Misionár z Tanzánie pre HS: Cirkev akoby strácala rýdzosť, častokrát už čierne nie je čiernym a biele nie je bielym. Na rozdiel od Afriky, kde je síce cirkev mladá a sú aj problémy, ale čierne je čiernym a biele bielym

Katolícky kňaz a misionár Peter Majerník pôsobí v Afrike už viac, ako 10 rokov. Aký je život misionára v nehostinnej časti čierneho kontinentu a aký je život tamojších ľudí. V čom je cirkev iná, ako na Starom kontinente a akú úlohu hrá v životoch Afričanov? Dozviete sa vo videorozhovore, ktorý poskytol Hlavným správam.

Ako misionár pôsobíte v Tanzánii. Aký je tam váš život?

Život misionára v Tanzánii je veľmi zaujímavý, povedal by som, že až netradičný. O to viac, že som tam sám, nie som v komunite, takže je to aj také dobrodružnejšie. Život tam, aj keď má stabilitu, je oveľa živší.

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

Mám farnosť, ktorá bola súčasťou inej farnosti, ktorá mala 19 dediniek. Jedna dedinka má od 2 500 do 3 000 obyvateľov, aj viac. No a ja mám tých dediniek 5.

Zároveň som bol poverený vytvorením mariánskeho pútnického miesta. Som v centre Tanzánie, doslova. Na skale je tam taký bod, ktorý označuje geografický stred Tanzánie. A úmyslom môjho biskupa bolo, aby to bolo aj duchovné centrum Tanzánie.

Snažím sa, aby to bolo aj duchovné, aj spoločenské, aj turistické, aj relaxačné, aj náučné. Povedal by som také univerzálne centrum pre všetkých.

V rozhovoroch s vami som sa dočítal, že keď ste na svoje pôsobisko prišli, nebolo tam nič. Žiaden kostol, žiadna fara. Všetko ste stávali sám, svojpomocne, od podlahy?

Dá sa povedať, že som začal od mínusu, pretože tam boli len stromy a kríky. Najprv sa muselo všetko vyčistiť. Začali sme teda čistením a až potom sa začalo budovať. Dostal som k dispozícii veľmi veľké územie, kde sa môžem realizovať. Ako som povedal, som tam sám, ale tým pádom mám aj slobodu.

Tým, že som Európan a biely, domáci si veľmi cenia a vážia, že im tam donesiem niečo – také pre nich – iné. Niečo, čo trochu pozdvihne úroveň nielen v duchovnej oblasti, ale aj oblasti stavebnej, v architektúre, umení a podobne.

Aká veľká je kresťanská komunita v Tanzánii?

V Tanzánii žije približne 65 miliónov ľudí a väčšina z nich sú kresťania, najväčšia komunita je rímsko-katolícka. Takže tie základy, viac-menej, tam sú.

Ja som na mieste, ktoré nie je veľmi hostinné. Tým, že som v centre Tanzánie, je tam najmenej dažďových zrážok a teda aj veľká chudoba. Počas 7 mesačného obdobia, keď nepadne ani kvapka, je obrovské sucho, všetko vyschne, nie je tam ani tráva, nič… Vtedy je tam veľká bieda.

Takže každý, kto má nejakú príležitosť, odtiaľ uteká. A ja som prišiel práve na takéto miesto, no a o to viac sa snažím. Na duchovnej úrovni, ale aj na tej všeobecnej, napríklad sadím stromy. Vysadil som minimálne 3000 stromov a idem ďalej.

Chcel by som tam rozvíjať aj turizmus. V neďalekých horách som urobil som krížovú cestu, ktorá má 4 kilometre. Sochy majú 2,5 až 3 metre.

Oni tam niečo také ako turizmus nepoznajú. Alebo sa len tak kochať prírodou a relaxovať. Prírodou využívajú maximálne na to, že si odrežú nejaké to drevo na oheň, aby si potom uvarili jedlo.

Ale duchovno v sebe majú, len to cítenie z nich nemá kto vydolovať. Takisto majú veľký zmysel pre umenie, aj pre štúdium, chcú sa dozvedieť niečo nové. Človek tam teda nemusí vymýšľať nejaké motivačné prostriedky, lebo všetko, čo im ukážem, je pre nich viac-menej nové a padne to na úrodnú pôdu.

Oni sa chcú učiť, veľmi. Keď som niečo robil s drevom alebo hocičím, stále boli okolo mňa deti, aj mládež.

Ako s domácimi komunikujete, naučili ste sa už po svahilsky?

Keď som do Tanzánie prišiel, nevedel som absolútne nič. Išiel som na 2,5 mesačný kurz svahilčiny a keď som ho absolvoval, myslel som si, že som už “veľký frajer”. Ale rýchlo som zistil, že neviem skoro nič… Takže sme si s deťmi sadli niekde na zem a tie ma učili.

Koľko ľudí zvykne v nedeľu prísť na omšu?

Keď som tam prišiel, tak 100 bolo veľa… Ale tým, že je tam už nový kostol, v nedeľu príde už aj do 250 ľudí. Keď sa tomu človek venuje, na počtoch sa to prejaví.

