V rozhovore pre Hlavné správy sa sústreďuje na tému Černákovych zločinov a pokusom o jeho podmienečné prepustenie z väzenia. Rozpráva o osobnej skúsenosti na stretnutí s ním, približuje jeho manipulatívne správanie, aj hrôzostrašný humor, ktorý naznačuje, že ani po desaťročiach za mrežami nedošlo k skutočnej náprave. Kritizuje mediálne kampane a mimovládne aktivity, ktoré podľa neho pripravujú pôdu na Černákovo prepustenie, a ostro sa stavia proti tomu, aby bol takýto človek znovu medzi ľuďmi.

Nechýbajú ani hodnotenia súčasných, progresívno-liberálych smerov a tendencií v justícií, ako aj ostré vyjadrenia na adresu viacerých slovenských, českých, ale aj európskych politikov.

(Okrem Gustáva Murína sme sa o Mikulášovi Černákovi a jeho neúspešnom pokuse o podmienečné prepustenie na slobodu rozprávali aj s vyšetrovateľom jeho kriminálnych skutkov, generálom v.v. Ivanom Ševčíkom.)

Pred niekoľkými dňami súd, ktorý pojednával za múrmi väznice v Leopoldove, zamietol podmienečné prepustenie Mikuláša Černáka na slobodu. Vy ste sa slovenskému podsvetiu, aj samotnému Černákovi, venovali vo viacerých knihách. Rozhodol súd podľa vás správne?

Černák by mal za sčernieť v base. To je absolútne jasné. Lenže v našom súdnictve sa čoraz viac presadzuje neoliberálna logika, ktorá relativizuje zločin aj trest. Výsledkom sú absurdné konštrukcie, pri ktorých človek žasne, že vôbec prejdú súdnou sieňou.

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

Ja som sa s Černákom osobne stretol. Nie ako novinár, ale na jeho vlastné pozvanie. Keď sa dozvedel, že som napísal knihu Boss všetkých bossov, jeho advokát Gereg kontaktoval vydavateľa a ten následne mňa. Spočiatku som stretnutie odmietol. Všetky moje moderné historické knihy sú postavené na zdrojoch – na svedkoch, dokumentoch, výpovediach. Nie na slovách samotného zločinca.

Ale napokon som sa s ním stretol – najprv sme si písali a potom aj osobne, vo väznici. Musím povedať, že má veľmi pekné písmo, gramatika katastrofálna, ale písmo pekné. Potom to vyústilo do osobného stretnutia. On mal raz do mesiaca možnosť prijať návštevu, tak si ma pozval.

Vo väznici som prešiel klasickou procedúrou, všetko som musel odovzdať. V návštevnej budove bolo deväť okienok a cez telefón sa dalo rozprávať. Černák prišiel, usmieval sa a hneď sa tváril, že má čo povedať. Ja som mu povedal – moja kniha stojí na citáciách a zdrojoch, nie na jeho rozprávaní. Ale on aj tak začal.

Do desiatich minút opisoval vraždy – ako zavraždili Roberta Holuba, ako likvidovali ďalších. A robil to so smiechom, s akýmsi chorým humorom. Predstavte si človeka, ktorý sa zabáva na tom, že obeti po odrezaní hlavy vložili cigaretu do úst. To je jeho „vtip“. A práve takýto človek dnes žiada súd o slobodu.

Bol to šokujúci zážitok. Černák pôsobil navonok ako veselý spoločník, ktorý dokáže odľahčiť akúkoľvek tému. Lenže jeho humor bol zvrátený. On sa skutočne smial na vraždách. V tomto je úplne odlišný od iných zločincov, ktorých som poznal z výpovedí či opisov. Väčšina z nich vraždy prežívala ťažko, niektorým sa pri pohľade na krv robilo zle. On nie – on sa v tom vyžíval.

A práve preto je nebezpečný. Lebo dokáže cynicky žartovať aj o najhorších veciach a ešte to používa na budovanie svojho postavenia. To je presne dôvod, prečo nesmie byť na slobode.

V súvislosti s Černákom sa hovorilo aj o tom, že prisľúbil odškodnenie rodinám obetí. Ako to v skutočnosti bolo?

To je ďalší príklad slovenského súdnictva. Černák zarobil na mafiánskych rozprávkach. Tie príjmy mali ísť rodinám obetí. Sám to prisľúbil. No nikdy k tomu nedošlo. Súd to vôbec neriešil.

