O histórií 2. svetovej vojny sa veľa píše, veľa sa o nej vie. Aj v spojitosti so Slovákmi. Ktorý z jej príbehov či aspektov je, podľa vás, v úzadí a menej sa o ňom hovorí?

Pri zmienkach o vojne sa spomienky sústreďujú na najväčšie hrôzy a veľmi nám potom unikajú procesy a prvotné politické zlomy, ktoré k nim viedli a umožnili ich.

Kedy taký moment nastal na Slovensku?

Podstatná zmena nastala v októbri 1938. K neobmedzenej moci sa dostala Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS), ktorá v slobodných voľbách nikdy nezískala na Slovensku väčšinu hlasov. Mávala maximálne tretinu, čo je asi toľko, ako Mečiar v čase najväčšej slávy. Na jeseň 1938 s mocenskou podporou zo strany hitlerovského Nemecka časť ostatných strán pohltila a zvyšok zakázala. Ešte aj Slovenská národná strana bola policajne rozpustená, keď sa jej členovia odmietli podriadiť zlúčeniu. Vo voľbách do Slovenského snemu v decembri 1938 mali voliči k dispozícii už len jednotnú kandidátnu listinu, podobne, ako si ešte mnohí pamätajú z čias komunizmu. Vládnuca strana rozhodla, kto na nej bude. Dokonca aj prečiarknutý lístok sa rátal ako “za”, nedalo sa ani hlasovať proti. To bola likvidácia demokratických parlamentných procedúr.

Kde však získavala kádre, potrebné na výkon moci? V čom to bolo, že sa k nej pridávali aj tí, ktorí by ju nevolili?

Tým zlomom bola Mníchovská dohoda a následná Viedenská arbitráž na jeseň 1938. U mnohých zlomila odhodlanie brániť nielen hranice, ale aj demokratické zriadenie, pretože získali dojem, že o všetkom sa rozhoduje niekde inde, na úrovni veľmocí. A HSĽS mala silného zahraničného patróna. Navyše, vybudovala si aj vlastné ozbrojené zložky, Hlinkove gardy, ktoré dokázala využiť na nátlak a pouličný teror, podobne ako roku 1948 mali komunisti Ľudové milície. V takej situácii sa často stáva, že ľudia berú kolaboráciu s novou mocou ako jedinú možnosť, ako si udržať prácu. A tiež množstvo ľudí tento politický vývoj vnímalo ako šancu na kariérny postup. Kolega R. Ragač to nazýva “vzburou druhotriednych”. Ľudia, ktorí sa nevedeli presadiť v otvorenej konkurencii, využili, keď bola eliminovaná zásahom zhora.

Prečo sa Slováci tak rýchlo prispôsobili? Dve desaťročia demokratickej republiky nezanechali dostatočné stopy a tradíciu?

Keby sa naozaj prispôsobili, potom by sa nemuseli neustále sprísňovať tresty za odboj, za “protištátne činy”, nebolo by neustáleho prenasledovania. Už od roku 1938 sa nastupujúci režim stal predmetom vtipov aj nadávok, za ktoré boli ich šíritelia stíhaní. Násilné “zjednotenie” verejného života, zákaz nezávislej spolkovej činnosti či vydávania a dovozu časopisov, obsadenie telocviční a klubovní skautom, sokolom, orlom, vlastne všetkým, tiež vzbudilo veľký odpor. Časť najradikálnejších oponentov sa rozhodla pre emigráciu s cieľom pridať sa k zahraničnému odboju, ďalší sa zapájali do ilegálnej činnosti doma, napríklad pomáhali utečencom z Protektorátu.

Čo prispelo k upokojeniu situácie? Pomohla stabilita prvého obdobia Slovenského štátu do roku 1941, keď Slováci cítili vojnu minimálne?

