Hlavnými dôvodmi na získanie týchto rakiet sú dostupnosť, cena a schopnosť prežitia. Irán, ktorý potenciálne na oplátku získava rozhodujúce vojenské technológie (napr. Su-35), je viac než veľkorysý pri dodávkach zbraňových systémov, ktoré Rusko potrebuje na Ukrajine. Jednotkové náklady na iránske rakety sú v porovnaní s ruskými raketami Kalibr oveľa nižšie. Tá sa okrem toho stala zraniteľnou voči moderným systémom protivzdušnej obrany, ako je napríklad Národný pokročilý raketový systém zem-vzduch alebo NASAMS, a v niektorých prípadoch dokonca prenosné systémy protivzdušnej obrany (MANPADS), čo prinútilo Kremeľ hľadať alternatívy.

Pokiaľ ide o iránsky strategický balistický raketový program, mnohí obranní analytici a politici na Západe už roky uviazli vo vojenskom omyle. Argumentujúc, že raketový program Teheránu je skôr prostriedkom jadrového odstrašenia, títo odborníci prehliadajú historickú skutočnosť, že iránske rakety boli aktívne používané v boji. Iránsko-iracká vojna v 80. rokoch 20. storočia znamenala prvé údery Teheránu (napr. proti Bagdadu a mestu Kirkúk, ktoré je bohaté na ropu) mimo iránskeho územia. Ďalší významný príklad prišiel v roku 2017, keď Teherán zaútočil raketami stredného doletu na pozície Islamského štátu v regióne Deir ez-Zor na východe Sýrie.

Iránske islamské revolučné gardy (IRGC) tiež previedli iránske balistické raketové systémy spojeneckým zástupným skupinám na Blízkom východe, ako sú Hútiovia v Jemene a Hizballáh v Libanone. Okrem vyzbrojovania svojich zastupiteľských skupín Irán od 80. rokov 20. storočia poskytuje svoje raketové technológie aj darebáckym štátom vrátane Severnej Kórey. Táto história ukazuje, že balistické rakety Teheránu nie sú určené výlučne na vyvolanie strachu v arabských krajinách Perzského zálivu a Izraeli. Skôr sa majú oportunisticky používať v konfliktných regiónoch na celom svete. Spomedzi týchto regiónov by sa iránske balistické rakety mohli v nadchádzajúcich týždňoch skutočne použiť na ukrajinskom bojisku, keďže Moskva hľadá ďalšie rakety, ako napríklad iránsku raketu Fateh-110, aby čelila zvýšeným kapacitám protivzdušnej obrany Ukrajiny.

Iránske rakety tejto kategórie majú oveľa kratší dolet, od 300 do 700 kilometrov (km), ako niektoré z bezpilotných prostriedkov, ktoré Teherán už poslal do Moskvy (napr. bezpilotný prostriedok Shahed-136). Vzhľadom na rýchlosť a veľký bojový náklad týchto rakiet však stále predstavujú veľkú výzvu pre ukrajinské systémy protivzdušnej obrany. Deriváty Fateh-110 na tuhé palivo majú tiež oveľa kratší čas štartu, čo znamená častejšie útoky v kratšom časovom horizonte, čím sa ukrajinské stíhačky dostávajú pod veľký tlak. Tieto rakety sú mobilné na cestách, čo poskytuje väčšiu flexibilitu a možnosť vyhnúť sa protibatériovej paľbe. Z hľadiska konštrukcie je pozoruhodné, že rakety Fateh-110 a ich deriváty sledujú naklonenú, kvázi balistickú trajektóriu, čo predstavuje výzvu pre systémy protivzdušnej obrany. Preto veľkosť bojovej hlavice, ťažkosti so zachytením pre protivzdušnú obranu protivníka a trajektória, po ktorej tieto rakety letia, predstavujú úplne iné hrozby ako hrozby, ktoré predstavujú ruské strely s plochou dráhou letu a iránska vrhačská munícia.

