Počas Veľkej vlasteneckej vojny v roku 1942 boli zaznamenané až dva prípady zoskoku navigátora a pilota z rôznych výšok, pri ktorých sa im neotvorili padáky, no obaja letci voľný pád prežili. Prvý prípad, ktorý sa neskôr dostal aj do Guinessovej knihy rekordov, sa stal 25. januára 1942 a jeho hrdinom bol poručík I. M. Čissov (1916-1986). Bombardovacie lietadlo DB-3F (Il-4), ktorého posádku tvorili pilot nadporučík N. P. Žugan, strelec-radista A. J. Meľnikov (podľa niektorých zdrojov boli na palube až dvaja strelci a obaja boli smrteľne zranení už počas letu v lietadle) a navigátor poručík I. M. Čissov, bolo 25. januára 1942 o 11. hodine vyslané na bojovú misiu s cieľom zničiť skupinu nepriateľských lietadiel na smolenskom letisku. Pri plnení bojového zadania dostalo lietadlo niekoľko zásahov nepriateľa a ťažko poškodený stroj sa napokon stal neovládateľným. Preto pilot nariadil opustiť lietadlo. Pilotovi Žuganovi sa padák otvoril a on bez problémov pristál na zemi. Menej šťastia už mal navigátor Čissov, ktorému sa padák neotvoril a on padal z výšky zhruba 7 kilometrov prakticky voľným pádom. Mal však šťastie v nešťastí. Dopadol na svah silne zasneženej rokliny pri dedine Savino v Mosalskom regióne, takže jeho dopad na zem nebol kolmý, ale kĺzavý. Vďaka vysokej vrstve snehu a vhodnému sklonu svahu sa dlho kĺzal a kotúľal dole a prežil pád, ale utrpel ťažké poranenia. Musel absolvovať viacero náročných operácií, ale po niekoľkých mesiacoch bol opäť na nohách a prežil ešte ďalších 44 rokov po svojom rekordnom „zoskoku“ z oblohy. Dosiahol hodnosť podplukovníka a zomrel až v roku 1986 ako vážený človek, ocenený viacerými vyznamenaniami.

Druhý prípad, podobný tomu prvému, sa odohral o niekoľko mesiacov neskôr. Tých podobností v oboch prípadoch bolo viac. V oboch išlo o zostrelenie bombardéra DB-3F a v oboch prípadoch dopadol letec, ktorému sa neotvoril padák, na svah rokliny do hlbokého snehu. V tom druhom prípade pilot dokonca vyviazol bez vonkajších zranení. Sťažoval sa síce na bolestivé dýchanie, ale lekári ho veľmi skoro dali do poriadku. Tým ďalším šťastným sa stal pilot nadporučík V. K. Grečiškin (1910-1989), už v tej dobe Hrdina Sovietskeho zväzu  s Leninovým radom a medailou Zlatá hviezda. Bombardér, ktorý Grečiškin pilotoval v polovici apríla 1942 (podľa niektorých zdrojov to bolo 23. marca 1942), dostal zásah pri návrate z bojovej misie v Smolenskej oblasti a začal horieť. Veliteľ Grečiškin nariadil posádke vyskočiť s padákmi a on sám opustil lietadlo vo výške 500 – 600 metrov, lenže padák sa mu neotvoril. Prežil vďaka dopadu na svah zasneženej rokliny, pričom – paradoxne – po páde nemal na tele ani škrabanec. Aj jeho teda zachránila šťastná kombinácia vysokej vrstvy snehu (údajne až 20 metrov) a vhodného sklonu svahu. Grečiškin prežil ešte ďalších 47 rokov pohnutého a plodného života a vlasť ho za jeho zásluhy ocenila viacerými vyznamenaniami. Dosiahol hodnosť plukovníka a zomrel v roku 1989 ako 79-ročný muž.

Pre úplnosť ešte dodajme, že podobné prípady sa stali aj v iných krajinách sveta, ale tento článok je zameraný na sovietsku aviatiku, preto v ňom prípady mimo ZSSR nebudeme podrobnejšie rozoberať.

Kým spomínaní dvaja sovietski aviatici z čias druhej svetovej vojny sú slovenskej verejnosti pomerne málo známi, omnoho populárnejší u nás je prípad mladej Rusky Larisy Savickej, ktorá po zrážke dvoch lietadiel padala na zem z výšky 5 kilometrov v odtrhnutej časti lietadla, ale akoby zázrakom prežila katastrofu ako jediná na palube civilného lietadla. Jej príbeh bol totiž sfilmovaný a na Slovensku si ho diváci mohli pozrieť pod názvom „Jediná, ktorá prežila“. Originálny ruský film má názov „Одна“ (Jedna) a bol uvedený do kín v roku 2022.