Nuž, treba si uvedomiť, že už na jar 1939 bol v Ilave zriadený koncentračný tábor pre politických oponentov. To bol pre ľudí obrovský šok, pretože súdny systém ešte fungoval na základe zotrvačnosti z demokracie a mnohí sudcovia neboli ochotní vynášať rozsudky na politickú objednávku. Do koncentračného tábora sa ale zatváralo bez súdu, len na základe “podozrenia”, že dotyčný bude “prekážkou budovania štátu”. V prvom transporte do Ilavy boli traja poslanci, dvaja senátori, traja novinári, predseda Slovenskej národnej strany a herečka Slovenského národného divadla. Takéto drastické opatrenia a pocit, že sa nedá domôcť spravodlivosti, brutálne lámali nielen odpor verejnosti voči diktatúre, ale celkovo verejnú morálku. Do toho začal štát prenasledovať a trestať ľudí, ktorí sa nepridali k nariadenému šikanovaniu Židov. Stačilo nakúpiť v židovskom obchode, alebo takého suseda pozdraviť a človek mohol prísť úradne o živnosť, zmlátený o zdravie alebo v koncentračnom tábore o slobodu. Pre ľudí, ktorí sa po Mníchove nádejali na pomoc z východu, bolo veľkým zlomom podpísanie sovietsko-nemeckého paktu Molotov-Ribbentrop. Prezident Jozef Tiso odrazu posielal Stalinovi blahoprajný telegram k narodeninám, na rektorskú inauguráciu predsedu vlády Vojtecha Tuku prišla sovietska kultúrna delegácia a domáci komunisti dostali z Moskvy príkaz prestať s protinacistickou kampaňou. Ani krach sovietskej obrany v počiatočných mesiacoch po útoku na ZSSR nikomu na odbojovej nálade nepridal. Čiastočne ju povzbudzovalo exilové vysielanie z Londýna a vedomie o existencii československých vojenských jednotiek v zahraničí. Aktivity domáceho odboja sa však sústreďovali viac-menej na spravodajskú činnosť. To trvalo až do bitiek pri Stalingrade a pri Kursku, keď sa situácia obrátila v neprospech Nemcov a vzrástla nádej na anulovanie Mníchovskej dohody a návrat do predvojnového stavu. Vtedy začalo mať zmysel plánovanie povstania a politickej zmeny priamo na našom území.

V prvom roku existencie sa Slovensko zúčastnilo dvoch konfliktov, malej vojny s Maďarskom a útoku na Poľsko. Ako vnímala tieto boje verejnosť? Posilnili národné sebavedomie?

Ak by to niekto usudzoval z dobovej tlače, tak by to tak vyzeralo. No to je ako posudzovať oddanosť obyvateľstva komunistickej myšlienke podľa článkov v normalizačnej Pravde. Bola menšia ochota bojovať, lebo sa predpokladalo, že bez tichého súhlasu Berlína by si Maďari útok nedovolili. Navyše časť výzbroje, zvlášť protileteckej, zostala v obsadenom pásme na Považí a Nemci ju odmietli vydať. Útok proti Poľsku sa ospravedlňoval “vrátením” obsadených území Oravy a Spiša, ale rýchlo sa vyjasnilo, že ide o účasť na oveľa agresívnejšom pláne, navyše po boku ozbrojených síl, páchajúcich zločiny voči Poliakom vnímaným ako blízky národ.

Prezidentom Slovenského štátu bol kňaz, cirkev mala silnú pozíciu. Napriek tomu existoval v rámci kléru odpor proti režimu?

Najmä u katolíkov je toto veľmi zaujímavá otázka. Na jednej strane boli duchovní v najvyšších orgánoch štátu a dokonca boli aj pridelení do každej jednotky Hlinkovej gardy a Hlinkovej mládeže, na druhej boli od počiatku aj medzi internovanými v Ilave. Vojenský kňaz Ľudovít Veselý sa neúspešne pokúsil o útek k zahraničnému odboju a po potlačení SNP bol popravený v Kováčovej. Misionár-školský brat Július Šofránko zahynul ako letec britskej RAF. Slovenských rehoľníkov bojovalo v našich západných jednotkách vyše dvadsať. Rádové sestry v Žiline aj inde ukrývali židovské deti. Jednou z hlavných postáv odboja v Bratislave bol blumentálsky farár Augustín Pozdech. Nakoniec, štatistika nepustí ani u laikov. Tak ako v celej populácii, aj medzi povstalcami v SNP bola väčšina katolíkov.

