V štúdii zverejnenej na jeho portáli sa Samuel Charapa a JeremyhoShapiru venujú praktickým úvahám a požiadavkám na udržateľné prímerie a dlhodobé ukončenie násilia. Tie najzávažnejšie momenty tejto podnetnej štúdie vám prinášame. Keďže však štúdia odzrkadľuje úzky pohľad Washingtonu, doplnili sme ju   niekoľkými poznámkami vyznačenými kurzívou:

Keďže rusko-ukrajinská vojna sa blíži k svojmu tretiemu roku, tento dokument navrhuje možné opatrenia na ukončenie bojov a obnovenie regionálnej stability, ktoré by mohli predstavovať „najlepší zo zlých “možných výsledkov za okolností, ktoré majú ďaleko od ideálu. Hoci sa vyhliadky na okamžité rozhovory dnes zdajú byť nejasné, je dôležité zvážiť obsah takýchto dohôd už teraz, aby boli tvorcovia politík pripravení, keď príde čas. Zjavne aj v súvislosti s tým, že po krachu ukrajinskej protiofenzívy sa ukrajinský front rúca a iniciatívu preberá ruská strana.

Vyhliadky na mier medzi Ruskom a Ukrajinou sú nejasné. Zdá sa, že násilie môže trvať večne. Ruská anexia ukrajinského územia zo septembra 2022, ktorého veľkú časť ruská armáda ani nekontroluje (a zjavne ani nemusí, vzhľadom na lojálnosť ruskojazyčného obyvateľstva týchto území), sa zdá byť takmer vypočítaná tak, aby zabezpečila, že žiadne rokovania nebudú úspešné. Ukrajina sa preto obrátila chrbtom k ponuke, ktorú dostala na začiatku vojny, aby sa usilovala o neutralitu, a namiesto toho požiadala o urýchlené členstvo v NATO, čo je dlhodobá ruská červená čiara, takže je ťažšie predstaviť si akýkoľvek kompromis, ktorý by mohol uspokojiť obe strany. Ako prezradil bývalý izraelský premiér a neskôr potvrdil aj súčasný minister obrany Ukrajiny ponuka mierového vyriešenia konfliktu za výhodných podmienok pre Ukrajinu bola touto odmietnutá krátko po začatí vojny v apríli 2022 na základe tlaku USA a Británie po návšteve jej vtedajšieho premiéra Johnsona.

Vojna na Ukrajine sa však skončí. Vojenské víťazstvo zostáva možnosťou, ale problémy, ktorým obe strany čelili pri ofenzívnych operáciách, naznačujú, že vojna sa pravdepodobne skončí prostredníctvom nejakého druhu rokovaní. Akékoľvek dohody, ktoré z týchto rokovaní vzídu, by mohli mať v dobrom aj zlom významné dôsledky pre regionálne usporiadanie v Európe. Preto je dôležité zvážiť aj to, ako by rôzne strany mohli na základe rokovaní o urovnaní súčasnej vojny stabilizovať regionálny poriadok. Cesta k takémuto výsledku zostáva veľmi neistá, ale napriek tomu je dôležité mať predstavu o najmenej nepriaznivom, ale stále pravdepodobnom cieli.

Prvky rusko-ukrajinského prímeria

V tomto štádiu konfliktu, keď je ešte veľa vecí neistých, nie je možné predvídať presné detaily dohodnutého ukončenia rusko-ukrajinskej vojny. Môžeme však načrtnúť, aké sú prvky realistického výsledku vzhľadom na súčasné okolnosti, a môžeme opísať, aký by mohol byť pravdepodobný kompromis v tom zmysle, aby odrážal záujmy všetkých strán a zároveň plne neuspokojoval žiadnu z nich.

Prvá fáza rokovaní by bola zameraná na zníženie, ak nie ukončenie násilia. Aby bolo trvalé, mohlo by obsahovať niektoré alebo všetky štyri nasledujúce prvky:

– dohodu o zastavení nepriateľských akcií

– stiahnutie síl a stiahnutie paľby a raketových systémov z kontaktnej línie

– kontaktná skupina, ktorá by monitorovala dodržiavanie a poskytovala fórum na diskusiu o pretrvávajúcich obavách

– monitorovacia misia tretej strany.

