Známa firma Fedor Gál odkazuje svojim čitateľom toto: „Protestujte, rebelujte, nebojte sa. Sme vo vojne! … Robte, čo viete a môžete, tam, kde ste. Je čas vstať a konať. Teraz!“

A ja sa pýtam právne zdatných: Je toto ešte v súlade so zákonom? Nemáme tu azda čierne na bielom priamu výzvu k občianskym nepokojom? Či je to tak šikovne zaonačené, aby ostal autor akurát na hrane, niekde v šedej zóne „slobody slova“?

Veď ten pán sa netají tým, čo žiada: „Hovorím o rebélii. Hovorím o schopnosti byť proti. Hovorím o odvahe rebelovať a byť proti verejne.“

Áno, máme ústavné právo stavať sa v istých prípadoch na odpor voči vládnucej garnitúre. Ale nastala taká situácia? Je odstraňovaný demokratický poriadok, sú obmedzované základné ľudské práva? Veď nám nikto svojvoľne neznižuje obranyschopnosť odovzdávaním vojenskej techniky do zahraničia. Nikto nás hromadne nediriguje v zime a sychravom počasí na miesta hromadných zdravotných testov. Nik nevypína médiá a neobmedzuje slobodu prejavu. Nik nezarezal referendum…

To všetko sme tu už raz mali – kričali „gálovci“ aj vtedy? Či vtedy ešte Ústava negarantovala právo na odpor? Lebo pokiaľ si všímam, začali sa krikľúni a médiá mainstreamu prebúdzať až vtedy, keď už bolo zjavné, že Matovič sa odpísal…

Ale kým mu boli vďační za to, že položil Fica, hýčkali si ho ako v bavlnke.

Zeitgeist, duch doby, je podľa Gála epidemický; vládne tu pretlak „blbej nálady“. Nuž áno, to ale nezačalo návratom SMERu k moci! To si ujasnime, hoci Gál tvrdí, že vinní sú v prvom rade Fico, Danko, Šimkovičová, Eštok, Blaha, Taraba…

Rozštep sa otvoril v dobe pandemickej: Najprv nás rozdelil covid, potom vojna na Ukrajine. Ten radikálny rozvrat vzťahov vo vnútri rodinných kruhov však plne odzrkadľuje liberálny postoj k životu: Tam, kde som na prvom mieste JA a MOJE názory, nemajú rodičia právoplatnú a exkluzívnu pozíciu mojich stvoriteľov, ktorým sa zodpovedám a ktorým by som nesplatil dlh ani za dva životy. Liberalizmus vkladá do hláv mladých diabolskú myšlienku: A kto sú tvoji rodičia, že by mali byť o stupeň nad tebou?

Lenže pokiaľ nedokážeme rešpektovať túto základnú autoritu (alebo sa o to aspoň nesnažíme), potom dopadneme tak, že odmietneme aj všetky ostatné autority. Štát sa rozkladá od svojej najmenšej bunky a táto erózia postupuje až na najvyššiu úroveň.

V takejto atmosfére prinesie Gál článok s názvom Dosť bolo rečí, sú nanič!

A možno s tým vlastne súhlasiť – reči sú nanič, dnes potrebujeme myslieť! Nie revolučne konať – to dokáže každý – s prepáčením – namosúrený idiot, ktorého naviedli na rozbíjanie výkladov či skandovanie hesiel na námestiach. Slovensko nepotrebuje ďalšie rozdeľovanie, Slovensko potrebuje spájanie, snahu o zmier a harmóniu. A rozvíjanie kritického myslenia, ktoré nevytvára úsudky na základe emócií, ale holých faktov.

To však médiá mainstreamu neprinášajú. Práve naopak, ich prispievatelia systematicky strašia národ. Šimečka senior sa teraz vyjadril, že vidí v práci vlády snahy o nástup fašizmu. Čítam to po sebe znovu a nechce sa mi veriť vlastným očiam ani ušiam. Ale naozaj to povedal.

Jedným dychom dodáva, že sa toho príliš netreba obávať, lebo v tejto vláde sedia „babráci“.

…hodnotí ten, kto sa celý život nemusel zaoberať nijakými otázkami riadenia komplexného administratívneho súkolia, exponovaný tlakom zo všetkých strán.

Ale uznajte, že obviniť vládu zo snáh o fašizáciu režimu nie je už ani vtipné, iba trápne.

Pre porovnanie: Rovnako pre Denník N píše svoju úvahu na tému zmien v Slovenskej národnej galérii rektorka VŠVU Bohunka Koklesová. „To, čo momentálne v kultúrnych inštitúciách vidíme, je ničenie životov ľudí v priamom prenose. Je to traumatické a bezohľadné, ale hovorím si, že nič netrvá večne.“ Hovorí až o „stalinistických metódach“…

Keď si to čitateľ červených denníčkov na sklonku dňa zhrnie, aký dojem sa mu asi utvorí o stave republiky? Z jednej strany počúva o Stalinovi, z druhej fašizme, z tretej o tom, ako treba povstať…

Nuž, jeden Juraj C. nám už „povstal“ – načo je dobré potenciálne vychovávať ďalších, a kto za to preberie zodpovednosť?

To bola, samozrejme, zbytočná otázka. V prípade ďalšieho atentátu na predstaviteľa vlády bude nasledovať to, čo po streľbe na Roberta Fica: Všetci opozičníci, politici, novinári, mimovládkari si budú umývať ruky, že „za to oni nemôžu“.

Trt makový nemôžu.

Prečítajte si tiež:

Liberálni novinári sa zase dávajú do pozície vyšetrovateľov, prokurátorov a sudcov