Od Kjóta po ETS2: ako vznikla európska daň na emisie

Celý systém obchodovania s emisnými povolenkami (ETS) vznikol ako reakcia na Kjótsky protokol z roku 1997. Teda ako reakcia medzinárodného spoločenstva na klimatickú krízu. Vtedy sa EÚ zaviazala, že do roku 2012 zníži emisie o 8 %. Slovensko svoj prvý klimatický cieľ, ku ktorému sa zaviazalo v rámci prístupových rokovaní splnilo.

Z tohto záväzku EÚ vznikol v roku 2005 mechanizmus ETS1 – pôvodne určený len pre veľké priemyselné podniky a energetiku. Ako sa menili klimatické ciele EÚ, tak postupne narastal aj rámec ETS1. Postupne sa rozšíril na lietadlá, lode a dnes vstupuje aj do života bežných občanov, nakoľko už zahŕňa aj dopravu a budovy.

Tento posun nebol náhodný. Už v roku 2018 začala Európska komisia pripravovať druhú fázu ETS („ETS2“), ktorú formálne predstavila v balíku Fit for 55 v roku 2021. Legislatívny proces trval do roku 2023, kedy bola dohoda medzi Európskym parlamentom a Radou EÚ potvrdená a nariadenie nadobudlo účinnosť.

Od roku 2027 (budovy a doprava) sa tak systém rozšíri aj na domácnosti.

Slovensko – spoľahlivý hlas ZA

Slovensko bolo od začiatku medzi najposlušnejšími členmi EÚ v klimatickej politike.
Od Kjóta až po ETS2 hlasovalo vždy ZA – bez výhrad, bez vetovania, bez snáh o opt-out (výnimku) či spomalenie procesu. Žiadna vláda – pravicová, ľavicová ani úradnícka – nepoužila nástroje, ktoré by mohli rozhodnutia Bruselu spomaliť alebo zjemniť.

Z právneho hľadiska je dnes situácia ešte uzavretejšia. Systém ETS2 nebol prijatý ako smernica, ktorú by štát mohol „transponovať po svojom“ alebo oneskoriť, ale ako nariadenie Európskej únie – teda právny akt, ktorý má priamu účinnosť vo všetkých členských štátoch.

To znamená, že Slovensko nemôže vyjednať výnimku, nemôže ho „neimplementovať“ a nemôže sa od neho jednostranne odpojiť.

Jediné, čo členské štáty môžu urobiť, je požiadať o ročný odklad začiatku ETS2, ak by v roku 2026–2027 prudko vzrástli ceny energií. Nejde však o výnimku, len o krátke posunutie účinnosti systému, ktorý bude platiť pre všetkých – najneskôr od roku 2028. O to sa spolu s 19 ďalšími štátmi snaží aj slovenská vláda. Na samotnom fakte, že uhlíková daň zavedená bude, to nič nezmení.

V praxi to znamená, že aj keby v rokoch 2020 – 2023 vládol Fico a nie Matovič či Heger, ETS2 by bolo schválené rovnako. Slovensko sa nikdy nepripojilo k žiadnej blokujúcej menšine a všetky rozhodnutia Európskej rady o klimatických cieľoch podporilo. Je to dlhodobý vzorec lojálnej spolupráce –
bez pokusu o obranu národných záujmov alebo sociálneho rozmeru zelenej politiky.

Slovenskí europoslanci mohli aspoň formálne vyjadriť svoje nie pre hlasovaní 18.4.2023. Výsledok by to síce nezmenilo. Ale zaznelo by aspoň jasné nie. Naopak slovenská pozícia kopírovala doterajší postoj slovenskej reprezentácie na úrovni EÚ, jednoznačné ZA. Pre poriadok uvádzame ako slovenskí zástupcovia hlasovali:

Tarabovo alibi a dlhý príbeh poslušnosti

Minister životného prostredia Tomáš Taraba vo viacerých videách a mediálnych vystúpeniach tvrdí, že Slovensko už nemá právomoc systém ETS2 zastaviť. „Tento mechanizmus bol schválený ešte počas vlády Igora Matoviča, keď minister Budaj v Rade ministrov zahlasoval za. Dnes je to uzavretý legislatívny proces a Slovensko ho musí implementovať,“ hovorí Taraba. Pripúšťa, že „Európska komisia môže tému otvoriť“, ale dodáva, že ide len o „politickú vôľu Bruselu“.

Fakticky má pravdu v tom, že proces zavádzania ETS2 sa odohral za vlád Matoviča a Hegera. Slovensko podporilo balík Fit for 55 v roku 2022, keď minister Budaj hlasoval ZA v Rade EÚ, a v apríli 2023 už len formálne potvrdilo uzavretý text ako „A-item“ bez diskusie. V tejto fáze už SR nemohla vetovať ani legislatívu zmeniť – mohla len vložiť vyhlásenie o technických výhradách.

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

Príspevok, ktorý zdieľa Tomáš Taraba – Vicepremiér SR (@tomas_taraba)

.

Z právneho hľadiska Taraba nemá pravdu – ETS2 nie je Smernicou, ktorú by Slovensko mohlo preložiť do svojich zákonov „po svojom“, ale nariadením, ktoré platí automaticky vo všetkých krajinách EÚ. Slovensko sa od neho nemôže odpojiť, neexistuje preň výnimka ani možnosť oneskorenia.