V prípade monitorovacej misie by boli ideálne skutočné mierové sily, ale vzhľadom na schopnosti strán a nedôveru voči väčšine pravdepodobných mierových síl je to nepravdepodobné. Mierové sily sú navyše nepraktické vzhľadom na dĺžku kontaktnej línie. Vrátane bielorusko-ukrajinskej hranice, frontovej línie a nespornej rusko-ukrajinskej hranice je celková línia konfliktu dlhá takmer 2 000 km. Na pokrytie takejto vzdialenosti by boli potrebné desaťtisíce vojakov.

Neozbrojená, čisto monitorovacia misia by pravdepodobne príliš pripomínala špeciálnu monitorovaciu misiu OBSE (zodpovednú za monitorovanie Minských dohôd), ktorú Ukrajina (rovnako ako aj Rusko) považuje za neúspešnú. Minister zahraničných vecí RF Lavrov sa navyše po zasadnutí OBSE v Skopje vyjadril, že kolektívny Západ túto organizáciu vedie k zániku. Alternatívnym modelom je model, ktorý Rusko použilo začiatkom 90. rokov v bývalom sovietskom regióne: spoločné mierové sily, prostredníctvom ktorých samotné strany strážia mier. Na tomto modeli stále fungujú mierové sily v Moldavsku. Mnohí považujú aj tento model za hlboko problematický, pretože môže obom stranám ponúknuť príležitosť na opätovné začatie konfliktu alebo slúžiť ako mechanizmus na jeho trvalé zmrazenie. Zmrazenie je však snáď vždy lepšie, ako vzájomné zabíjanie? Pravdepodobnejším mechanizmom by mohlo byť rozsiahle využívanie bezpilotných senzorov na monitorovanie dodržiavania pravidiel. Osobitná monitorovacia misia OBSE sa pokúsila o použitie bezpilotných lietadiel v malom rozsahu, čo prinieslo určitý efekt. Technológia však odvtedy výrazne pokročila.

Z historického hľadiska mnohé postkonfliktné rokovania nepokročili ďalej ako do tejto prvej fázy; vhodným príkladom je kórejské prímerie, dočasné opatrenie platné od roku 1953. Ale podobne ako v tomto prípade by trvalé zníženie násilia bolo napriek tomu obrovským krokom vpred.

Možné dohody vedúce k prímeriu

Mierová zmluva, ktorá by obnovila bilaterálne vzťahy medzi Ruskom a Ukrajinou, už nie je na stole (hoci, ako je uvedené vyššie bola, ale zamietli ju USA a Británia zrejme s tichou podporou EU), ale niektoré politické spory, ktoré boli príčinou konfliktu alebo ho vyvolali, sa pravdepodobne budú musieť vyriešiť, aby sa zabezpečilo, že aj prímerie vydrží dlhodobo. Vzhľadom na náročnosť podpísania formálnych dohôd s Ruskom (či už pre Ukrajinu alebo Západ) budú všetky dohody s účasťou Moskvy v tejto fáze pravdepodobne neformálne alebo budú mať podobu koordinovaných jednostranných krokov.

Najmä otázka geopolitického postavenia Ukrajiny (t. j. či bude neutrálna, nezačlenená alebo členom aliancie) bola ústredným bodom rozhovorov, ktoré viedli k Istanbulskému komuniké z marca 2022. Už desaťročia predtým bola ústredným bodom ruského vnímania hrozieb. Je možné, asi dokonca pravdepodobné, že Rusko bude pokračovať vo svojej agresii, kým sa táto otázka nejakým spôsobom nevyrieši. Logicky to vyplýva z cieľov tzv. špeciálnej vojenskej operácie, ktoré požadujú neutrálny štatút Ukrajiny. Rovnako je pravdepodobné, že Ukrajina bude od svojich partnerov požadovať bezpečnostné záruky, aby súhlasila s prímerím.

V súčasnosti sa spojenci NATO a Ukrajina usilujú o integráciu Kyjeva a (teoreticky) o jeho prípadné členstvo v aliancii (bez jasnej cesty k tomuto výsledku) na jednej strane a o bilaterálne bezpečnostné záväzky, ktoré by poskytli významnú vojenskú pomoc v dlhodobom horizonte, na strane druhej. Tento dvojitý prístup by mohol viesť k jednému z troch výsledkov:

– Bukurešť plus: Ukrajine sa večne hovorí, že sa „stane“ členom aliancie, ako sa spojenci zaviazali v komuniké zo samitu v Bukurešti v roku 2008 (ktoré priviedlo k súčasnému konfliktu), ale nikdy sa k nej v skutočnosti nepripojí. Poskytli by sa jej dvojstranné záväzky týkajúce sa bezpečnostnej pomoci.

