Celý incident dodnes nebol riadne prešetrený a ako najpravdepodobnejšia sa javí byť verzia o neúmyselnom prelete dronov až nad územie členského štátu NATO, prípadne o technických problémoch a chybe v navádzaní bezpilotných lietadiel.

Napriek tomu sa mnohí európski politici už týždeň predbiehajú vo vyhláseniach o tom, že Rusko týmto aktom chcelo okrem zámernej provokácie aj otestovať pripravenosť poľskej armády a takisto zistiť, aká bude reakcia NATO.

Existujú ale aj teórie o tom, že za celým incidentom sú Ukrajinci, ktorý takýmto spôsobom chceli konflikt s Ruskom eskalovať, zmariť prípadné mierové rokovania a pokúsiť sa o priame zatiahnutie Poľska – a teda aj celého NATO – do vojny.

Ktorá z týchto verzií je najviac pravdepodobná a čo by sa stalo, ak by sa podobná situácia stala aj nad územím Slovenska? Aký je momentálny stav slovenskej protivzdušnej obrany a mohli by sme v prípade podobnej situácie nad našim územím plne spoľahnúť na pomoc spojencov z NATO?

Rozprávali sme sa so štátnym tajomníkom Ministerstva obrany SR, Mgr. Igorom Melicherom.

Minulý týždeň došlo k narušeniu poľského vzdušného priestoru dronmi, ktorá tam údajne vyslali Rusi. V médiách sa objavujú rôzne informácie, Rusi to, že drony boli ich nevyvrátili, ale ani nepotvrdili. Máte o tom viac informácií?

Ja osobne nedisponujem priamymi informáciami, ktoré má poľská strana. V rámci NATO sa však informácie zdieľajú. Keďže prebieha vojna v našom susedstve, aliancia musí byť pripravená, najmä na svojom východnom krídle. Preto sú v Poľsku a Rumunsku aktivované systémy protivzdušnej obrany a funguje aj systém včasného varovania AWACS. To sú lietadlá, ktoré nepretržite lietajú pozdĺž východnej hranice a monitorujú situáciu.

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

Podľa poľskej strany preletelo do ich vzdušného priestoru šestnásť dronov, ktoré majú byť ruského pôvodu. Nevylučujem to, pretože v Bielorusku sa práve koná veľké vojenské cvičenie „Západ“ za účasti Ruska, Bieloruska, Číny, Indie, ale aj pozorovateľov z NATO a USA. V takomto priestore, kde sa stretávajú sféry záujmov oboch strán, môže dôjsť k incidentom.

Treba povedať, že drony často fungujú na báze GPS signálu. Ak sa stratí, tak zablúdia, robia okruhy a snažia sa znovu nadviazať spojenie s operátorom. Z toho pohľadu sa javí, že nemali cieľ útoku. Keby ho mali, zasiahli by. Poškodený dom v Poľsku nakoniec nezničil dron, ale raketa zo stíhačky F-16, ktorá mala drony zneškodniť a dopadla do obytnej zóny.

Poľský premiér Tusk vyhlásil, že aj za zničenie toho domu nesú zodpovednosť Rusi – pretože nebyť dronov, k incidentu by nedošlo. Prečo by podľa vás Moskva vôbec podnikla takúto operáciu?

Nevidím v tom zásadný zmysel. V čase moderných technológií si každý môže cez satelity alebo Google Maps pozrieť, čo sa na území krajiny nachádza. Dron, ktorý len okrajovo preletí hranicu, nemá pre špionáž reálny význam.

Podľa môjho názoru mohlo ísť o chybu. Drony sú efektívna, ale komplikovaná technológia. Vo svete je o ne veľký záujem a používajú sa v rôznych konfliktoch. Napríklad na Ukrajine sa používajú drony napojené aj na 45-kilometrový kábel, aby ich nebolo možné od operátora odpojiť. No ak sú voľne naviazané na spojenie, môžu byť rušené alebo dokonca hacknuté. Vtedy si ich iná strana prevezme a operuje s nimi vo svoj prospech.

Nechcem špekulovať, čo sa stalo. Ale nepôsobilo to ako útok, ani pokus o špionáž, či sabotáž. Skôr to vyzeralo na náhodné zablúdenie alebo technickú chybu. Poľská strana zakročením ukázala, že je pripravená, monitoruje priestor a vie reagovať.

Objavili sa aj názory, že za tým všetkým mohla stáť Ukrajina, aby zatiahla Poľsko do konfliktu. Je takáto verzia podľa vás reálna?

Nechcem nič tvrdiť, ani vylučovať. Je vojna – niekto na nej zarába, niekto prerába. Všetko je možné. Kým neprebehne seriózne vyšetrovanie, pravdu nebudeme poznať. Isté je len to, že prebehla akcia a nasledovala reakcia.

