Svoju úlohu v celom tomto šialenom cirkuse zohralo aj združenie konšpirátori.sk. Skupina samozvaných expertov na dezinformácie, ktorá rozhodovala o tom, ktorá webstránka je „v poriadku“ a ktorá je dezinformačná, či nebodaj prokremeľská. Iba oni mali patent na pravdu a iba oni určovali, ktorá informácia je pravdivá a ktorá je prinajlepšom hoax. Ich činnosť veľmi zásadne a negatívne zasahovala do životov ľudí, aj firiem, pretože inzerentom priamo „odporúčala“, na ktorých webstránkach by sa ich reklama nemala zobrazovať. Lebo veď podporovať dezolátov sa nemá…

Ako ľahko sa človek, či webový portál na zozname konšpirátorov mohol ocitnúť, je priam desivé. Vôbec ste nemuseli šíriť bludy, konšpirácie a hoaxy, vôbec ste nemuseli sympatizovať s Putinom… Stačilo, aby ste sa pýtali otázky, ktoré v danom čase akosi neboli vhodné a na ktoré sa niekomu asi radšej nechcelo odpovedať.

Svoje o tom vie aj manažérka, podnikateľka a publicistka Martina Valachová, ktorá svoj príbeh rozpovedala vo videorozhovore pre Hlavné správy.

Ste známa ako zakladateľka portálu 40+, máte podcast Odznova, no podarilo sa vám prepracovať sa aj na zoznam z dielne zoskupenia konspiratori.sk. Ako sa to stalo a ako sa celý ten príbeh začal?

Keď som sa blížila k päťdesiatke, v pracovných agentúrach mi otvorene povedali, že som už „pristará“ na manažérsku pozíciu. Inde zas, že som prekvalifikovaná, lebo viem príliš veľa. Vtipne som reagovala, že ma pokojne môžu posadiť na vrátnicu a do dvoch týždňov zistia, že tam nepatrím. Ale v skutočnosti som pochopila, že tadiaľ cesta nevedie.

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

Rozhodla som sa preto ísť vlastnou cestou. Založila som občianske združenie Inštitút trvalého rozvoja 40+, aby som vytvorila priestor pre ľudí v strednom veku. Sama som si doplnila vzdelanie – urobila som si kurzy programovania, HTML a CSS. Začala som robiť weby a tým sa živiť. A popritom som spustila magazín 40+, ktorý sa venoval motivácii a príbehom ľudí po štyridsiatke.

Dlho som sa držala tohto konceptu, kým neprišla pandémia. Vtedy som si uvedomila, že ma zaujíma aj iný uhol pohľadu. A odtiaľ bol už len krok k tomu, že som sa ocitla na zozname Konšpirátori.sk.

Dostala som sa naň práve počas obdobia korony. V čase pandémie som začala v niektorých veciach viac pátrať a klásť otázky. A to samo o sebe stačilo na to, aby ma zaradili najprv do tzv. sivej zóny a neskôr už priamo medzi „konšpirátorov“.

Najťažšie pre mňa bolo, že som nechcela bojovať proti nikomu. Nikdy som nikoho neurážala, nehovorila o ‚ovciach‘ či o ‚handrách na papuli‘. Veľmi rada vtipkujem, ale nikdy nie na úkor ľudí, ktorí mali iný názor.

To, čo ma najviac znepokojilo bolo, že sa prestal používať zdravý rozum. Keď vám niekto dá papier, že ste 14 dní zdraví, tak to predsa nezmení realitu. Ak je človek chorý, chorý ostane, nech je na papieri napísané čokoľvek. A pritom takéto rozhodnutia robili politici alebo komisie financované z rôznych fondov – to sa dá dohľadať.

Dokonca som si raz dovolila položiť otázku umelej inteligencii na profesora Krčméryho. Tá mi v odpovedi ukázala prepojenia jeho rodiny s firmou Pfizer. Nie sú to konšpirácie, sú to fakty. Lenže už samotné kladenie otázok sa vtedy bralo ako problém. To bolo pre mňa šokujúce, pretože som chcela iba, aby sa o veciach diskutovalo.

Viete pomenovať, ktoré témy im prekážali?