– Model západného Nemecka: Keď sa Spolková republika Nemecko (SRN) stala členom aliancie, spojenci rozšírili pôsobnosť článku 5 len na vnútornú hranicu Nemecka a dali jasne najavo, že neprídu Bonnu na pomoc, ak by začal vojnu s východným Nemeckom, hoci uznali SRN za jedinú legitímnu vládu. Bonn sa musel výslovne zaviazať, že „nikdy nepoužije silu na dosiahnutie zjednotenia Nemecka alebo na úpravu súčasných hraníc“. Pre Ukrajinu by tento model znamenal rozšírenie článku 5 len na líniu dotyku a podobný odkaz, že spojenci nepodporia žiadnu útočnú akciu ani na opätovné získanie suverénneho územia Ukrajiny.

– Model Západné Nemecko + Nórsko: Nórsko bolo v studenej vojne frontovým štátom, jedným z dvoch spojencov, ktorí mali spoločnú pozemnú hranicu so Sovietskym zväzom. Aby sa vyhlo eskalačnej dynamike so svojím superveľmocenským susedom, prijalo dobrovoľné sebaobmedzujúce opatrenia, pričom sa zrieklo umiestnenia jadrových zbraní na svojom území, trvalého umiestnenia zahraničných vojsk a vojenských cvičení v blízkosti sovietskych hraníc. Pre Ukrajinu by táto možnosť znamenala členstvo podľa západonemeckého vzoru s podobnými sebaobmedzujúcimi opatreniami spolu s bilaterálnymi záväzkami bezpečnostnej pomoci.

Ak sa Ukrajina rozhodne pre návrat k neutralite, sú možné dva modely:

– Model Istanbulského komuniké: Ukrajina formálne prijme neutralitu a zaviaže sa, že nebude hostiť cudzie ozbrojené sily ani cvičenia s účasťou cudzích ozbrojených síl. Kyjev získa bezpečnostné záruky od viacerých krajín (vrátane Spojených štátov, Nemecka a Poľska, ale aj Ruska), ktoré by zahŕňali záväzok prísť Ukrajine na pomoc, ak bude v budúcnosti napadnutá, podobne ako v článku 5. Taktiež by dostala bilaterálne záväzky bezpečnostnej pomoci od západných krajín. Ide o model opísaný v istanbulskom komuniké.

– Izraelský model: Ukrajina sa zaväzuje k výslovnému nepripojeniu, ale dostáva záväzky bezpečnostnej pomoci (nie bezpečnostné záruky). Ide vlastne o „izraelský model“ – Spojené štáty nemajú voči Izraelu žiadne formálne zmluvné záväzky, ale poskytujú mu rozsiahlu vojenskú pomoc.

O podrobnostiach budúcich bezpečnostných dohôd Ukrajiny sa stále horlivo diskutuje a zahŕňajú kritické otázky suverenity Ukrajiny.  Na účely tohto úsilia je však kľúčovou otázkou, či daný geopolitický status podporuje udržateľné ukončenie vojny. Záujmom USA a spojencov po skončení bojov je zabezpečiť, aby sa nezačali znova. Táto téza je vzhľadom na vyhlásenia západných politikov veľmi sporná. Stačí si spomenúť na priznanie Merkelovej o Hollanda, garantov Minských dohôd, že ich využili len na vojenské posilnenie Ukrajiny. Záujmy amerického vojensko-priemyselného komplexu sú totiž diametrálne odlišné. Cieľom teda nie je len zaistiť bezpečnosť Ukrajiny, ale skôr to urobiť spôsobom, ktorý minimalizuje možnosť opakovania vojny.

S ohľadom na tento cieľ by sa mal prístup Západu ku geopolitickému postaveniu Ukrajiny zamerať na to, aby Rusko odradil od opätovného útoku na Ukrajinu po uzavretí prímeria a zároveň vytvoril stimuly pre Rusko, aby prímerie dodržiavalo.