Nemyslím si, že by išlo o agresiu Ruska voči štátu NATO. Skôr to bola zo strany Poľska a NATO ukážka pripravenosti – demonštrácia, že monitorujú priestor a vedia zasiahnuť. Otázkou je efektivita.

Zostreliť dron raketou zo systému Patriot, ktorá stojí štyri milióny dolárov, keď samotný dron má hodnotu možno 40-tisíc, je obrovský nepomer. To isté platí pre rakety z F-16. Ak by vletel roj desiatok či stoviek dronov, nemôžeme na ne strieľať drahé rakety. Drony sú navyše agilné, vedia sa vyhýbať.

Na dron musí ísť iný superdron, ktorý ho elektromagneticky vyruší, hodí naň sieť alebo použije inú technológiu. Cena útočných a obranných prostriedkov musí byť vyrovnaná, inak ide o plytvanie.

Čo by sa stalo, keby sa podobné drony dostali nad Slovensko? Máme sa čím chrániť, keď sme veľa vecí z našej vzdušnej obrany darovali Ukrajine?

Keď sa nad tým zamýšľam, nechcem si ani predstavovať, že by sem prišli útočné drony alebo rakety. Realita je však taká, že kedysi sme mali komplexnejšie systémy protivzdušnej obrany, ktoré dávali istú úroveň ochrany. Potom sa však v rokoch 2020–2023 udiali rozhodnutia, ktoré túto kapacitu oslabili.

Systém S-300, ktorý sme mali, bol starší, to je pravda. Bol „zaparkovaný“ v garáži, ako to býva v čase mieru — systémy sa nevyťahujú, kým nie je dôvod. Niektorí naši predstavitelia ho potom prezentovali ako starý šrot. Nie je to také jednoduché – rakety aj komplexy prešli testami, napríklad v Bulharsku, a fungovali. Dnes ten systém podľa mňa stále plní svoju rolu tam, kde bol presunutý, a bráni ukrajinské nebo.

MIG-29-ky, ktoré sme mali ako stíhacie prostriedky, tiež tvorili časť ochrany. Mali sme krátkodobé systémy, ktoré sa dajú použiť proti nízko letiacim cieľom — tzv. IGLA. To je zbraň, ktorú vojak odpáli z ramena, bežne sa prirovnáva ku „bazuke“ pre jednoduchšie pochopenie. Funguje to tak, že operátor má pri sebe systém, namieri a odpáli. Je to efektívne na určitý typ hrozieb, ale je to staršia technológia s limitovaným dosahom a obmedzenou efektivitou proti rojovým, agilným dronom.

Potom tu bol systém KUB — komplexnejšia sústava pozostávajúca z odpaľovacieho vozidla, odpaľovacej rampy, navigačnej veže a radaru. To sú komponenty, ktoré spolu tvoria plnohodnotný prostriedok protivzdušnej obrany. Možno povedať, že z toho najlepšieho, čo sme mali, sme veľa odovzdali na Ukrajinu a u nás zostali len časti, „torzá“, ktoré sú dnes menej účinné. V tlačovej komunikácii sa hovorilo, že systém bol starý a zlý, ale realita nasvedčuje, že niektoré jeho časti boli stále použiteľné.

Existuje aj systém Mantis — je to skôr systém objektovej ochrany, ako keby „malý kanón“ zabudovaný do pevných pozícií. Hodí sa na ochranu konkrétnych objektov, ako sú letiská alebo vojenské základne, nie však na zabezpečenie celej hranice alebo veľkého vzdušného priestoru.

Viem, že toto znie kriticky, ale musíme byť otvorení – doby, keď sme mali viacúrovňovú ochranu (dlhý, stredný, krátky dosah), sú preč, pokiaľ ich neobnovíme. A to si vyžaduje nielen nákup zariadení, ale aj nasadenie, logistiku, školenie technikov, skladovanie náhradných dielov a systém pravidelného testovania. Mať systém „zaparkovaný“ nie je to isté ako mať ho plne prevádzky schopný.

Verejne ste spomínali aj mená a rozhodnutia – pán Naď, tendre a zmluvy. Môžete to konkretizovať?

Áno, o tom sa hovorilo dosť nahlas. Pán Naď prišiel s tým, že naša technika je už stará a nevratne nefunkčná. Tvrdil, že niektoré systémy sú „šrot“ a že boli len zaparkované v garáži. Áno, systém mohol byť fyzicky odstavený, ale to je štandard v čase mieru. Keď nastane kríza, tieto systémy sa vyťahujú.

