Na Ústavnom súde už dva roky chýba jeden sudca. Médiami prebehla informácia, že ste dostali ponuku, aby ste na tento post kandidovali. Ako budete reagovať?

Áno, tú ponuku som dostal. Ako som sa pre médiá už vyjadril, je pre mňa pocta, že som bol vôbec oslovený, je to aj isté ocenenie mojej práce.

Ale poznám svoje limity. Mojou doménou je trestné právo a ÚS je taká „všehochuť“. Máte tam aj civilné právo, poručenské, atď… Z môjho pohľadu je teda moja odbornosť príliš špecializovaná na to, aby som na ÚS mohol ísť. Ja sa špecializujem na trestné právo a tam by ten okruh vedomostí mal byť širší.

Nehovorím, že je to tak navždy. Časom možno nadobudnem viac odbornosti.

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

Aký veľký problém je to, že ÚS už dlhší čas nie je kompletný?

Pokiaľ som počúval vyjadrenia predsedu Ústavného súdu, tak je to problém. Keď rozhoduje v pléne, rozhoduje sa väčšinovo a môže nastať pat. Skončí sa to 6 na 6 a rozhodnutie nebude.

Takisto, každý sudca dostáva vlastný prípad ako sudca-spravodajca. Takže vždy, keď máte o jedného sudcu menej, ako na každom inom súde, tak vždy musia tí ostatní sudcovia robiť viac. Tým pádom sa aj tá práca spomaľuje.

Keď teda na akomkoľvek súde chýba sudca, vždy je to problém a dupľom, keď je to dlhodobo.

Ako vnímate súčasný stav v justícií? Bežný človek, ktorý sleduje dianie okolo seba, natrafí na rôzne informácie a ťažko sa v tom orientuje, ale v justícií ako keby boli proti sebe dve krídla. Ako to vnímate vy, je v našej justícií nejaké pnutie?

Treba povedať, že keď sa o justícií píše, tak väčšinou negatívne – spravila sa nejaká chyba, sú prieťahy, niekto bol prepustený z väzby, aj keď nemal byť… Takže všeobecný názor na justíciu v spoločnosti je, že je pomalá, skorumpovaná, že tam nikto nič nerobí, ale to nie je pravda.

Keď si zoberiete štatistiky, koľko vecí justícia každý rok vybaví v civilnej, trestnej, obchodnej, aj správnej agende – aj pri tom obrovskom nápore, ktorý tu je – tak je jasné, že justícia funguje.

Problémy sú najmä s prieťahmi. Justícia je s tým personálnym zabezpečením, ktoré má, pomalšia. Ale ako celok funguje. Keďže vykonáva obrovské množstvo práce, tak samozrejme robí aj chyby. Ale na to štát pamätá, práve na to je tu ten opravný systém, odvolacie a dovolacie súdy, atď.

Z môjho pohľadu teda naša justícia funguje a dúfam, že sa niekedy dožijem aj toho, že médiá o nej napíšu aj niečo dobré, lebo tie správy sú väčšinou negatívne.

Ja ako najväčší problém slovenskej justície vnímam prieťahy. Keď sa obrátite na súd, trvá veľmi dlho, kým sa dočkáte nejakého výsledku, najmä v civilných kauzách. A keď podáte odvolanie, opäť veľmi dlho trvá, kým rozhodne odvolací súd.

Okresávanie prieťahov je teda pre slovenskú justíciu permanentná výzva.

Exituje ale v justícií nejaké pnutie, sú tam proti sebe nejaké tábory?

Ja to tak nevidím. Samozrejme, tak ako v spoločnosti, aj v justícií je to tak, že niekto má názor taký a niekto zas iný. To je normálne. Ale že by sme tu mali nejaké názorové spektrá sudcov, že by sme sa medzi sebou neznášali, nenávideli a pľuli na seba, to nie.

Často, či už keď chodím prednášať alebo máme nejaké stretnutie, vymieňame si tam názory a často je tá diskusia aj búrlivejšia. Vidno to aj v Súdnej rade. Ak to mám povedať ľudovo, aj sa pohádame, ale to je normálne, o nejaké veľké hádky naozaj nejde. V justícií nie sme na to, aby sme si navzájom len prikyvovali.

Svojho času ste boli kritikom pána Mazáka. Podľa vás, ako šéf Súdnej rady, akoby zabudol na právo a viac sa angažoval ako politický aktivista. Takisto tvrdíte, že ak sa nejaký sudca verejne politicky vyhraní, musí počítať s tým, že sa tým politici budú zaoberať. Je podľa vás problém, ak sudca prejavuje svoje politické názory?

