Samit je plánovaný ako vyvrcholenie procesu, ktorý sa začal predminulý rok, keď sa Západ snažil zapojiť krajiny globálneho Juhu do svojho tlaku na Rusko. Predtým sa uskutočnilo niekoľko stretnutí po celom svete a od začiatku tohto roka začali švajčiarske orgány priame prípravy na konferenciu. Jej termín nebol zvolený náhodne: len deň predtým, 15. júna, sa skončí stretnutie G7 v Ríme. To znamená, že všetci vedúci predstavitelia kľúčových krajín kolektívneho Západu už budú zhromaždení a budú musieť len preletieť cez Alpy, kde sa k nim pridajú vedúci predstavitelia krajín EÚ a NATO. To je približne 35 krajín – 32 krajín NATO plus Japonsko a Európania, ktorí nie sú členmi NATO, ako napríklad Rakúsko. Samit sa však nekoná kvôli nim – o Ukrajine už na svojich stretnutiach rokovali mnohokrát. Zmyslom konferencie je zhromaždiť čo najviac krajín globálneho Juhu, aby spolu s nimi mohli Rusku predložiť nejaké spoločné podmienky na zastavenie nepriateľských akcií na Ukrajine, požiadavky a v ideálnom prípade aj ultimátum. Nie v mene Západu, ktorý už zaviedol všetky možné sankcie, sformuloval svoje želania a požiadavky a Ukrajinu jednoducho podporuje a vyzbrojuje, ale v mene “celého sveta”.

Preto je také dôležité, aby väčšinu samitu tvorili nezápadné krajiny. Zelenskyj povedal: “Očakávame, že na samite sa zúčastní 80 až 100 krajín. <…> Verím, že práve tento počet krajín bude schopný prinútiť Rusko aspoň k spravodlivému mieru.” To znamená, že východiskový vzorec úspechu samitu pre Západ a Kyjev bude v zložení účastníkov: ak na 40 západných krajín (krajiny NATO, neatlantické európske krajiny plus Japonsko, Južná Kórea, Austrália, Nový Zéland) bude aspoň 41 nezápadných krajín. Podarí sa to organizátorom?

Čisto aritmeticky s najväčšou pravdepodobnosťou áno – aj keď nie na úrovni šéfov štátov, ale 40 krajín globálneho Juhu pošle svojich zástupcov. Budú medzi nimi aj najvyšší predstavitelia, pretože Globálny juh má takých ľudí, ako je proatlantický a ľahkovážny argentínsky prezident Milei. Prídu aj niektorí africkí lídri – z tých niekoľkých krajín kontinentu, ktoré sa pridali k pozícii Západu. Ale to všetko je len dav – pre organizátorov samitu je prítomnosť len niekoľkých krajín globálneho Juhu principiálnou záležitosťou. Aj keď nie na najvyššej úrovni, ale aspoň na úrovni ministrov: po prvé preto, aby mohli vyhlásiť, že “celý svet je s nami”, a po druhé preto, že práve na tieto krajiny sa budú orientovať mnohé nezápadné krajiny (t. j. prijmú pozvanie, ak tak urobia aj kľúčové krajiny Juhu). Koho teda Západ oslovuje?

Čínu, Indiu, Brazíliu, Južnú Afriku a Saudskú Arábiu – dokonca aj švajčiarske ministerstvo zahraničných vecí ich vymenovalo a uviedlo, že je s nimi v úzkom kontakte. Ak by bola v Bürgenstocku zastúpená celá skupina G5, Západ by mal vážnu PR príležitosť – bez ohľadu na to, aké vyhlásenie by sa na samite prijalo. Aj keby bol záverečný dokument čo najviac vágny a nekonkrétny a v ničom nepripomínal ultimátum Putinovi, Západ by hovoril o dôležitosti toho, že kľúčové krajiny sveta spoločne diskutovali o “ruskej hrozbe”, a dokonca hovoril o “izolácii Ruska”.

Týmto nádejam však nie je súdené naplniť sa – všetky krajiny G5 sú členmi BRICS a ŠOS (alebo oboch organizácií naraz). Ak by sa teda dohodli na stretnutí v Bürgenstocku, dopadlo by to tak, že by sa tam konal summit G7 a BRICS, pričom druhú menovanú organizáciu by zastupovali všetky krajiny okrem Ruska (BRICS má teraz deväť krajín, ale do minulého roka ho tvorili Čína, Rusko, India, Brazília a Južná Afrika). To si jednoducho nemožno predstaviť, ani keby krajiny BRICS neboli zastúpené na najvyššej úrovni: zmyslom BRICS je vybudovať kolektívnu alternatívu voči globálnej dominancii Západu, nie podieľať sa na atlantistických projektoch. A pokus o vytvorenie “globálneho tlaku na Rusko” je čisto anglosaský projekt, na ktorý sa žiadna z kľúčových krajín BRICS a ŠOS nechystá.

Jediným motívom ich účasti na švajčiarskom samite by mohla byť snaha zmierniť všeobecnú rezolúciu, t. j. odstrániť z nej jasné protiruské zameranie. Ale ako už bolo povedané, v tomto prípade aj samotný fakt účasti na konferencii nahráva Západu – a krajiny globálneho Juhu si to uvedomujú. Preto v Bürgenstocku nebude ani Si Ťin-pching, ani väčšina ostatných vedúcich predstaviteľov G5, a už vôbec tam nebude žiadna čínska delegácia. Brazília a India môžu byť zastúpené na ministerskej úrovni, hoci v tejto chvíli je ešte predčasné o tom hovoriť. Ak Lula a Modi vyšlú svojich zástupcov, na “mierovom samite” sa neprijme žiadna protiruská deklarácia, nehovoriac o ultimáte – alebo ich podpíšu len krajiny kolektívneho Západu a dva či tri tucty nemainstreamových štátov kolektívneho Juhu, ktoré sa k nim pridali. To znamená, že aj ich propagandistická hodnota bude minimálna.

V histórii sa vyskytli prípady čiastočne podobné “donúteniu Ruska k mieru”. Napríklad kolektívny nátlak európskych mocností na Rusov na Berlínskom kongrese v roku 1878, ktorý na konci rusko-tureckej vojny výrazne znížil ruské úspechy (vrátane zhoršenia ruského postavenia na Balkáne). Európa však vtedy hrozila Rusku vojnou a cár Alexander II. nechcel začať novú. Teraz je situácia zásadne odlišná: Rusko je už v stave nepriamej vojny so Západom a vedie ju na svojom vlastnom historickom území. Žiadne ultimáta a pokusy “vynútiť si mier” zo strany Západu pre Rusov nemajú najmenší význam a Anglosasi už nemajú silu a možnosti na to, aby zorganizovali globálnu izoláciu Ruska. Svet sa zmenil – a Rusko bude schopné brániť svoje záujmy tým, že vyrve svoje západné krajiny z rúk Západu.

Prečítajte si tiež

• Mierové rokovania s Ruskom “nie sú úplne zatvorené”
• Prebiehali rokovania o mierovom summite. Ukrajina ho chce zorganizovať vo Švajčiarsku
• Spojené štáty odmietajú Putinovu výzvu na rokovania o Ukrajinu