Prvé dva modely by mohli vytvoriť motiváciu pre Rusko, aby porušilo prímerie, ak sa na ňom dohodne, alebo aby naň vôbec nepristúpilo. Ak je Moskva presvedčená, že ukončenie bojov by uľahčilo Ukrajine bezvýhradný vstup do NATO, má dobrý dôvod pokračovať vo vojne alebo porušiť akékoľvek prímerie. Model Západné Nemecko + Nórsko by mohol byť pre Rusko prijateľný, ale je pravdepodobné, že Kremeľ by chcel zabezpečiť, aby pomoc Západu neumožnila ukrajinské útočné operácie na opätovné získanie okupovaného územia. Vo všeobecnosti je menej pravdepodobné, že Rusko opäť zaútočí, ak by proces vypracovania týchto záruk zahŕňal konzultácie s ruskou vládou alebo sa aspoň usiloval o implicitný ruský súhlas. Posledné dve možnosti by najviac motivovali Rusko k dodržiavaniu prímeria. Ale, samozrejme, môžu byť pre Ukrajinu neprijateľné.

Povojnová obnova Ukrajiny

Druhá následná alebo paralelná dohoda bude musieť riešiť povojnovú obnovu Ukrajiny. Veľká časť týchto peňazí bude nevyhnutne pochádzať od medzinárodných partnerov Ukrajiny. Z politického hľadiska je však pravdepodobné, že Kyjev bude požadovať, aby Moskva niesla finančnú zodpovednosť za svoje zločiny. Autori opomenuli, že rovnako okupované územia Ukrajiny, ktoré sa začlenili do RF budú mať ústretové požiadavky na kompenzácie spôsobených škôd ukrajinskou armádou a ultrapravými ozbrojencami. Väčšina zničených miest a obcí je práve na týchto územiach. Priama reštitúcia by bola pre Rusko pod vedením Putina alebo akéhokoľvek pravdepodobného nástupcu pravdepodobne neprijateľná. Fond by však potenciálne mohol využiť zmrazené rezervy ruskej centrálnej banky – keďže Moskva sa pravdepodobne vzdala nádeje, že tieto prostriedky niekedy získa späť, mohlo by byť možné získať ruský súhlas s ich použitím na obnovu Ukrajiny, pokiaľ by to uspokojilo ďalšie požiadavky na odškodnenie.  Autori rovnako zabúdajú na to, že RF už podniká odvetné kroky za zmrazenie svojich aktív a ich prípadná konfiškácia rovnako nezostane bez odpovede.

Ukrajina bude chcieť nejaký dohodnutý spôsob zodpovednosti za vojnové zločiny.  Medzinárodný trestný súd sa už niektorými prípadmi zaoberal, z čoho vyplýva, že Rusko a Ukrajina budú musieť nájsť nejakú dohodnutú metódu zodpovednosti, inak budú medzinárodné súdy postupovať a potenciálne ukladať sankcie, ktoré by mohli stranám sťažiť urovnanie sporov vlastnými silami. Rusko rovnako systematicky dokumentuje a pripravuje žaloby na ukrajinské ozbrojené zložky a ultrapravicové militantné skupiny za vojnové zločiny spáchané na obyvateľoch Donbasu od roku 2014 a počas súčasného konfliktu.

Napokon, na stole by mohlo byť aj určité podmienečné čiastočné zmiernenie sankcií Západu voči Rusku. Akékoľvek zmiernenie sankcií by bolo pravdepodobne spojené s dodržiavaním prímeria zo strany Ruska a pravdepodobne by existovali klauzuly o „snapbacku“ na opätovné uvalenie sankcií v prípade ich nedodržania, ako to bolo v prípade jadrovej dohody s Iránom (tzv. spoločný komplexný akčný plán). Práve spomenutý prípad Iránu dokazuje absolútnu svojvôľu kolektívneho Západu v otázke uvaľovania sankcií.

Proces začlenenia Ukrajiny do EÚ už prebieha. Bolo by však dôležité, aby Rusko opätovne potvrdilo, že tento proces nebude podkopávať, ako to urobilo v istanbulskom komuniké. Mohlo by to byť vo forme jednostranného ruského vyhlásenia. Vzhľadom na ekonomické dôsledky začlenenia Ukrajiny do EU je skôr pravdepodobné, že ho budú podkopávať samotní členovia EU. Stačí spomenúť blokádu hraníc, potravinové embargá, výhrady členov EU k menšinovej politike Ukrajiny a finančné dôsledky začlenenia Ukrajiny pre chudobnejšie krajiny EU ako Slovensko.