Slovenská diaspora, napríklad v USA, bola historicky veľmi silná. Aký bol jej postoj počas 2. svetovej vojny? Na čej strane stáli americkí Slováci? Zdanlivo bol totiž ich cieľ, samostatný Slovenský štát, naplnený…

V princípe podporovali demokratický štát. Tento systém aj im v USA zaručoval práva, umožňoval im slobodnú činnosť, i keď boli sami menšinou. Najväčšie krajanské organizácie mali dlhodobú tradíciu spolupráce s Československom ako materskou krajinou. Niektorí členovia sa spočiatku pre samostatnosť nadchli, ale nedemokratický Slovenský štát pod kuratelou Nemecka bol pre nich neobhájiteľný. Citeľnejšie sa zapájali do aktivít čs. exilovej vlády. Mali aj vlastné aktivity. Nastupovali do americkej armády a zo zbierok financovali napríklad poľné nemocnice a kuchyne, ale aj konvojové Lode slobody, pomenované po Milanovi Rastislavovi Štefánikovi, Jozefovi Murgašovi a ďalších Slovákoch.

Ako ovplyvnila vojna vzťahy a násilné rozdelenie štátu vzťahy Čechov a Slovákov?

Veľmi negatívne ich ovplyvnilo prepustenie a vysťahovanie českých učiteľov, poštárov či štátnych úradníkov. Existovala predstava, že sa majú vrátiť niekam “domov”. Niektorí však prišli po rozpade monarchie z pôsobísk v Haliči či Bosne, iní sem išli rovno po škole, zakladali tu rodiny, často zmiešané. Domov mali tu. A Protektorát už bol plný českých vyhnancov z pohraničia.

Počas prvej Československej republiky dominovali vo vládnych štruktúrach Česi. Počas vojny však aj Slováci získali mocenskú skúsenosť s riadením vlastného štátu. Ovplyvnilo to aj povojnové vzťahy a rokovania oboch národných reprezentácií?

Ale veď Slováci už v tridsiatych rokoch nadobudli veľké skúsenosti s riadením štátu, ktorý považovali za vlastný. Riadili postupne celoštátne rezorty vnútra, školstva, spravodlivosti, poľnohospodárstva. Milan Hodža bol dokonca od roku 1935 predsedom vlády. Silní boli aj na diplomatickom poli. V čase rozpadu štátu viedol Slovák Štefan Osuský vyslanectvo v Paríži, Juraj Slávik vo Varšave, Vladimír Hurban vo Washingtone, Ján Papánek bol konzulom v Pittsburghu, ďalší pôsobili v medzinárodných organizáciách… Tiež sa o nich neveľmi vie, lebo pre ľudákov to boli “zradcovia” a pre komunistov “buržoázne elementy”. Odmietli odovzdať svoje úrady Nemcom, vyhlásili ich za slobodnú pôdu Československa a začali s krajanmi organizovať odboj v exile. Medzinárodné právo aj vďaka nim uznáva existenciu Československa ako neprerušenú od roku 1918 po rok 1992 a dnešnú Slovenskú republiku ako jeho nástupnícky štát. Zdedila všetky medzinárodné zmluvy, členstvá, záruky hraníc. Na vojnový štát nenadväzuje nijako.

Slovensko prišlo Viedenskou arbitrážou o dôležité územia na juhu. Ako ovplyvnila táto strata fungovanie štátu i spolunažívanie Slovákov a Maďarov?

Výrazne negatívne. Z južných území, ktoré pripadli Maďarsku, boli vyhnaní slovenskí i českí zamestnanci a zvyšok obyvateľstva bol vystavený šikane pre svoju etnicitu. Hoci treba povedať, že Nemecká ríša nemala záujem na vyhrocovaní sporov medzi svojimi satelitmi, a tak prejavy vzájomného nepriateľstva tlmila. V tomto zmysle napríklad vládla aj dosť silná cenzúra na negatívne zmienky o Maďarsku a na požiadavky návratu okupovaných území.