Ale to, že dnes minister hovorí o „zviazaných rukách“, je dôsledok niečoho iného: dlhodobej politickej poslušnosti Slovenska voči zelenej agende EÚ. Každý krok, ktorý k ETS2 viedol – od Kjótskeho protokolu, cez Parížsku dohodu, Európsku zelenú dohodu, až po balík Fit for 55 – Slovensko vždy podporilo. V každej vláde, bez ohľadu na politickú farbu, sme hlasovali „ZA“.

Taraba sa dnes snaží profilovať ako politik, ktorý „bojuje proti ETS2“. No jeho snaha je do veľkej miery politickým marketingom. V skutočnosti totiž Slovensko aj Európska komisia budú profitovať z toho, ak sa ETS2 zavedie v plnom rozsahu a načas.

Výnosy z predaja emisných povoleniek sa totiž stanú vlastným zdrojom rozpočtu EÚ a súčasne príjmom slovenského štátu. Peniaze z týchto aukcií pôjdu do Modernizačného fondu, Inovačného fondu a Sociálneho klimatického fondu, pričom posledný z nich má – paradoxne – zmierňovať sociálne dopady systému, ktorý tieto dopady sám spôsobí.

Zavedenie ETS2 preto nie je pre Slovensko len povinnosťou, ale aj príležitosťou na získanie nových rozpočtových príjmov. Čím skôr sa systém spustí (naplánovaný je od 1. januára 2027), tým skôr začnú tiecť peniaze aj do štátnej kasy. Je preto ťažké uveriť, že by vláda mala úprimný záujem jeho zavedenie oddialiť či zvrátiť.

Taraba má žiaľ pravdu v tom že  Sociálny fond je pomoc, ktorú si zaplatíme sami. Takzvaný Sociálny klimatický fond, ktorý má od roku 2026 kompenzovať zvýšené účty za teplo a palivá, sa neplní z nových zdrojov EÚ, ale práve z výnosov z predaja emisných povoleniek v systéme ETS2. Inými slovami – najskôr si domácnosti a malé podniky zvýšené ceny energií zaplatia, a až z týchto peňazí sa následne vytvorí „vankúš“ na zmiernenie sociálnych dopadov.

Fond má v celej Únii objem približne 65 miliárd eur, ku ktorým sa pridá ďalších 25 % spolufinancovania z národných rozpočtov. Slovensko by z neho malo v rokoch 2026 až 2032 čerpať asi 1,5 miliardy eur, no len ak vypracuje vlastný „sociálny klimatický plán“ a priloží časť z vlastných verejných zdrojov.

Pomoc teda nebude „zadarmo“. Občan najskôr zaplatí viac za plyn, teplo a benzín – tieto peniaze sa pošlú do európskeho rozpočtu – a časť z nich sa po roku vráti späť vo forme príspevkov na energetické úspory alebo dotácie pre nízkopríjmové domácnosti. V praxi tak ide len o presúvanie peňazí z jedného vrecka do druhého.

Ak by cena emisných povoleniek výrazne stúpla, fond sa síce „zväčší“, ale zároveň sa ešte viac zvýši aj záťaž pre domácnosti. Systém je preto vnútorne paradoxný: čím viac ľudia zaplatia, tým viac peňazí bude na ich odškodnenie.

Taraba tvrdí, že Európska komisia reaguje na tlak viacerých štátov (vrátane Slovenska) a pripravuje „prehodnotenie zavádzania ETS2“. Ale tento proces neznamená zastavenie systému, len revíziu jeho načasovania a podmienok. Ak by Komisia chcela ETS2 zrušiť alebo výrazne zmeniť, musela by navrhnúť novú legislatívu – a to by už bolo politicky mimoriadne komplikované. Najreálnejším výsledkom „prehodnotenia“ je odklad o jeden rok (na 2028) alebo zavedenie cenového stropu na emisné povolenky.

Tarabove vyjadrenia o „boji za občana“ pôsobia ako politické alibi – snaha ukázať, že „on chcel, ale Brusel nedovolí“. V praxi však minister veľmi dobre vie, že EÚ i SR majú finančný záujem na tom, aby ETS2 platil. A ak sa už dnes systém vníma ako nástroj splácania spoločného európskeho dlhu (NextGenerationEU, teda Plán obnovy a odolnosti), potom je tlak na jeho zachovanie ešte väčší.

Aj preto je Tarabova rétorika viac o vnútropolitickom imidži než o reálnej zmene v Bruseli. Slovensko nie je v pozícii rebela, ale spolutvorcu systému, ktorý teraz pred domácim publikom predstiera odpor. Zatiaľ čo Taraba pred kamerami hovorí o bezmocnosti, slovenský podpis pod všetkými kľúčovými rozhodnutiami hovorí niečo iné.

ETS2 je daň za slovenský ohnutý chrbát

ETS2 je výsledkom 28 rokov európskej poslušnosti. Každá vláda, nech už mala akúkoľvek farbu, dala svoj podpis pod rozhodnutia, ktoré nás dnes dobiehajú. Teraz, keď sa účty blížia, prichádza moralizovanie a videá o „boji proti Bruselu“. Ale boj sa skončil dávno – vtedy, keď sme sa bez otázok podpisovali pod všetko, čo EÚ žiadala. ETS2 nie je diktát, ale zrkadlo: ukazuje, ako lacno sme vymenili suverenitu za pohodlie súhlasu.

A najhoršie na tom je, že nielen Brusel, ale ani slovenský štát už nemá vôľu s tým niečo robiť. Kým občanovi zostali účty, profit si medzi sebou delia EÚ, štát a zelení developeri.