Významný slovenský jazykovedec, profesor Jozef Sipko komentuje nenávistnú stránku Zomri: Predstavme si čo len na okamih, že ich spôsob komunikácie by prebrala celá spoločnosť!

Bratislava 24. septembra 2019 (HSP/davdva.sk/Foto:davdva.sk)

So súhlasom prof. PhDr. Jozefa Sipka, PhD. zverejňujeme fragment z jeho pripravovanej štúdie, kde komentuje fenomén liberálnej nenávisti

A slovo spôsobuje bolesť

Nech nie je frázou ono biblické: Na počiatku bolo Slovo. Lebo to Slovo má naozaj obrovskú silu. Lenže v prevažnej miere to Slovo v našich časoch zúrodňuje negatívne stránky nášho sveta. O tom sa už neraz vyjadrovali významné osobnosti, za ktorými prišli novinári a oni nechceli nič počuť o ich tvorivej činnosti, ale o klebetách z ich osobného života. V 1950-tych rokoch taliansky režisér Fellini určite netušil, že vo filme Sladký život vytvorí v podobe vedľajšej postavy novinára pod menom Paparazzi všemocnú mediálnu silu našich čias. Vo väčšine súčasných časopisov sa ponúkajú predovšetkým texty bez zásadnej hodnoty, ide zväčšia o senzácie, ktoré v podobe sociálnych sieti dostávajú obrovský priestor. Nedávno Karel Gott naspieval duet so svojou 13-ročnou dcérkou Charlottou a na sociálnych sieťach ju nenávistníci veľmi zhadzovali, pričom sa zdôrazňovala jej ponižujúca charakteristika prostredníctvom známeho urážlivého slova, používaného pre zištné a ziskuchtivé ženy, čo pre Karla Gotta musí byť veľmi citlivé a zároveň ponižujúce:

Čo z nej len bude? Ďalšia zlatokopka ako jej mama Ivanka? (Ž.2019.20).

Takýto postoj k veľkej osobnosti našej epochy a jeho dcére sa veľmi ťažko číta a komentuje. Veď kto pozná životný príbeh Karla Gotta, tak uzná, že svojou tvorbou priniesol nášmu svetu obrovské hodnoty a stále sa rozdáva. Homolová (2019, s. 93) v tejto súvislosti oprávnene poznamenáva:

Podobné nenávistné slová zapĺňajú sociálne siete vo veľkej miere a predstavitelia vládnych orgánov aj u nás diskutujú o možnosti legislatívneho zásahu proti takto zneužívanému slovu. Ako odpovedať na otázku L. Chudíka: Kde sa zajtra ocitneme? Veď pod zastrešeným výrazom sloboda slova sa v súčasnosti produkuje: Nenávisť, urážky, ponižovanie, zosmiešňovanie, lož, senzácie a iné veľmi negatívne komunikačné postupy.

V tejto súvislosti je možné spomenúť stránku Zomri a knihu pod tým istým názvom, ktorá vyšla v známom vydavateľstve Premedia v r. 2018. Autori sa predstavujú ako bojovníci za spravodlivé Slovensko, kritizujú mnohé neduhy našej súčasnosti a ako zdôrazňujú – prostredníctvom irónie a satiry. Pritom hlavná línia ich kritiky je nasmerovaná najmä proti súčasnej vládnej moci, Rusku a pod. Tým vlastne zaujímajú konkrétnu politickú pozíciu. No čo je najviac zarážajúce, pre svoje avizované ciele používajú vulgarizmy vo zvýraznenej často farebnej podobe a dokonca aj v jazykovej forme, ktorá sa na úrovni bežnej hovorovej reči takmer nepoužíva. Keď sa odvoláme na vyššie uvedenú ľudovú múdrosť o tom, že človeka poznáš po reči, tak aký dojem autori týchto vulgarizmov môžu vyvolávať o sebe u bežného človeka? Vo filologických náukách je v súčasnosti dosť zaužívaný pojem jazykový obraz (osobnosti, krajiny, sveta) (Kolšanskij, 2006).