S výstavbou kostola vám takisto pomáhali miestni. Sú šikovní?

Od začiatku som hľadal ľudí, ktorí by na takú prácu boli vhodní a viac-menej sme sa učili spoločne. Všetko im stačí ukázať raz alebo dvakrát a potom to už ide, veľmi rýchlo. Dnes už teda mám – dá sa povedať – takú základňu “odborníkov” a potom mám ešte aj pomocníkov.

Mojou túžbou je postaviť aj učňovskú školu alebo školu remesiel. Pretože oni skončia základnú školu, aj strednú, ale to je len také všeobecné a robiť nevedia nič. Čiže len postavajú na uliciach, fajčia marišku a tak ďalej…

Mám teda potrebu rozvíjať ich potenciál, treba ho využiť. Už sme aj začali, máme tam malé priestory, nakúpil som nejaké stroje na spracovanie dreva. Miništranti napríklad urobili lavice v kostole, a na veľmi vysokej úrovni. Takže základ už je a treba pokračovať ďalej.

Na rad prídu aj iné práce, so železom alebo krajčírstvo, atď. Bude sa to rozširovať, lebo potenciál je tak naozaj obrovský. Afrika je jediný kontinent, ktorý populačne rastie a mnohí ľudia tam budú mať záujem sa niečo naučiť. Takže aj keď odo mňa zatiaľ nedostanú do ruky papier, výučný list, budú vedieť niečo robiť a to je najdôležitejšie.

Ľudia tam nie sú ľahostajní voči svojmu okoliu, o život a dianie sa veľmi zaujímajú. Televízor tam nie je samozrejmosť, ale mávajú ich v niektorých obchodoch. A keď som tam prišiel, videl som ľudí stáť na ulici pred obchodom, cez výklad sa pozerali na malú obrazovku. A na to existujú len dva dôvody. Buď je futbal alebo priamy prenos z parlamentu.

Netreba ich ani mobilizovať k voľbám. Aj keď ich situácia je horšia, ako napríklad situácia ľudí v Európe, a oni sami dobre vedia, že sa to tak rýchlo nezmení, majú záujem a chodia voliť. Celkovo, majú záujem o dianie, politické, ale aj o dianie v spoločnosti ako takej. Či už miestnej, ale aj na celoštátnej úrovni.

Veľmi vám želáme, aby vám plány vyšli a všetko sa podarilo. Zaujíma ma ale váš názor aj na inú vec… Nielen na Slovensku, ale aj u nás je menej ľudí v kostoloch, prázdnejšie sú aj semináre. To nie je žiadne tajomstvo, tvrdia to viacerí kňazi. Čím si to vysvetľujete?

Myslím si, že je to – žiaľ – nevyhnutný trend a vidieť to aj na miestach, kde sa kňazi veľmi snažia. Vidia, že deti v kostole nie sú a má to rôzne príčiny. Jedna z nich je, že cirkev ako keby sa zmiešavala s prúdmi, ktoré tu teraz sú. Samozrejme, myslím progresivizmus a liberalizmus.

Pôsobí to tak, ako keby sa strácala rýdzosť cirkvi, častokrát už čierne nie je čiernym a biele nie je bielym. Na rozdiel od napríklad Afriky, kde je cirkev mladá a sú tam aj problémy, ale aspoň je tam čierne čiernym a biele bielym.

Biskupi a farári v Afrike vo svojich farnostiach nedovolia ani náznak toho moderného, liberálneho ducha. Pretože už aj tam sa cez rôzne kanály pokúšajú napojiť mimovládky zo Západu.

Už sa tam nejaký čas tlačia, ale nemajú úspech, tam s nimi jednoducho nikto nebude diskutovať. Veriaci, ale ani neveriaci. Aj keď, žiadna africká duša nie je neveriaca. A cirkev tam má stále úžasnú autoritu.

Ako vnímate nového Pápeža Leva XIV?

Je to naozaj veľký sympaťák, je veľmi prirodzený, bezprostredný a ľudský… A aj sa zdá, že si dvakrát rozmyslí, čo povie. Uvidíme, čo tým všetkým napokon bude chcieť vyrieknuť a dosiahnuť.

Prácu otca Majerníka môžete podporiť aj vy. Pomôže aj maličká suma: SK02 0900 0000 0004 4004 8227 

Aké je národné jedlo ľudí v Tanzánii a koľko pútnikov zo Slovenska ho môže každý rok ochutnať? Na čo bude v geografickom strede Tanzánie  slúžiť Slovenský dom? Ktorý úsek cesty z Afriky až na východ Slovenska trvá najdlhšie? Ako rýchlo jazdia vlaky v džungli a kto tam stavia diaľnice?

Oveľa viac informácií o živote ľudí v Tanzánii, ale aj o postavení, nastavení a vnímaní cirkvi v Afrike budete počuť vo videorozhovore s katolíckym kňazom a misionárom Petrom Majerníkom.