Najviac im vadila recenzia na knihu Klausa Schwaba „Veľký reset“. Tiež rozhovory s lekármi – napríklad s pánom doktorom Lakotom či Drgoncom, a neskôr aj rozhovory s Jozefom Banášom. To už bolo priveľa. Zaujímavé bolo, že posudok na mňa robil rádiológ, čo mi prišlo absurdné. Ale na stránke konspiratori.sk si každý môže pozrieť, čo konkrétne im prekážalo.

Ako vás zaradenie na tento zoznam ovplyvnilo v profesijnom živote?

Úplne od základov. Najprv som to ťažko niesla, mala som obdobie, kedy som plakala. Veď ja som celý život pracovala pre veľké firmy, dôverovala som hlavným médiám, stála som na námestiach, keď bolo treba. Bola som verná fanúšička Aktualít, sledovala som „Ťažký týždeň“. No počas pandémie mi to, čo sa v médiách hovorilo, prestalo dávať zmysel. Začala som sa len pýtať – nikdy som nikoho neurážala ani nezosmiešňovala. Ale už to stačilo, aby som stratila prakticky celý svoj starý svet.

Moji známi mi písali – Tina, veď ty si bola vždy normálna, čo sa s tebou deje? A ja som len chcela hľadať odpovede, aby sa každý mohol rozhodovať podľa vlastného vedomia a svedomia. Ale následky boli tvrdé. Strácala som priateľov, prišla som o spolupráce. Dokonca jedna kozmetická firma ma požiadala, aby som vymazala všetok obsah, ktorý som s nimi mala – hoci bol riadne zaplatený. Nechceli späť peniaze, len už so mnou nechceli byť spájaní.

A potom prišlo aj ekonomické obmedzenie. Konspiratori.sk totiž nefungujú len ako zoznam. Používajú skript, ktorý veľkým firmám určuje, kde sa nemá zobrazovať reklama. A medzi tými stránkami je aj môj Magazín 40+ či podcast Odznova. Zrazu mi dramaticky klesli príjmy z inzercie.

Ako ste to zvládli?

Veľmi ma podržal manžel. Povedal mi – rozhodni sa, či budeš hovoriť, ako to cítiš, alebo sa prispôsobíš a ochorieš. A mal pravdu. Pomohli mi aj rozhovory s filozofkou Aničkou Hogenovou. Od nej som si vzala vetu: „I kdyby tvá lyra hrala falešne a falešne spíval zbor, jediné, co nikdy nemůžeš dopustiť, je rozpor se samým sebou.“ A tak som sa rozhodla, že budem hovoriť to, čo cítim. Ak sa mýlim, priznám si to.

Začala som sa viac spoliehať na podporu ľudí. Niektorí mi prispievajú cez HeroHero, iní cez členskú sekciu na YouTube. Vďaka sledovanosti mám ešte stále príjem z reklám, aj keď z toho nezbohatnem. Ale stačí mi to na to, aby som projekt udržala. Robím podujatia, vlastné talkshow, a kým to má zmysel pre mňa aj pre ľudí, budem v tom pokračovať.

Ako to ovplyvnilo vaše súkromie? Spomínali ste, že sa vám ozývali známi so slovami „veď si bola normálna“. Preriedil sa aj okruh priateľov?

Určite áno. Pevné priateľstvá z detstva a tie, kde sme spoločne veľa preskákali, prežili – boli tam síce trenice, ale vyrozprávali sme si to. Stretávame sa ďalej a zostali zdravé.

Iné je to s väčším okruhom známych – s ľuďmi, ktorých nestretávate denne, ale stále ich považujete za priateľov. Tam sa to veľmi preriedilo. To bolo pre mňa bolestivé, lebo detstvo som mala náročnejšie a vždy som sa snažila dokazovať, že som „dosť“. Nemám ukončenú klasickú vysokú školu a dlhé roky som trpela pocitom, že musím druhým dokazovať svoju hodnotu.

Bratislavská „kaviareň“ ma pritom predtým prijímala – obdivovali, že aj bez diplomu som veľa dokázala. Hovorili – pozrite sa na ňu, ani školu nemá a koľko toho dosiahla. Cítila som sa medzi nimi akceptovaná. No práve odtiaľ prišli tie slová – veď ty si bývala normálna. To bolo pre mňa veľké sklamanie. Musela som sa naučiť, že nemusím dokazovať nikomu nič – stačí, že som sama pre seba dosť.