Áno, môže to byť problém z dôvodu, že sa politicky prikloníte k nejakej strane a protistrana vás už potom neberie ako sudcu, ale niekoho, kto stojí proti nim. Sudca by si mal zachovať nezávislosť.

Môžete sa verejne vyjadrovať, ale malo by sa to týkať najmä práva alebo tém, ktoré sa práva týkajú – napríklad sloboda prejavu a podobne. Ale už menej by sa to malo týkať politiky a toho, že inklinujete k tej-ktorej strane.

V minulosti tu bol sudca, ktorý kandidoval na generálneho prokurátora a v kampani sa veľmi vyhraňoval vo vzťahu k jednej politickej strane. A tá strana mu to potom oplácala na tlačových besedách. Takto by to nemalo byť.

Sudca by mal byť vo vzťahu k politike zdržanlivý a neprejavovať svoje názory, či už sú také alebo onaké. On tu na to nie je. On je arbitrom, pred ktorým môže stáť jedna, aj druhá strana a má byť nezávislý a mal by byť mimo politiky.

Niekedy je nevyhnutné vyjadriť sa aj k veciam, ktoré zákonodarná alebo výkonná moc v štáte robí, ale malo by to vždy zostať v medziach, aby vás nikto nemohol nejakým spôsobom zaškatuľkovať.

Aj keď, slovenská spoločnosť je taká, že nech poviete čokoľvek, hneď nejakú nálepku dostanete. Poviete niečo a hneď ste smerák alebo ste progresívny, prípadne antimigračný, či antivaxer. Na Slovensku máme nálepky radi, takže sa tomu nevyhnete.

Ale sudca by nemal vyjadrovať také názory, ako keby kopal za nejakú politickú stranu.

Bežní ľudia už ale niekedy podliehajú skepse, práve na základe výrokov, ktoré niektorí sudcovia prezentujú vo verejnom priestore. Môže byť teda každý z nás pokojný, súdy u nás fungujú nezávisle a človek sa môže domôcť spravodlivosti bez ohľadu na to, aké má napríklad politické názory?

Podľa mňa áno, spravodlivosti sa domôcť dá. Otázne je, čo tá spravodlivosť je, pretože každý to berie inak.

Každý, kto ide na súd, je nejakým spôsobom dotknutý, niekto je urazený, niekto sa cíti byť poškodený… A sudca je v strede toho. Máte tam dve strany, ktoré sa o niečo sporia a sudca má rozhodnúť. To znamená, že ak rozhodne tak alebo onak, jedna strana bude vždy nespokojná a bude tvrdiť, že je to nespravodlivé.

Sudca by teda nemal podliehať nejakej verejnej mienke a mal by rozhodovať presne v zmysle zákona, bez ohľadu na to, či sa to niekomu bude páčiť alebo nie.

Myslím si teda, že sa u nás spravodlivosti domôcť dá. Otázkou je skôr to, či to netrvá príliš dlho. To sú práve tie prieťahy, ktoré som spomínal, najmä v trestných veciach. Tam by to malo byť veľmi rýchle, lebo človek je obmedzený na osobnej slobode a to by malo byť veľmi dobre odôvodnené.

Je samozrejme možné, že sudcu pri rozhodovaní nejakým spôsobom ovplyvňuje aj jeho nastavenie, či už je konzervatívne, liberálne alebo akékoľvek. Ale nemalo by to byť v jeho ponímaní na prvom mieste. Že napríklad – ja som progresívny, tak teraz „zotnem“ každého, kto takúto ideológiu nevyznáva. To určite nie.

Ja bývam napríklad často kritizovaný za to, že by som legalizoval marihuanu, mnohým kolegom sa to nepáči. Ale keď mi na stôl príde postih marihuany, tak idem podľa zákona, ktorý presne hovorí o tom, ako má byť postihované prechovávanie istého množstva, atď… Nemôžem teda povedať – viete čo, ja si myslím, že marihuanu treba legalizovať a zhodím to zo stola.

Aj sudcovia samozrejme majú právo na svoj názor. Je tu ale aj otázka výkladu práva, práve podľa toho, ako konkrétny človek niektoré veci vníma.