Larisa sa stala svetoznámou hrdinkou, hoci po tom vôbec netúžila. Túžila po šťastnom živote po boku svojho manžela, s ktorým si užila tak málo spoločného života. Veď sa s ním zosobášila krátko pred tragickou udalosťou, ktorá navždy zmenila jej život. Dňa 24. augusta 1981 sa Larisa ako 20-ročná študentka vracala so svojím manželom Vladimírom Savickým zo svadobnej cesty. Nastúpili na palubu civilného lietadla An-24RV, letiaceho z Komsomoľska na Amure do Blagoveščenska, no tridsať minút pred plánovaným pristátím sa ich lietadlo zrazilo s vojenským bombardérom Tu-16K vo výške vyše 5 200 metrov a rozpadlo sa na viacero častí.

Časť lietadla s Larisou padala na zem dlhých osem minút. Bolo to určite najdlhších osem minút v živote Larisy. Dopadla do ussurijskej tajgy neďaleko mesta Zavitinsk a utrpela početné zranenia, ale prežila a s ťažkosťami sa dokázala hýbať. Našli ju po troch dňoch, hoci v tej dobe už nikto neveril, že zrážku lietadiel mohol niekto prežiť. Pád zrejme zmiernil odpor vzduchu i vrcholky a konáre briez v mieste dopadu. Celkove zomrelo 38 ľudí. Boli to nielen pasažieri, vrátane manžela Larisy, ale aj členovia posádky oboch lietadiel, ktoré sa zrazili.

Paradoxne krátkom pred osudnou udalosťou manželia Savickí videli v kine film „Zázraky sa dejú“ (v origináli „I Miracoli Accadono Ancora“), nakrútený podľa skutočných udalostí. Jeho hrdinka, 17-ročná Nemka Julianne Koepkeová, prežila po havárii lietadla Lockheed L-188 Electra, ktoré sa vo výške troch kilometrov rozpadlo v Puerto Inca dňa 24. decembra 1971. Julianne ako jediná na palube lietadla prežila a ocitla sa v divokej džungli, plnej životunebezpečných živočíchov. Jeden a pol týždňa si razila cestu k ľuďom, ktorí ju napokon zachránili. Práve príklad mladej Nemky pomohol prežiť Larise Savickej, ktorá sa v roku 1981 ocitla v podobnej situácii.

Larisa Savická sa dlho liečila zo zranení a napokon dostala úbohé jednorazové odškodné 375 rubľov za seba i nebohého manžela. Vďaka tomu sa dostala do Guinessovej knihy rekordov ako obeť leteckej havárie s najskromnejším odškodným. Paradoxne, sovietske oficiálne miesta úzkostlivo mlčali o tomto leteckom nešťastí a dokonca aj príbuzným obetí bolo zakázané hovoriť o ňom. Až po desiatich rokoch bolo prelomené informačné embargo a svet sa konečne dozvedel celú smutnú pravdu.

V roku 2008 sa Larisa znovu vydala a dnes žije so svojím manželom Timofejom v Moskve. Bola aj konzultantkou filmu „Одна“, ktorý je jej vlastným príbehom.

Je potrebné doplniť, že v histórii sovietskej aviatiky bolo viac prípadov prežitia pasažierov lietadiel po leteckej havárii, ale prípad Larisy Savickej je ojedinelý. V dejinách sovietskeho letectva je to jediný prípad prežitia jednej osoby na palube lietadla, ktoré sa rozpadlo vo výške niekoľkých kilometrov po zrážke s iným lietadlom. Mimo ZSSR sa však podobné prípady stávali. Už spomínaná Julianne Koepkeová nebola jediná. Dňa 25. januára 1972 vybuchlo nad Českou Kamenicou lietadlo McDonnell Douglas DC-9 spoločnosti JAT Jugoslovenski aerotransport, v ktorom letela aj srbská letuška Vesna Vulovićová. Po výbuchu zvyšky lietadla aj s pasažiermi padali až z výšky 10 160 m. Napriek tomu Vesna prežila s ťažkými zraneniami, z ktorých sa dlho liečila, no napokon sa vrátila do aktívneho života a zomrela 23. decembra 2016 v Belehrade vo veku 66 rokov.

Akokoľvek sa to môže zdať neuveriteľné, ani ten najlepší spisovateľ s tou najbujnejšou fantáziou nedokáže vymyslieť také „rafinované“ príbehy, aké nám ponúka samotný život. Často sú to ťažko uveriteľné príbehy plné krutosti, ale aj poučenia. Preto by sme im mali venovať primeranú pozornosť.