Hovorilo sa aj o tom, že niektoré obstarávania zostali po Naďovi v „šuflíku“, iné boli nastavené nevýhodne. Napríklad sa spomínal tender na systém Barak z Izraela — údajne tam boli návrhy, ktoré riešili iba jednu batériu za 250 miliónov eur a to bez radarov, zatiaľ čo my sme neskôr objednali šesť batérií za 500 miliónov eur, vrátane radarov. To je obrovský cenový a koncepčný rozdiel.

Ľudia, ktorí boli pri týchto rozhodnutiach, nie vždy mali podľa mňa dostatočnú odbornú skúsenosť. Často to boli ľudia z mimovládnej alebo „bublinkovej“ sféry, ktorí sa ocitli na ministerstve obrany a urobili nevýhodné zmluvy. Nehovorím, že sú tie produkty zlé, ale zmluvy boli nastavené nevhodne a mnohé sme nakoniec museli opravovať.

Samozrejme, to sú ťažké politické témy — ide o rozhodnutia, ľudí a procesy. Ja sa sústreďujem na to, aby sme dnes doplnili kapacity rozumne a efektívne.

Kedy prídu nové systémy a čo reálne zmenia?

Plán je získať systémy dlhého dosahu, ktoré nám chýbajú. Barak by mal byť jedným z riešení. Ak sa batérie dodajú a nasadia, umožnia nám pokryť strategické body a zvýšiť schopnosť protivzdušnej obrany. Otázkou je načasovanie, takýto proces nie je okamžitý — treba rozmiestniť batérie, vytvoriť logistiku, zabezpečiť školenie personálu, nastaviť servis a sklad dielov.

Dôležité je tiež kombinovať rôzne vrstvy ochrany: dlhý dosah pre skoré varovanie a zachytenie balistických či krížových hrozieb; stredný dosah pre zónovú obranu; krátky dosah a mobilné prostriedky pre zabezpečenie objektov a operatívne reakcie. Len v takejto kombinácii má systém zmysel.

Krátkodobé kroky sú jasné – doplniť kapacity, ktoré chýbajú, kúpiť a nasadiť systémy rôzneho dosahu, zabezpečiť výcvik personálu, vybudovať servisné zázemie a sklady náhradných dielov. A predovšetkým spolupracovať so spojencami tak, aby sme znižovali „slabé články“ aliancie.

V tom sme aktívni — netreba robiť impulzívne rozhodnutia. Treba rozumne plánovať, aby sme za peniaze, ktoré máme, kúpili to, čo skutočne zlepší našu obranu.

Z Francúzska nedávno prišli informácie o tom, že tamojšie nemocnice sa majú pripraviť na veľký nápor ranených, v Nemecku chce štát zvýšiť zásoby hotových jedál, ktoré stačí len ohriať a môžu sa rovno konzumovať, tamojšie úrady vyzvali obyvateľov na to, aby si aj sami vytvorili dostatočné zásoby aspoň na niekoľko dní. Vyzerá to teda tak, akoby sa európske elity skutočne pripravovali na niečo zlé. Spýtam sa otvorene, bude vojna?

Nechcem strašiť ľudí, to nie je môj cieľ. Treba však hovoriť otvorene – niektoré štáty pôsobia, akoby mali chuť vstúpiť do vojny. Paradoxne sú to tie, ktoré sú od konfliktu najďalej. Škandinávia buduje bunkre, Pobaltie opevnenia, vo Francúzsku majú byť nemocnice a školské jedálne pripravené prijímať zranených. Neviem, do akej miery ide o zodpovedné plánovanie a do akej miery o poplašné správy, ale je zrejmé, že atmosféra v Európe je napätá.

Podľa mňa však vojna na Ukrajine smeruje k rozuzleniu, nie k predlžovaniu. Investovalo sa do nej veľa času, peňazí a energie. Vidíme veľkú ochotu Spojených štátov, najmä prezidenta Trumpa, tlačiť na mierové rokovania. Vidíme ochotu zo strany Saudskej Arábie, Turecka a aj Ruska, aby sa rokovania začali.

Chyba Európy je v tom, že kedysi bola výkladnou skriňou diplomacie a dnes sa sama stavia do pozície, ktorá jej škodí. Namiesto hľadania dialógu hovorí, že „nemáme sa o čom rozprávať“. Tým len podporuje nenávisť. Ostatné veľmoci pritom idú opačnou cestou – k dialógu.

Niektorí tvrdia, že Európe predlžovanie konfliktu vyhovuje, pretože ide o obrovské peniaze na zbrojenie.

Masívne zbrojenie bez rozmyslu nedáva logiku. Slovensko neblokovalo výsledky summitu NATO v Haagu, kde sa hovorilo o 5 % HDP na obranu, ale jasne sme povedali, že 5 % určite nedáme. To by našej ekonomike ublížilo.