Opomínanou skutočnosťou je, že aj skúsenosť Maďarov zo slovenského juhu s okupáciou horthyovským Maďarskom mala ďaleko k pozitívnej. Aj mnohí z tých, ktorí vítali zmenu hranice, sa rýchlo sklamali. Na uvoľnené miesta sa nedostávali oni, ale prišelci z Budapešti. Ako ľudia “skazení” demokraciou boli považovaní za nespoľahlivých. Treba si uvedomiť, že napriek všetkým nedokonalostiam demokratickej praxe mali v Československu oveľa vyššiu úroveň občianskych práv. Veď v medzivojnovom Maďarsku nebolo ani všeobecné volebne právo.

Ako na tom bolo Slovensko ekonomicky za vojny?

To veľmi záleží od metodiky merania. Jeho mena, koruna slovenská, mala relatívne vysoký kurz voči nemeckej marke, čo znie navonok dobre. Lenže kurz bol umelo nadhodnotený a koruna mala na čiernom trhu úplne inú cenu. Hospodárske výsledky rástli už za ČSR, koncom 30. rokov po odznení krízy. Navyše, vojnové ohrozenie stimulovalo investície do zbrojnej výroby v tyle – teda na Slovensku. Následne aj rozvojom zbrojárstva sa Slovensko viezlo na vlne vojnovej konjunktúry, ktorá však mohla trvať, len kým bola Nemecká ríša schopná a ochotná platiť. Koncom vojny už mala dlh 7 miliárd. Aj v ekonomike platí, že Slovenský štát vznikol ako vedľajší produkt expanzívnych plánov nacistov. Tí si vytvorením Protektorátu “zarovnali” hranicu a zo Slovenska urobili formálne samostatný štát, ktorý mal byť propagandistickým príkladom pre ďalšie budúce satelity. Podpisom tzv. Ochrannej zmluvy a jej tajných dodatkov si ho už v marci 1939 zaviazali prispôsobovať zahraničnú politiku aj hospodárstvo záujmom Ríše.

Hitlerova ekonomická politika si získala popularitu u Nemcov aj tým, že znížil nezamestnanosť takmer na nulu. Ako to bolo na Slovensku?

Po odchode časti dospelých mužov na práce do Nemecka a na Východný front sa uvoľnilo množstvo pracovných miest, takže opticky klesla nezamestnanosť. Konfiškáciou židovského majetku mal štát odrazu i veľa možností “rozdávať” vo veľkom i v malom, čím si množstvo ľudí, nehanbiacich sa obohatiť sa aj na krádeži, zo dňa na deň vylepšilo životnú úroveň. Na druhej strane boli neustále direktívne zásahy štátu do ekonomiky, poštátňovanie, dosadzovanie do úradov po politickej linke, obrovský nárast korupcie, vytunelovanie podnikov pri arizácii a podobne. Výborné na tom je, že o týchto problémoch svedčia samotné ľudácke dokumenty, pretože sa aj medzi sebou neustále na to sťažovali.

Štátny dirigizmus dosahoval absurdné rozmery. Predstavte si, že keď zakázali židom zamestnávať slúžky, čím odrazu zostali stovky dievčeniec bez zamestnania, úradne nariadili slovenským stredostavovským rodinám zamestnávať “pomocnicu v domácnosti”, bohatším aj dve. Ak si gazdiná nevybrala sama, bola jej “pomocnica” do bytu úradne pridelená. Úplne cudzia osoba, pred ktorou si neustále museli dávať pozor na jazyk. Za vyhýbanie sa tejto povinnosti hrozili vysoké pokuty, dokonca aj väzenie. Alebo iný príklad – Jozefovi Gregorovi Tajovskému za “neposlušnosť” znížili dôchodok tak, že nemal v zime dosť na kúrenie.

Oficiálnym dátumom konca vojny je 8. máj. Kedy sa ukončili boje na slovenskom území?

Prešov a Košice boli oslobodené už v januári 1945, Bratislava začiatkom apríla, a do konca mesiaca sa z celého územia Slovenska nacistické jednotky stiahli. Najmä východ krajiny sa však musel vyrovnávať s veľkými vojnovými škodami a strašným zážitkom odvlečenia stoviek ľudí do sovietskych gulagov. Smerom na západ zasa až do samého konca vojny pokračovali vojnové operácie, transporty zajatcov a pochody smrti, z ktorých sa po oslobodení preživší ľudia len postupne vracali domov.

jf