Žiarivý príklad mentálneho sveta bratislavskej kaviarne: článok Moniky Kompaníkovej v britskom Guardiane

Bratislava 8. októbra 2023 (HSP/Foto:TASR – Erik Mader)

Juraj Draxler na príklade článku, ktorý napísala novinárka dezinformačného denníka SME pre britský Guardian dokumentuje mentálny svet bratislavskej slniečkarskej kaviarne. Článok vám prinášame v plnom znení

Juraj Draxler vo svojom článku uverejnenom na sociálnej sieti píše:

Komentátorke SME uverejnili “komentár” k slovenským voľbám v poprednom britskom denníku.

V Guardiane, čo je taká zmes často veľmi dobrého informovania a zručne spracovaných článkov na jednej strane a propagandy a marketingu pre moderných mestských intelektuálov s ich frustráciami na strane druhej.

Keďže poznám západné redakčné štandardy aj “house style” Guardianu, som si pomerne istý, že výsledný text napísala samotná Kompaníková len tak z dvoch tretín až troch štvrtín, a že pôvodný príspevok silno prepísali editori britského denníka.

Niečo, čo by doma považovala za cenzúru ale v prípade britského denníka o tom hovoriť nebude, bude to tabu. Ale to len na okraj.

Aký je výsledný produkt? Nesmú tam najmä chýbať klišé o prozápadnosti a proruskosti. A už to ide: Slovensko sa vo voľbách obrátilo k Moskve, krajinu ovládajú ruské dezinformácie, západne a liberálne orientovaní ľudia sa chystajú Slovensko opustiť. Za horizontom číha Rusko, ktoré si na naše územie brúsi zuby – to sa dramaticky opisuje hneď na začiatku článku a článok tým aj rovnako dramaticky končí.

Niekde sa veci opisujú dosť manipulatívne. Napríklad Ján Kuciak bol “rešpektovaný novinár”. V skutočnosti jeho články nepoznala ani väčšina samotných slovenských novinárov, pretože písal relatívne krátko, málo a o dosť komplikovaných machináciách (v prvých hodinách po vražde si často medzi sebou hovorili, že zabili “takého chalana, čo písal pre Aktuality”, až neskôr sa verejnosti vtlačil familiárny obraz “Jána” a Martiny).

Proste, propagandisticky sa viac hodí vytvárať obraz, ako “mafia” zavraždila veľmi známeho človeka, psychologicky to má väčší dopad (tú “mafiu” už dodávam ja, v článku sa len nepriamo robí link medzi Robertom Ficom, osnovateľom kriminálnych štruktúr, a vraždou Kuciaka).

Niektoré pasáže sú až komicky hlúpe. Napríklad ako sa za prvej vlády Smeru “Slovensko vrátilo ku korupcii”.

Čiže po Dzurindovej vláde. Len telegraficky tú Dzurindovu vládu pripomínam: Gorila, Ruskove kšefty, vláčiky, rast legendárnej Slavie Capital vďaka úzkemu prepojeniu na časť SDKÚ, financovanie SDKÚ, rozsiahle manévre s pozemkami v Bratislave, kradnutie pozemkov cez sporné rozhodnutia súdov, napr. v prípade Ekoiuventy v Bratislave, plošné rozkradnutie bývalých ZŤS, nevyšetrovanie celého radu finančných manévrov na základe ktorých vznikli miestne finančné skupiny….).

Západná tlač zvyčajne máva presne takýto štýl podávania informácií o (nielen) východnej Európe, v štýle kreslených filmov.

Ak sa na tomto podieľajú aj domáci propagandisti, je to ešte trápnejšie. A mňa v tomto vyrušuje najmä to, ako sa nálepkujú za “prozápadných”.

Západná kultúra je výrazná tým, ako si pri poznávaní sveta vždy piplala ODSTUP. Je to naozaj jedna z najvýraznejších čŕt nášho civilizačného okruhu.

Anaximander sa nedal oklamať tým, že stojac na zemi sa nám zdá, že musíme byť stredom vesmíru a s racionálnym odstupom sa zamyslel, či iným modelom vesmíru nevieme to, čo my vidíme ako pohyb hviezd na nebi vysvetliť presvedčivejšie. Eratosthenes si takýto odstup vedel veľmi plasticky spraviť v predstavách o Zemi a nakoniec celkom presne zo správania tieňov odvodil obvod našej planéty. Atomisti sa zamysleli, či by nedávalo zmysel materiálnu realitu vnímať ako niečo zložené z maličkých čiastočiek neviditeľných voľným okom.

A vôbec celá západná filozofia začínala vo svojej gréckej kolíske ako zamýšľanie sa nad tým, aké veci “skutočne sú”.

Platí to aj v užšom ponímaní, pri komentároch o spoločnosti od Senecu, Marca Aurelia (okrem iného výrazne písal o rozlišovaní toho, čo je podstatné a čo je druhotné), alebo oveľa neskôr od pánov Montesquieu či de Montaigne.

Na objavovaní nie vždy úplne viditeľných vzťahov je založená obrovská časť západného umenia, od Aristofanových komédií po klasický román objavujúci všetko od verejnosti skrytých duševných pochodov pani Bovaryovej alebo drám ruskej aristokratickej rodiny, po sociálne vzťahy a drámy v jednej časti spoločnosti, ktoré sú skryté inej časti.

Aj v novinárskej praxi bol na Západe v modernej ére najvyšším ideálom niekto, kto ide pod povrch vecí, či už ako investigatívec alebo ako sociálny komentátor.

Celú túto tradíciu racionálnej analýzy na základe reflexívneho odstupu naši moderní zväzáci popierajú úplne dokonale. Niežeby Kompaníková mala ašpirovať na to, aby z nej bol Walter Lippmann či Joan Didionová. Stačilo by málo – nebyť úplne otrockým mlynčekom na klišé.

Ale to presne títo ľudia sú.