Zákony a právne normy sú vždy len slová. Zákonodarca nedokáže popísať všetko tak, aby to bolo úplne jasné. A obsah tých slov, čo vlastne znamenajú, to vykladáme my, sudcovia. A nie vždy sa ľuďom páči, čo v nich nájdeme. Môže sa stať aj to, že ich vyložíme nesprávne a práve preto tu máme opravné inštitúcie.

Nie vždy sa páči aj nám samotným a práve preto dávame z času na čas podnety na legislatívne zmeny. Že je v zákonoch niečo zlé, niečo tam chýba alebo že je niečo nejasné. Niekedy sa stane, že my rozhodneme o tej istej veci inak, ako Košice, čo by sa stávať nemalo. Napriek tomu sa to stáva a medzi sudcami je snaha takéto veci odstraňovať. Aj tak, že komunikujeme s ministerstvom spravodlivosti, aby sa zákony menili, prípadne komunikujeme aj medzi sebou, aby sme svoju prácu zjednocovali.

Zákonodarca teda predvída, že výklad zákonov môže byť problémový a má mechanizmy na to, ako to nejakým spôsobom zjednocovať. Snaží sa o to napríklad Najvyšší súd. Len by to nemalo trvať tak dlho.

Čo by sa muselo stať, aby sa dĺžka súdnych procesov na Slovensku skrátila?

Na to sa nedá odpovedať jednoducho. Prieťahy nespôsobujú len súdy. Slovensko je krajina, ktorá má obrovskú súdivosť. Keď si zoberiete napríklad počet žalôb v prepočte na počet obyvateľov, tak my sa súdime v podstate o všetko. Susedia medzi sebou o plot, o 5 eurové knihy, ako keby sa všetko muselo dať na súd.

Takisto je to v podnikateľskom prostredí. Podnikatelia si medzi sebou neplatia faktúry, zadržiavajú si platby a potom to dajú na súd, nech sa s tým „hrá“. To znamená, že to, ako funguje spoločnosť, sa potom prejaví aj na tom množstve práce na súdoch a na tom, že je to pomalé.

Keď ste sudca a máte v skrini 700 vecí, a každý mesiac vám pribudne 20 nových, tak kedy sa dostanete k tomu, že do ruky chytíte tu 700-tú?

A z tých 700 vecí by možno 500 nemuselo byť, keby spoločnosť fungovala normálne, keby sa dodržiavali záväzky, keby sa susedia vedeli dohodnúť, keby fungovala mediácia alebo nejaké mimosúdne urovnanie sporov. Možno by bolo vhodné, aby sa deti už v škole učili, že sa majú medzi sebou pokúsiť dohodnúť, majú hľadať nejaké riešenia. A nie, že si majú najať právnikov a potom sa 20 rokov súdiť a prísť tak aj o ďalšie peniaze. Súdivosť v spoločnosti by mohla byť menšia a tým by bol aj menší tlak na súdy.

Takisto je tu legislatívne hľadisko – veľa vecí, ktoré musia riešiť súdy, by riešiť nemuseli, ak by to boli priestupky. Vybavovali by to úplne iné štátne orgány. Je to teda taký komplexný balík.

Vravíte, že Slováci sa súdia možno až príliš radi. Čím si to vysvetľujete?

Máme v sebe takú hádavosť. Videl som to, aj keď som robil na prokuratúre, kde ľudia trestné oznámenia podávajú. Niečo sa vám na mne nepáči, tak podáte trestné oznámenie alebo žalobu. Robím to už 25 rokov – či už ako prokurátor alebo sudca – a vidno, že v sebe máme takú tú hádavosť, hašterivosť, neznášanlivosť.

A potom si radi umývame roky – nech rozhodne súd. Následne na ten súd nadávame, že rozhoduje pomaly. Namiesto toho, aby sme možno išli niekam na kávu alebo za mediátorom a dohodli sme sa na nejakom mimosúdnom vyrovnaní.

Súd by mal byť úplne posledná možnosť, keď už naozaj nevidíte riešenie. U nás je to naopak.

Máme na Slovensku dostatok sudcov alebo je práve ich počet dôvodom prieťahov v súdnych konaniach? Je správne, aby bolo už len samotné vlastnenie tzv. zakázanej literatúry trestne postihnuteľné a považované za extrémizmus? Aký názor majú na to v Nemecku? A ako sa v rámci minuloročnej novely Trestného zákona menili tresty za držanie marihuany?

Dozviete sa vo videorozhovore so sudcom Krajského súdu v Bratislave a členom Súdnej rady, JUDr. Petrom Šamkom.