Ak všetky štáty naraz zvýšia výdavky, výrobná kapacita sa nezväčší. Stále totiž ide o tie isté fabriky v Európe a USA, ktoré dostanú obrovské objednávky. Výsledok? Ceny pôjdu hore a dodávky sa oneskoria. Slovensko by si objednalo zbrane, zaplatilo viac než je trhová cena a dostalo ich neskôr.

Niekto na tom zarobí, ale z pohľadu bezpečnosti to nedáva zmysel. A keď počujem predstaviteľov EÚ hovoriť, že „nakúpiť americké systémy za 100 miliárd eur je unikátna historická príležitosť“, mám pocit, akoby som sa ocitol v inej realite. Pre mňa je unikátna príležitosť ukončiť vojnu, nie míňať miliardy na jej predlžovanie.

Európska únia vznikla ako mierový projekt. Dnes však na konferenciách ministrov obrany cítiť vojnovú mentalitu. Ja to nechcem len kritizovať, ale musím povedať, že mi to vadí. Mali by sme sa sústrediť na mierové rokovania, nie na súťaženie v tom, kto kúpi viac zbraní.

Slovensko je často kritizované, že nie je súčasťou tzv. koalície ochotných. Podkopáva to našu dôveryhodnosť v NATO?

Koalícia ochotných má len jeden cieľ – dostať vojakov EÚ na Ukrajinu. Slovensko tam nemá čo hľadať. Som rád, že stojíme na strane mieru, nie vojny.

História ukázala, ako dopadla koalícia ochotných v Iraku či Juhoslávii. Bola to len zámienka na rozšírenie konfliktu. Slovensko je suverénny štát a rozhodlo sa ísť cestou mieru. Nechcem súdiť iné krajiny, ktoré sa zapájajú, ale pre nás to nie je cesta.

NATO je kolektívna obrana. Nemali by sme v ňom vytvárať paralelné organizácie typu „koalícia ochotných“, kde len niektoré štáty povedia „ak sa k nám nepridáte, nebudete rešpektovaným členom“. To je podľa mňa nezmysel.

Môže byť Slovensko pokojné, že NATO si svoje záväzky voči nám v prípade potreby splní?

Verím, že áno. Slovensko si v NATO svoje záväzky plní – budujeme mechanizovanú brigádu, posilňujeme regionálne operačné centrá, staviame nemocnice s duálnym využitím, pracujeme na systémoch protivzdušnej obrany.

Aliancia je silná len tak, ako je silný jej najslabší článok. Preto sa snažíme, aby Slovensko nebolo tým slabým článkom. A keďže Spojené štáty sú kľúčovým prvkom NATO, sila aliancie sa vždy bude odvíjať aj od ich postoja a pripravenosti.

Zásadný rozdiel je v tom, že článok 5 NATO je o obrane. Koalícia ochotných uvažuje o útočných operáciách, a to je niečo úplne iné.

Naše nebo dnes chránia české, poľské a maďarské stíhačky. Ak by bolo treba zasiahnuť, ako rýchlo by dokázali priletieť napríklad na východ Slovenska?

Keďže funguje systém včasného varovania AWACS a máme kvalitnú radarovú sieť NATO, reakcia by netrvala dlho – hovoríme o minútach. Stíhačky spojencov sú vždy rozdelené – niektoré sú na zemi, iné sú neustále v pohotovosti a pripravené okamžite vzlietnuť.

Slovensko už má doma päť vlastných F-16 a ďalšie štyri by mali doraziť do konca tohto roka. Do roku 2026 by sme mali mať kompletnú letku štrnástich kusov. Vtedy budeme približne na 75–80 % pripravení brániť svoje nebo sami. Dovtedy máme air policing so spojencami, predĺžený do konca roka 2026, aby bola istota, že ochrana Slovenska funguje.

Naše F-16 už majú všetky potrebné povolenia?

Väčšina povolení už je vybavená. Stíhačky sú však zatiaľ na zemi, pretože na nich prebieha inštruktorský výcvik. Pri kúpe lietadiel sa piloti a inštruktori najprv školia v USA, potom sa vrátia na Slovensko a odovzdávajú skúsenosti ďalším.

Potrebujeme mať pripravených nielen pilotov, ale aj technikov a celé zázemie. Kým dáme lietadlá do ostrej prevádzky, musíme mať aj sklady náhradných dielov, pripravených inštruktorov a servis. Len tak budeme môcť povedať, že celý systém je plne funkčný a v prípade potreby okamžite použiteľný.

Prečítajte si tiež:

• Ukrajinský dron zasiahol rafinériu firmy Bašnefť 1400 kilometrov od frontu
• Dom na východe Poľska nezasiahol ruský dron, ale rakety z poľskej stíhačky
• Rusko popiera, že jeho dron vletel na územie Rumunska a nazýva to „provokáciou“ Ukrajiny