V Amerike by takýto prípad okamžite stopli – tam platí pravidlo, že zločinec nesmie profitovať z vlastných pamätí. Ale u nás sa tým súd – ktorý o to bol požiadaný jasne a zreteľne – ani poriadne nezaoberal. To je typická ukážka progresívneho súdnictva – absolútna ľahostajnosť k obetiam.

Jeho priateľka založila občianske združenie. Čo si o tom myslíte?

Je to priam učebnicový príklad syndrómu, ktorý sa vo svete volá väzenské vdovy. Ide o ženy, ktoré sú fascinované brutálnymi vrahmi. V USA sa bežne vydávajú za sériových vrahov, ktorí sú odsúdení na trest smrti. U nás je to rarita, ale práve ona je dôkazom, že tento syndróm existuje aj tu.

Predstavte si, že žena si zoberie muža, ktorý znásilňoval, vraždil a rozkúskoval obete. A ešte založí združenie, ktoré má pôsobiť na mládež. To je číre šialenstvo. A naše súdy sa tým zaoberajú vážne, akoby išlo o legitímnu tému.

Vráťme sa ešte k samotnému procesu, keď sa rozhodovalo o jeho podmienečnom prepustení. Prekvapilo vás niečo?

Celé to bola fraška, ktorá sa opakuje pri každom pojednávaní o Černákovi. Stále tie isté argumenty, stále tie isté mená. Tentoraz dokonca vytiahli českého znalca Netíka. Ide o človeka, ktorý má za sebou množstvo kontroverzných posudkov a proti ktorému existujú vážne námietky, že vydával posudky účelovo. U nás pritom ani nie je registrovaný. Ako je možné, že slovenský súd berie do úvahy jeho blúznenia? To je nonsens.

A ešte jeden príklad – pani Eva Mišíková. Bývalá prokurátorka generálnej prokuratúry, ktorá Černáka kedysi vyšetrovala. A dnes? Dnes vyhlasuje, že by mohol ísť na slobodu, lebo ju vždy pekne pozdravil. No tak nech si ho vezme domov! To je vrchol absurdity.

Takto funguje neoliberálny diskurz. Stojí na myšlienkových kotrmelcoch – logika sa otočí hore nohami. Z človeka, ktorý zavraždil desiatky ľudí, urobia takmer slušného pána, len preto, že vie pozdraviť.

Ako dlho trvalo vaše stretnutie s ním?

Oficiálna návštevná hodina – približne šesťdesiat minút. Ale podstatné bolo niečo iné. Černák sa neustále domáhal práva vyjadrovať sa. Mal pocit, že jeho hlas má byť počuť všade a vždy. Preto vznikla aj druhá kniha rozhovorov, kde chcel vystupovať ako hlavný rozprávač. Lenže on si neuvedomil, že v nej dostali priestor aj sudcovia, vyšetrovateľ Ševčík, generál Lučanský, znalci, novinári… jednoducho všetci, ktorí s prípadom prišli do styku. A tak jeho monológ nevyšiel. Ostal len jedným z mnohých hlasov – a to mu nesedelo.

Je tu jeden unikát, ktorý sa medzi väzňami takmer nevyskytuje. On znáša samotku bez problémov. V minulosti sa hovorilo, že človek vydrží izoláciu maximálne tri mesiace – potom začne búchať na dvere a je ochotný spolupracovať len preto, aby sa dostal k ľuďom. Ale Černák? Ten to znášal pokojne.

Je to dané jeho povahou aj prostredím, z ktorého vzišiel. Bol mäsiarsky učeň. Preňho krv nebola problém, on bol na ňu zvyknutý. Kým ostatní pri vraždách bledli alebo vracali v kúte, on sa smial a cynicky žartoval. To ho odlišovalo. Využíval to aj na budovanie svojej autority – ostatní boli slabší, on bol „silný“.

Ale práve preto je nebezpečný pre spoločnosť. Lebo človek, ktorý sa vyžíva v krvi a smrti, sa nikdy nezmení na slušného občana.

Napriek tomu riaditeľ leopoldovskej väznice vyhlásil, že je spôsobilý byť na slobode. To je pre mňa absolútne nepochopiteľné. Riaditeľ, ktorý takéto niečo povie, by mal byť okamžite poslaný na psychiatrické vyšetrenie.

