Začína sa svetový boj o vodu. Slovensko by nemalo stratiť svoju najsilnejšiu „zbraň“

Bratislava 20. júla 2018 (HSP/Foto:TASR-Pavol Ďurčo)

Dnes sa za hlavné bohatstvá planéty považujú uhľovodíky a zlato. Ale onedlho ich nahradí obyčajná pitná voda. Napriek tomu, že väčšina zemského povrchu je pokrytá vodou, stále viac pociťujeme katastrofálny nedostatok vodných zdrojov. Soľné morské a oceánske vody nie sú vhodné pre ľudí na konzumáciu.

Niektoré zo sladkovodných rezerv sú zmrazené v ľadovcoch. Početné rieky, jazerá a iné vodné zdroje sú znečistené. Veľkým problémom sú aj emisie priemyselných podnikov, odpadová voda z polí, prienik odpadových kanalizačných vôd do vodných zdrojov.

Odhaduje sa, že iba jedno percento svetových zásob vody je použiteľné. Vzhľadom na rast priemyselnej produkcie a počet obyvateľstva môžeme konštatovať, že v spotreba čerstvej vody bude stále rásť. Dôležitým faktorom je aj nerovnomerné rozdelenie zdrojov pitnej vody na svete a ich spotreba. Krajiny, ktoré najviac spotrebúvajú z dôvodu vysokej úrovne priemyselného rozvoja alebo veľkej hustoty obyvateľstva, často nie sú lídrami z hľadiska množstva dostupnej pitnej vody.

Niektoré krajiny majú dobré rezervy, zatiaľ čo iné majú veľké problémy. Teraz je táto otázka regulovaná komerčnými pákami, ale s rastom deficitu niektoré krajiny, aby si zabezpečili dostatok vody, môžu sa odhodlať aj k silovým metódam.

Ak v minulosti otázky týkajúce sa vody a zásobovania vodou boli posudzované výlučne biológiami, technológiami a ochranármi životného prostredia, teraz sa o túto tému zaujímajú ekonómovia, sociológovia a politológovia. Voda už dávno prestala byť len zdrojom, v súčasnosti je tiež príčinou sociálneho napätia a medzinárodných konfliktov. Krajiny, kde je nedostatok vodných zdrojov, pripravení bojovať o vodu s úspešnejšími susedmi. A druhí sa naopak snažia chrániť svoje zásoby.

Vodné zdroje nepoznajú hranice. Rieka alebo jazero sa môže nachádzať súčasne na území rôznych štátov. A výstavba priehrad a iných hydraulických objektov v jednej krajine môže ovplyvniť dodávky vody v inej krajine. Stalo sa to, napríklad, v Uzbekistane, ktorého vodné zdroje boli znížené kvôli výstavbe vodných elektrární v Tadžikistane, Kirgizsku a Kazachstane. Počas návštevy Kazachstanu v roku 2012 uzbecký prezident dokonca vyhlásil, že kontroverzia v otázke vody môže zapríčiniť ozbrojený konflikt.

Mnohí odborníci sa domnievajú, že jedným z hlavných dôvodov agresie západných krajín proti Líbyi bol projekt, ktorý by zabezpečil dostatok vody pre túto a iné africké krajiny. A izraelská okupácia sýrskych Golanských výšin je do veľkej miery spojená s rozsiahlymi podzemnými zásobami sladkej vody v tomto regióne.

Medzinárodné konflikty kvôli vodným zdrojom prebiehajú už dlhšie. A v podmienkach zníženia množstva čerstvej sladkej vody sa stanú oveľa akútnejšími a intenzívnejšími. Jedinou cestou v tejto situácii je starostlivosť o vodné zdroje a zlepšenie systémov úpravy vody. V opačnom prípade sa nedostatok pitnej vody na planéte zmení na globálnu katastrofu.

Slovensko je na tom celkom dobre (zatiaľ): hneď po Rakúsku je druhou krajinou na svete s najväčšou zásobou pitnej vody. Náš Žitný ostrov predstavuje najväčšiu prirodzenú zásobáreň podzemnej vody v strednej Európe a dokázal by zásobovať pitnou vodou viac ako 13,5 miliónov obyvateľov. Na Slovensku môžeme piť zdravotne nezávadnú vodu aj z vodovodného kohútika, je dostupná na každej škole a v každej domácnosti. Každé slovenské dieťa k nej má neobmedzený prístup.

Hygienické minimum vody na Slovensku je stanovené na 70 litrov za deň. Africké dieťa má denne k dispozícii len 10 litrov vody (ktorá nemusí byť bezpečná), ktorú pije a s ktorou varí, umýva sa, perie, upratuje. Problémom však nie je nedostatok vody, ale jej dostupnosť a kvalita. Africké dievča alebo žena musí každý deň prejsť v priemere asi 6 km, aby sa dostalo k zdroju vody, naplnilo kanister a donieslo ju domov. Ani táto voda však nemusí byť zdravotne bezpečná.

Ako je na tom v ochrane svojho pokladu Slovensko? V spotrebe vody na prvý pohľad celkom dobre. Za posledných 14 rokov totiž klesla u nás spotreba vody na obyvateľa až o 60 percent. Kým v roku 1990 predstavovala 425,2 litra na obyvateľa a deň, v roku 2012 bola už len na úrovni 177,86 litra. Odborníci tvrdia, že to však nie je ekologickým zmýšľaním Slovákov.

Hlavnými faktormi poklesu spotreby pitnej vody na Slovensku sú rastúca cena vody a meranie spotreby. Vysoké ceny pitnej vody vedú obyvateľov tiež k budovaniu vlastných zdrojov pitnej vody, ktorej kvalita je však vo väčšine prípadov za hygienickými normami.

Každá krajina má chrániť svoje poklady. Pitná voda bezpochyby je takým pokladom. Keby sme „sprivatizovali“ aj náš vodný poklad, ako strategické priemyselné podniky, banky a iné dôležité podniky, samozrejme, by to bola obrovská chyba. Svetová bitka za vodu sa iba začína. A keby Slovensko stratilo alebo dobrovoľne odovzdalo do cudzích rúk /čo by bola skutočná vlastizrada/ túto svoju mohutnú a efektívnu „zbraň“, určite by bolo porazené. Hovorí sa, že sa človek má poučiť z chýb. Ale radšej sa poučiť z cudzích chýb, ako robiť vlastné…

Eugen Rusnák