Otec mi vždy hovoril, že vysoká škola nie je patent na rozum. A myslím, že posledné roky to jasne ukázali. Aj moja práca to potvrdzuje – napríklad podcast, ktorý som vždy chcela robiť, ale nemala som odvahu. Paradoxne, k tomu ma „postrčila“ jedna koučka, ktorá sa dnes so mnou už nerozpráva.

Takže áno, veľkú časť ľudí som stratila. Ale nevyčítam im to, ani nad nimi nerozmýšľam v zlom. Spoločnosť je veľmi rozdelená a každý z nás žije trochu vo svojej bubline. To je najväčší sen mocných – rozdeľuj a panuj. A ak si nebudeme hľadať cestu k sebe, ďaleko sa nedostaneme.

Nedávno ste robili rozhovor o plánovanej spaľovni v bratislavskom Slovnafte a aj v tomto prípade sa účinok nálepky od konspiratori.sk prejavil.

Áno, rozprávala som sa so Sabinou Barboriak, ktorá stojí za petíciou proti tejto spaľovni. V rozhovore zazneli všetky fakty, každý si ho môže pozrieť na mojom kanáli. Hneď po zverejnení ma však kontaktovali ľudia, ktorí povedali – petícia je v poriadku, informácie sú správne, ale rozhovor sa udial u konšpirátorky, preto to nemôžeme zdieľať. To ma veľmi nahnevalo. Veď ak niekto nechce pozerať mňa, nech si vypne obraz a počúva len hosťa. Namiesto obsahu sa rieši, kto ho priniesol – a to je úplne zle.

Spaľovňa sa pritom týka obrovského množstva ľudí. Poprašok z nej nebude ovplyvňovať len Bratislavu, ale aj Dunajskú Lužnú, Rovinku, Podunajské Biskupice, dokonca aj obce za hranicou. Ide o viac ako pol milióna obyvateľov. Ja sama som síce zo Senca, ale viem, že všetko je prepojené – voda, pôda, ovzdušie. Preto som petíciu podpísala.

Rozumiem, že spaľovne odpad riešiť musia. Nebudem predsa tvrdiť, že budeme odpad jesť na večeru. Ale Bratislava už spaľovňu má a tá postačuje. Prečo teda stavať ďalšiu? Prečo práve tu? To sú otázky, na ktoré sa treba pýtať. Podobne ako pri veterných parkoch, o ktorých som robila rozhovor s Danielom Mačovským. Vtedy sa podarilo spustiť veľkú vlnu a viaceré projekty sa zastavili.

Ministerstvo životného prostredia aj primátor Vallo sa k spaľovni stavajú pozitívne.

Áno, a pritom sa to celé deje v tichosti. Pripomienkovanie bolo cez leto, keď sú ľudia na dovolenkách, a hovorí sa, že niekedy pred Vianocami by malo prísť schvaľovanie. Presné termíny majú aktivisti, všetko je na stránke pod mojím videom. Ale princíp je jasný – zásadné veci sa schvaľujú potichu.

Ďakujem za rozhovor. Držím palce, aby vám – napriek konšpirátorskej nálepke – naďalej darilo a mali ste dostatok výdrže aj energie na veci, ktorým sa venujete.

Ja veľmi pekne ďakujem za pozvanie. Netreba sa nechať zahnať do kúta len preto, že niekto niekoho onálepkuje. Ja si stojím za tým, že ráno sa môžem pozrieť do zrkadla a viem, že hovorím to, čo naozaj cítim. To je pre mňa viac než akékoľvek peniaze či pozície.

A chcem ešte pripomenúť, že stránku konspiratori.sk nepodporujú len domáce zdroje. Každý si môže overiť, že financie idú priamo zo Spojených štátov. Na stránke USAspending.gov sa dá dohľadať, že napríklad za rok 2023 dostali vyše 55-tisíc dolárov. Nech si to každý pozrie a urobí vlastný záver.

Ďakujem aj všetkým, ktorí ma podporujú – či už sledovaním, alebo osobne. Lebo v konečnom dôsledku nejde o mňa, ale o to, aby sme sa nebáli pýtať a hľadať odpovede.