Lebo títo ľudia sa dokážu tváriť milo a priateľsky – kým im to vyhovuje. Keď od vás niečo potrebujú, sú usmievaví, chrumkaví, dokonca vás oslovujú ako kamarátov. Ale v momente, keď im to prestane vychádzať, prepne im. A vtedy existuje len jedno riešenie – násilie.

Černák je presne ten typ. A tá blondína, čo si myslí, že si svojho „Mikiho“ odvedie domov, by bola jeho prvou obeťou. Stačí jediný okamih, keď mu niečo nevyjde, a letí oknom. Jej predstavy sú úplne mimo reality.

Zdá sa, že okolo Černákovej osoby sa robila systematická kampaň – knihy, články, dokonca televízny seriál. Kto by mohol mať – okrem neho samotného – záujem na tom, aby sa dostal von?

Ťažko povedať, kto presne. Politici sa ho zastávať nemôžu – to by bola čistá samovražda. Ani Šimečka si to nedovolí. Ale určité médiá, podporované zvonka, si to dovoliť vedia. Takto sa vytvára kampaň, ktorá má presvedčiť verejnosť, že Černák je iný, že sa zmenil, že by mohol byť prepustený.

Lenže realita je úplne iná. Černák je sériový vrah – podľa rozsudkov šestnásť obetí, podľa jeho vlastných priznaní tridsaťdva, a podľa vyšetrovateľov možno vyše päťdesiat. To je európsky rekord! A my sa bavíme o tom, či by mohol prednášať mládeži o prevencii kriminality. To je výsmech spravodlivosti.

Černák sám o sebe by nemal šancu, za celým príbehom sú médiá, novinári, dokonca filmári. Nedávno vznikol seriál, ktorý jeho postavu spracoval ako dramatický príbeh. Kto na tom má záujem? Samozrejme on a jeho okolie, ale zjavne aj niektoré kruhy, ktoré si z neho robia marketing.

Politici sa ho zastávať nemôžu – to by bola čistá politická samovražda. Ale médiá, podporené z Bruselu či iných centier moci, si to dovoliť vedia. To je celé.

Dá sa povedať, že Černák je symbolom súčasného stavu spoločnosti, kam sme sa dostali. Sériový vrah, ktorý má na konte šestnásť potvrdených obetí, tridsaťdva priznaných a podľa všetkého vyše päťdesiat skutočných, sa stáva predmetom diskusie o možnom prepustení. To je vizitka nášho justičného systému.

Je to cynická výzva pre celú spoločnosť. Varovanie, čo sa stane, ak necháme progresívne sily ovládnuť naše súdnictvo a politiku. Černák je len vrchol ľadovca – ukazuje, že ak sa dá relativizovať jeho zločin, dá sa relativizovať čokoľvek.

V médiách sa spomínalo aj to, že po prípadnom prepustení by mal nastúpiť do práce vo firme svojej partnerky. Ako to vnímate?

To je smiešne. Firma, ktorá existuje len na papieri, mala byť jeho zázemím. A on v nej mal pôsobiť ako obchodný zástupca. Viete si predstaviť, čo by to znamenalo? Černák ako obchodník fungoval vždy tak, že vyslal svojho človeka s odkazom: „Vieme, kde máš deti, vieme, kde máš manželku. Budeš platiť.“ Takto vyzerali jeho obchodné rokovania.

Predstava, že by tento človek sedel za rokovacím stolom v nejakej firme, je absurdná. Je to rovnaké, akoby sme vlkovi dali kľúč od ovčinca.

Celá táto debata o Černákovi je obrazom stavu slovenského súdnictva. To, čo dnes vidíme, je výsledok rokov úpadku. Neoliberálne myslenie preniklo do justície a vytvorilo priestor, v ktorom sa relativizuje všetko – zločin aj trest. Preto sa dnes vážne diskutuje o tom, či by sa najväčší vrah v dejinách Slovenska nemohol dostať na slobodu.

Pripomeňme si, že samotný Černák podpísal dohodu o vine a treste, v ktorej sa zaviazal odškodniť rodiny obetí. To bola základná podmienka. Nič z toho nesplnil. A namiesto toho zarábal na knihách a svojich rozprávkach. Na Slovensku to súd nezaujímalo. To je ukážka, kam sme sa dostali.

Černák ostane za mrežami dovtedy, kým bude existovať politická vôľa, aby tam bol. Ak by sa k moci dostali progresívci, som presvedčený, že sa otázka jeho prepustenia objaví znova. Vždy sa nájde advokát, ktorý povie, že „veď sa slušne správa, veď pozdravil pani prokurátorku“. A ak na to bude politická objednávka, je len otázkou času, kedy to niekto začne presadzovať vážne.