Zrejmé však je, že žiadne z týchto rokovaní by nijakým spôsobom nevyriešilo otázku hraníc de jure alebo územnej kontroly de facto. Aj keby strany dosiahli nejakú dohodu o uvedených otázkach, v podstate by sa dohodli, že sa nezhodnú na celkom zásadných otázkach hraníc a kontroly nad spornými územiami. Umiestnenie línie kontroly v rámci prímeria bude pravdepodobne určené v čase, keď sa dohodne zastavenie nepriateľských akcií, možno s určitými menšími úpravami na zvýšenie obranyschopnosti. Línie prímeria by tak de facto určovali územnú kontrolu. Dvojstranný územný spor by tak zostal nevyriešený a zostal by trvalým potenciálnym casusbelli pre obe strany, čo by vytváralo neustálu hrozbu obnovenia bojov.

Dlhodobou „teóriou víťazstva“ pre obe strany by bol pravdepodobne model zjednotenia Nemecka: že atraktívnosť jednej strany časom spôsobí, že ľudia na druhej strane budú hlasovať nohami alebo požadovať ukončenie rozdelenia, čím sa vytvorí politický priestor pre politické riešenie za podmienok prvej strany, ako sa to stalo počas zjednotenia Nemecka. Takýto proces môže trvať desaťročia, ako to bolo v prípade Nemecka, alebo, ako v prípade Kórejského polostrova, môže trvať donekonečna. Poskytuje však naratív, ktorý môžu lídri použiť na preukázanie oddanosti veci opätovného získania územia bez toho, aby sa na jeho dosiahnutie uchýlili k obnoveniu násilia.

Od rusko-ukrajinského prímeria k stabilnému regionálnemu poriadku

Uvedené dohody nepredstavujú konečné riešenie – ich cieľom je len trvalé zastavenie nepriateľských akcií. Spory medzi Ruskom a Ukrajinou a medzi Ruskom a Západom budú určite pretrvávať, pravdepodobne na neurčito. Z tohto dôvodu by mohlo byť užitočné zvážiť, ako by sa na prímerí a následných dohodách dalo stavať s cieľom posilniť širší regionálny poriadok v Európe a Eurázii. Cieľom tohto úsilia by bolo nájsť nové, účinnejšie opatrenia na zabránenie budúcim konfliktom. V podstate autori hovoria o tom, čo RF navrhuje už dve desaťročia v reakcii na „vlnobitie“ rozširovania NATO, pričom bez akejkoľvek pozitívnej reakcie kolektívneho Západu.

Tento cieľ odráža pochopenie toho, že samotná vojna vyplynula zo sporov medzi Ruskom, Západom a krajinami medzi nimi o regionálne usporiadanie. Aké objavné! Keď to to tvrdí nová slovenská vláda, v Bruseli je to označované dobre že nie za kacírstvo. Vojna na Ukrajine je najostrejším prejavom dlhodobých sporov týkajúcich sa tohto usporiadania. Na dosiahnutie trvalého usporiadania v povojnovom období je potrebné tieto nezhody týkajúce sa regionálneho usporiadania zvládnuť. V opačnom prípade je pravdepodobné, že na Ukrajine alebo v iných štátoch, ktoré hraničia s Ruskom, niekedy v budúcnosti opäť vypukne konflikt. Inými slovami, ani definitívne ukončenie horúcej fázy rusko-ukrajinskej vojny neprinesie stabilitu, ak sa nevyvinie širšie úsilie o posilnenie regionálneho poriadku.

Účelom regionálneho poriadku v tomto zmysle je poskytnúť mechanizmy a fóra na zvládnutie rozdielov a predchádzanie konfliktom, nie vytvoriť nejakú konvergenciu medzi systémami alebo riešiť politické spory. Jeho cieľom je stabilita, nie zmierenie alebo spoločná bezpečnosť – nehovoriac o spoločnej bezpečnostnej architektúre, ako sa o to usilovalo v 90. rokoch a dokonca aj neskôr. Okrem toho by bolo potrebné v tejto súvislosti riešiť ďalšie dva okruhy otázok:

Opatrenia na budovanie dôvery a bezpečnosti medzi NATO a Ruskom

Opatrenia na budovanie dôvery a bezpečnosti medzi NATO a Ruskom (CSBM)/dohody o kontrole konvenčných zbraní. Európske regionálne opatrenia na kontrolu zbrojenia zahŕňajúce NATO a Rusko zohrali historickú úlohu pri zaisťovaní bezpečnosti kontinentu a širšieho euroatlantického regiónu v období studenej vojny aj po nej. Medzi takéto opatrenia patrila Zmluva o konvenčných ozbrojených silách v Európe, Zmluva o stredne veľkých jadrových silách a Zmluva o otvorenom nebi.  Dnes sú všetky tieto zmluvné režimy buď smrteľne choré, alebo už mŕtve. Autori akosi opomenuli, že kolektívny Západ sa žiaľ značnou mierou podieľal na neratifikovaní, neplnení, zrušení a pochovaní týchto dohôd. Ak sa dohodne čo i len dočasné prímerie na Ukrajine, členské štáty NATO a Rusko (prípadne aj Bielorusko) by mali prospech z využitia príležitosti na preskúmanie nového regionálneho režimu kontroly zbraní, ktorý by mal minimalizovať pravdepodobnosť neúmyselného konfliktu v dôsledku nesprávneho pochopenia alebo nesprávneho výpočtu a skomplikovať rýchlu eskaláciu takéhoto konfliktu, ak by sa začal. Takýto režim by mal byť navrhnutý pre okolnosti novej konfrontácie medzi NATO a Ruskom.

Kontrola zbrojenia nemôže túto konfrontáciu zmeniť. Môže však pomôcť zmierniť napätie, ktoré by mohlo spôsobiť jej „vyhrotenie“. Konkrétne dojednania o kontrole zbrojenia pre Rusko a Ukrajinu v kontexte trvalého prímeria v tomto konflikte by mohli slúžiť ako východisko pre predstavu širšieho režimu kontroly zbrojenia vhodného na súčasné účely. Mohli by zahŕňať úsilie v troch smeroch: obmedzenie vojenských aktivít a cvičení v strategicky citlivých lokalitách, obmedzenia na rozmiestnenie prostriedkov diaľkového úderu, ktoré ohrozujú citlivé oblasti, a dohody o transparentnosti, ktoré zabezpečia výmenu informácií o rozmiestnení a pohybe síl v dohodnutých oblastiach.

Obnovenie určitého spojenia medzi Ruskom a Západom.  Čiastočné obnovenie spojenia medzi Ruskom a Západom vrátane letov, víz a širšej hospodárskej výmeny by pravdepodobne muselo byť súčasťou stabilizačného procesu.

Preto by bolo žiaduce začať širší dialóg o regionálnych otázkach bezprostredne po ukončení bojov na Ukrajine alebo súbežne s ním. Po bezohľadnom narušení ukrajinskej suverenity a územnej celistvosti sa k normálnym vzťahom s Ruskom nemožno vrátiť. Nedá sa nespomenúť pokračovanie normálnych vzťahov s kolektívnym Západom po intervenciách v Juhoslávii, Afganistane, Iraku, Sýrii, Lýbii… Stále je však možné predstaviť si zvládnutie súperenia s Ruskom a vypracovanie regionálnych dohôd, ktoré znížia možnosť budúcich konfliktov a prispejú k regionálnej a globálnej stabilite.  Úplne inkluzívne usporiadanie už nie je reálne, ale je možné si predstaviť, že by sa po častiach mohli dohodnúť rôzne normy, formáty dialógu a iné opatrenia. Takéto dohody by mohli spoločne vytvoriť základ dlhodobej regionálnej stability.

O autoroch

Samuel Charap je starší politológ v RAND Corporation. Medzi jeho výskumné záujmy patrí zahraničná politika Ruska a bývalých sovietskych štátov, európska a eurázijská regionálna bezpečnosť a americko-ruské odstrašovanie, strategická stabilita a kontrola zbrojenia. Twitter: https://www.twitter.com/scharap.

Jeremy Shapiro je riaditeľom výskumu Európskej rady pre zahraničné vzťahy. Medzi oblasti jeho záujmu patrí zahraničná politika USA a transatlantické vzťahy. Twitter: https://twitter.com/JyShapiro

Prečítajte si tiež:

• Ukrajina: Musí dúfať v najlepšie, ale pripraviť sa na najhoršie
• Veľká ruská ofenzíva sa začne pred Silvestrom