Aký jazykový obraz vytvárajú o sebe autori vulgarizmami naplnených textov, ktoré sú často zacielené proti konkrétnym ľuďom? Vyššie uvádzam asociácie s idealizovaným, zároveň správnym obrazom ženy, ktorým sa do ich úst v spomínanej publikácii kladú tie najodpornejšie vulgarizmy, ktoré adresujú mužom a dokonca s úsmevom. Vytvára sa dojem, akoby tieto krásne bytosti vyjadrovali oplzlosti s radosťou. Pri akejkoľvek tolerancii k odľahčeným formám komunikácie predsa existuje prirodzená ľudská norma – v každej ľudskej činnosti. No v týchto textoch sa norma mení na anomáliu, z ktorej sa napokon stáva veľmi pochybná, ba až nebezpečná zdeformovaná norma v komunikačných vzťahoch medzi ľuďmi (Aruťunová, 1988). V jednotlivých častiach spomínanej publikácie sa vulgarizmy používajú dokonca v kontexte, kde sa vôbec nečakajú, no autori akoby sa obávali, že časť ich textu bez vulgarizmov je už príliš dlhá. V konečnom dôsledku v uvedených textoch cítiť nenávisť a pohŕdanie inými ľuďmi, čo je priamo zvýraznené v názve jednej kapitoly. V tomto kontexte vyznieva naivne otázka:

Ako sa cítia ľudia nazvaní v knihe Zomri jedným z primitívnych vulgarizmov? Istý v knihe Zomri zobrazený človek sa zvažuje brániť súdnou cestou. Čisté a vznešené slovo bolo od pradávnych čias jedným z hlavných nositeľov: krásy, múdrosti, dobra, žičlivosti, naozajstného pokroku.

V krásnom slove nachádzali múdri ľudia počiatky dobrého človeka, ktorý sa následne vie zapájať do vylepšovania ľudského spoločenstva a veľmi sa teší z radosti, ktorú spôsobil iným. Veď naši predkovia neraz hovorili:

Čo zasadíš slovom, nevyrúbeš sekerou

Keď sa slovo mení na sekeru, prináša so sebou homofóbnu spúšť, vyúsťujúcu do následných tragédii, ktoré sa mnohokrát v našej histórii presadili. Uvedená patologická forma komunikácie sa rozširuje profesionálnymi tvorcami z médií, čím sa prezentuje bezhraničné zneužívanie slobody slova. Veď slovo je zbraň, slovo je čin a za každý svoj čin človek nesie zodpovednosť, to isté platí o jeho slove. Nie náhodou vo veľmi dávnych časoch zakladateľ kresťanstva učil:

Čo zaseješ, to aj zožneš

A slovná sejba je zo všetkých ľudských činnosti určite najbohatšia. To isté platí o slovnej žatve. Ešte v antike najväčší majstri slova sa pripravovali v špeciálnych školách a boli nositeľmi rečníckej profesie, ktorá zostala výrazným jazykovým fragmentom doby. Rétori, či orátori mali vtedy jeden z najvyšších spoločenských a humanitných štatútov, prechovávali k ním úctu nielen bežní ľudia, ale takisto vládcovia, pri ktorých majstri slova boli neraz v pozícii radcov a učiteľov. Čomu nás môžu naučiť „tvorcovia“ jazykovo-komunikačnej produkcie zo skupiny Zomri? Predstavme si čo len na okamih, že ich spôsob komunikácie by prebrala celá spoločnosť!

Človek má aj iné možnosti

V histórii nachádzame nesmierne množstvo dôkazov o tom, ako prehnaný materiálny prepych doviedol jednotlivé civilizácie do zániku. Keď sa homofóbia mocných tohto sveta začala bezohľadne presadzovať, tak na historickú scénu prichádzali sily, ktoré ponúkali úplne iné, vo vzťahu k nenávisti protikladné hodnoty. Jedným z najvýraznejších svetoznámych a veľmi poučných príkladov je životný príbeh Mahatmu Gandiho. Jeho absolútne hlavnou zásadou boja za slobodu Indov bola myšlienka nenásilia. Viedol zápas za slobodu svojho národa bez nenávisti a násilia a celý jeho príbeh potvrdzuje, že to je tá najsprávnejšia cesta v ľudskom putovaní dejinami. Pritom sa opieral o jedného z ďalších veľkých ľudských duchov našej histórie L. N. Tolstého, ktorého idea:

Neprotivlenije zlu nasilijem – Neprotivenie sa zlu násilím, tak zaujala Gandiho, že Tolstoj bol požiadaný, aby napísal o tejto hlboko humánnej myšlienke list. Veľký ruský spisovateľ tak urobil a za pol roka vytvoril 13-stránkový text, v ktorom okrem iného veľmi naliehal, aby: Indovia v zápase za svoju slobodu v žiadnom prípade nepoužívali násilie. Idey tohto Tolstého textu sa stali súčasťou programu politickej strany Indický národný kongres. A je pritom príznačné, že v Indii veľkého ruského spisovateľa ešte aj v súčasnosti nazývajú s veľkou úctou: Mahatma Tolstoj – Veľká duša Tolstoj. V tomto Indmi vytvorenom mene nachádzame veľkú hĺbku ľudskosti, súdržnosti, nádeje a istoty v tom, že vždy sa máme o čo oprieť na svojej životnej púti. Pričom taká obrovská krajina akou je India získala nezávislosť najmä vďaka ideám nenásilia a nachádzame ju denne v rôznych zdrojoch v celých ľudskej histórii. Gandi sa jej držal s veľkým presvedčením a svoju hlbokú ľudskú skromnosť ukázal aj na rôznych stretnutiach a rokovaniach s predstaviteľmi Britského impéria. Keď ho priviedli na súd za porušenie britských koloniálnych zákonov, tak sudca vyzval všetkých prítomných, aby vstali a tak mu dokonca niektorí predstavitelia britskej koloniálnej moci prejavili hlbokú úctu. Príklad duchovného prepojenia Gandiho a Tolstého obsahuje v sebe obrovský potenciál naozajstného humanizmu a ľudskosti. Tolstoj pritom neraz zdôrazňoval, že on netúži po žiadnom hnutí tolstojovcov, ktorí boli mimochodom aj na Slovensku, on len chce, aby ľudia hľadali Pravdu-Istinu podľa Evanjelia. Pritom jedným z veľkých paradoxov života Tolstého je jeho vylúčenie z Ruskej pravoslávnej cirkvi v r. 1901. V tejto súvislosti je pozoruhodný fragment z jeho románu Vojna a mier. Zvyčajne sa uvádza, že v tomto diele je okolo 500 postáv, pričom sa v rámci literárneho rozboru pozornosť najviac upriamuje na ľudí, ktorí sa zúčastnili vojnového zápasu. No rôzni interpreti, či filmoví tvorcovia si malo všímajú takú postavu, akou bol Platon Karatajev. Dlhoročný vojnový veterán ruskej armády nevykonal na prvý pohľad žiaden hrdinský čin a keď sa dostal do francúzskeho zajatia, tak viedol dlhé rozhovory s jednou z hlavných postáv románu, ktorým bol gróf Pjer Bezuchov. Pamätná je replika Platona Karatajeva: Ja som už toľko rokov v armáde a ešte som nikoho nezabil.

Ešte v čase socializmu bola táto postava interpretovaná dosť negatívne, veď keby všetci vojaci zaujímali taký karatajevský postoj, tak kto by v r. 1812 porazil Napoleona a jeho armádu?! No ukazuje sa, že Tolstoj našiel priestor aj pre hlbokú ľudskosť v podobe jeho idey nenásilia dokonca v nepredstaviteľne ťažkých podmienkach vojny! A takéto postoje k životu nesú pečať veľkého ľudomilstva. Nachádzame ich nielen v literárnych príbehoch, ale takisto v reálnom živote, keď nám jednotliví ľudia ponúkajú naozajstnú hodnotovú prioritu.

prof. PhDr. Jozef Sipko, PhD., fragment zo štúdie Od homofóbie k homofílii

Článok pôvodne vyšiel na davdva.sk