To je hrozba, ktorú treba pomenovať otvorene. Preto hovorím – voľte progresívcov a budete mať Černáka vonku. Je to symbol cynizmu a relatívnosti dnešnej doby. Symbol toho, čo sa stane, keď prestaneme brať vážne základné hodnoty spravodlivosti. Ak sa dokáže relativizovať vražda tridsiatich dvoch ľudí, čo sa potom nedá relativizovať?

Je to varovanie pre občanov: nenechajte sa oklamať peknými slovami o „ľudských právach zločincov“. Lebo potom skončíme v situácii, kde sériový vrah bude považovaný za „správneho chlapa“. A to sa už, žiaľ, deje – stačí si prečítať vyjadrenia jeho partnerky.

Oveľa viac podrobností o Mikulášovi Černákovi a jeho zločinoch, ale aj vyjadrenia a názory na súčasnú slovenskú, českú, aj európsku politiku a politikov, budete počuť vo videorozhovore so spisovateľom Gustávom Murínom.

Vyšetrovateľ Černákových zločinov

Boli ste vyšetrovateľom Černákových zločinov, rozprávali sme sa o tom už našom nedávnom rozhovore. Tento týždeň súd zamietol Černákovo podmienečné prepustenie na slobodu. Kvitujete toto rozhodnutie?

Samozrejme, vítam to rozhodnutie súdu. Podľa mňa rozhodol správne a zákonne. Keď si človek zanalyzuje postup obhajoby alebo tých, čo podávali návrh na prepustenie, je tam jasná účelnosť. A na druhej strane prokuratúra – tam bola jasná zákonnosť. Prokuratúra predložila taký náklad dôkazov, že viac-menej zabránila tomuto človeku dostať sa na slobodu, pretože patrí tam, kde je, a musí si odpykať svoj trest.

A to ešte – myslím – neboli pripustené dôkazy, ktoré prokuratúra obdržala anonymnou formou.

Schvaľujem tento krok, aby sa nezaoberali anonymami, ale prokuratúra aj tak dodala niekoľko sto strán listinných dôkazov, ktoré boli tak nepriestrelné, že súd už ani nemal šancu rozhodnúť inak.

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

Podľa toho, čo som počul, tam boli dôkazy, ktoré naznačujú to, čo povedal pán doktor Šomšák, konzultant prokuratúry – že táto osoba (Černák) je manipulátor. Nie je pravda to, čo povedala protistrana ohľadom znaleckého posudku, že je dobrý, pekný, polepšený. Je to psychopatická osobnosť štvrtého stupňa, je tam porucha osobnosti, narcizmus a hlavne manipulatívnosť.

Záhadným spôsobom sa dostal z ilavskej väznice do leopoldovskej, pretože vedel, že v Ilave nemá šancu na odmeny, ktoré sú podmienkou pri kladnom hodnotení. A v manipulácii pokračoval aj v Leopoldove.

Odborníci z väzenského prostredia považujú priam za zázrak, že osoba, ktorá má tráviť celý deň zavretá na cele, sa dostala na pozíciu tzv. chodbára a mala relatívne voľný pohyb po väznici. Pre ľudí je to nepochopiteľné, ako sa to stalo. Analýza doktora Šomšáka však ukazuje, že táto osoba má veľké sklony manipulovať.

Čo robí chodbár vo väzení?

Roznáša stravu, knihy, možno upratuje… Je to pozícia, kde má väzeň určité povinnosti. Je to viac-menej forma odmeny, pretože byť celý deň zavretý na cele určite nie je dobré na hlavu.

Stále mi znejú v ušiach vaše slová z nášho prvého rozhovoru, keď ste vraveli, že pri rekonštrukciách trestných činov Mikuláša Černáka boli aj skúsení, ostrieľaní vyšetrovatelia zhrození z toho, s akou ľahkosťou svoje činy páchal.

Áno, boli sme vtiahnutí do deja samotného skutku a videli sme to. Boli tam aj iné poznatky, ktoré napríklad nevyplávajú na povrch – ako sa tá osoba správala pred skutkom alebo po skutku. Dokonca obeť ocenil, keď ju zastrelil, že – vidíte, ani neprosil o život. Bola tam úplná irónia.

Skrátka, táto osoba nepatrí na slobodu. Musíme si uvedomiť, že spáchal 28 vrážd. Odsedel si 27 rokov. Fakt táto spoločnosť prijme, že za jednu vraždu si odsedí jeden rok a pustíme ho von? On sa polepšil, na súde to oľutoval, sľúbil, neviem čo všetko, ale vžime sa do jeho kože.

Každý, kto stojí pred súdom a opýtate sa ho, či bude dobrý, vždy odpovie, že bude dobrý. Toto je všetko účelové. Jemu nezostáva nič iné len ľutovať, sypať si popol na hlavu a sľubovať modré z neba, len aby sa dostal von.

Vieme, že o Černákovi vychádzali knihy, články, nakrútili sa filmy, ktoré bežali v priebehu celého tohto roka – najprv v kinách, potom na streamovacích platformách, nedávno v televízii. Vraví sa, že to celé pripomínalo kampaň, ktorá by mala dopomôcť k jeho podmienečnému prepusteniu. Kto by mohol mať záujem na tom, aby sa dostal von, okrem neho samotného?

To je pre mňa tiež záhadou, pretože ako správne ste povedali, všetkému predchádzala určitá kampaň. Najskôr vyšla knižka, potom článok v časopise, že je pripravený na slobodu, že sa mu rekonštruuje domček. Potom bol natočený prvý diel filmu s obrovskou mediálnou kampaňou, potom druhý diel, teraz to beží ako seriál v komerčnej televízii. Vidno postup, ako tá „salámová metóda“ – musíme to ľuďom naservírovať.

Potom vznikla záhadná mimovládka alebo občianske združenie, ktoré si vybralo práve jeho. Neviem, či máme 80 doživotne odsúdených na Slovensku, ale vybrali si len jeho. Keby cielene urobili psychologické testy všetkým a vybrali viacerých, spracovali ich, kvitoval by som to. Len nech to občianske združenie preukáže, že už má skúsenosti s takýmito ľuďmi, že ich uviedli do občianskeho života, ukázali správnu cestu. Robiť len s Černákom – to je asi ich prvý klient a vybrali si najhoršieho z najhorších. Je to dobrý marketingový ťah, ale podľa mňa to bolo všetko účelové.

Je tu aj špekulatívna otázka. Ak by sa Černák dostal na slobodu – podľa vás, keďže jeho skutky poznáte lepšie ako ktokoľvek z bežnej verejnosti – myslíte si, že by bol schopný viesť riadny život, alebo sledoval iba jeden cieľ – pomstu? Počul som, že jeho jediným zmyslom života je dostať sa von, aby sa mohol pomstiť svojim bývalým najbližším, ktorí ho „zradili“.

Nikdy nevidíme do hlavy takéhoto človeka, nikdy nevieme, čo spraví. Títo ľudia sú absolútne nevyspytateľní. Dokáže sa zvrtnúť v zlomku sekundy, pretože im chýba empatia. Ako správne hovoríte, podľa mňa takýto človek bez empatie môže žiť len pre pomstu. Nič nie je vylúčené, môže sa stať hocičo. Dopadlo to tak, ako dopadlo – dobre. Tento človek – vzhľadom na počet skutkov, ktoré spáchal – by sa nemal dostať von a trest si musí odpykať celý.

Je toto už definitívne rozhodnutie súdu, alebo bude môcť ešte Černák niečo podniknúť?

Je tam opravný prostriedok, bola zahlásená sťažnosť a bude rozhodovať nadriadený súd, teda Krajský súd v Trnave.

A ak by to zamietol aj ten, znamená to, že Černák už doživotne zostane za múrmi väznice?

Nie. Zákon hovorí o tom, že po troch rokoch si môže znovu podať žiadosť.

Takže takéto veci sa ešte môžu opakovať?

Áno. Pre mňa je zarážajúce aj to, že program zaobchádzania s odsúdenými podľa mňa nie je nastavený tak, aby sa tieto osoby v dlhodobom výkone trestu nejakým spôsobom polepšili.

Kto pozná systém väzenstva, vie, že odsúdení na doživotie sú zavretí na celách 23 hodín denne, hodinu denne majú vychádzku. Nevidím masívnu prácu s odsúdenými – na ich osobnosti, charaktere, aby nepáchali trestnú činnosť. Nevidím tam priestor na polepšenie. Toto je všetko účelové, marketingové a má to splniť nejaký cieľ.

Prečítajte si tiež:

• Černák zostáva vo väzení, súd zamietol návrhy na podmienečné prepustenie