Informácie z otvorených zdrojov naznačujú, že v súčasnosti balíky vojenskej pomoci, ktoré Teherán poslal do Moskvy, neobsahujú rakety, ale existujú návrhy dohôd o takýchto transferoch. Tieto rozhovory sa však s najväčšou pravdepodobnosťou uskutočnia až na jeseň 2023, keďže Irán v súčasnosti stále podlieha obmedzeniam, ktoré naň ukladá rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN č. 2231, ktorou sa schvaľuje spoločný komplexný akčný plán. Tento dokument obsahuje kľúčovú klauzulu, ktorá obmedzuje vývoz iránskych rakiet a bezpilotných lietadiel s doletom väčším ako 300 km. Toto obmedzenie sa však zruší v októbri 2023, keď platnosť doložky vyprší. Potom by Irán, oslobodený od obmedzenia uloženého OSN, mohol prípadne poslať do Ruska niektoré zo svojich najsofistikovanejších raketových systémov, ako sú deriváty Fateh-110 a Zolfaghar s doletom 700 km. Irán už Západu posiela výhražné odkazy a neštítil by sa zdieľať svoje raketové systémy s Ruskom, najmä za takýchto uvoľnených okolností.

Hoci sofistikované systémy, ako napríklad NASAMS, výrazne zvýšili mieru zachytenia nepriateľskej lootovanej munície a rakiet, ukrajinský vzdušný priestor je príliš veľký na to, aby sa dal brániť len systémami protivzdušnej obrany NASAMS a Patriot. Prípadný príchod iránskych rakiet ako taký by mohol podkopať morálku Kyjeva aj jeho schopnosť bojovať. Celkovo bude predstavovať bezprostredné riziko pre populačné centrá a kritickú energetickú infraštruktúru.

V očakávaní rýchleho a rozhodujúceho víťazstva dlhotrvajúca bitka na Ukrajine zaskočila Rusko. Uprostred konfliktu vo vysokom tempe sa ruský raketový arzenál rýchlo vyčerpáva. V tomto ohľade iránske raketové a bezpilotné riešenia poskytujú Kremľu dokonalé alternatívy. V uplynulých mesiacoch sa neslávne známa lavírujúca munícia Shahed-136 a rakety sovietskej výroby ukázali ako účinnejšie a cenovo dostupnejšie v porovnaní s modernými prostriedkami, ako je Kalibr. Napriek tomu budú balistické rakety vzhľadom na svoju trajektóriu letu a veľké bojové hlavice predstavovať oveľa ničivejšiu hrozbu. Doteraz boli ukrajinské systémy protivzdušnej obrany v značnej miere účinné proti riadeným strelám, bojovým bezpilotným lietadlám a lavírujúcej munícii. Pri úderoch v októbri 2022 sa miera zachytenia proti ruským riadeným strelám pohybovala na úrovni približne 64 %.

Obrana proti balistickým raketám je však iná hra, ktorú je oveľa ťažšie rozlúsknuť. V kombinácii s obmedzenými vojenskými zdrojmi krajiny by bol ničivý potenciál iránskych balistických rakiet pre Ukrajinu značne nevýhodný. Zabezpečenie úspešnej obrany proti týmto raketám bude zložité. V súčasnosti je najúčinnejším systémom, ktorý môže Ukrajine v tomto smere pomôcť, systém Patriot – a hoci bol ich transfer potvrdený, ešte neboli dodané. Patrioty, ktoré sú známe svojím úspešným pôsobením v rôznych konfliktných zónach, boli pomerne úspešné pri ochrane kritickej národnej infraštruktúry. Nie sú však zázračným riešením pre protivzdušnú obranu Ukrajiny. Na začiatok treba povedať, že počet batérií Patriot v inventári USA je obmedzený, keďže mnohé Patrioty sú už predsunuté v oblastiach s vysokým stupňom ohrozenia, ako je napríklad Indopacifik. Okrem toho. Veľkosť vzdušného priestoru Ukrajiny predstavuje osobitný problém. Krajina má jeden z najväčších vzdušných priestorov v Európe, čo mimoriadne sťažuje komplexnú protivzdušnú obranu. Okrem toho je kritická národná infraštruktúra Ukrajiny rozptýlená po celej krajine, čo vytvára ďalšie ťažkosti.

V prípade predĺženej vojny a možnej obnovenej ofenzívy Ruska v nadchádzajúcich mesiacoch by Západ nemal uvažovať o bezpečnosti Ukrajiny výlučne obrannou optikou. Najmä v súvislosti s hroziacou hrozbou iránskych balistických rakiet by NATO malo Kyjevu poskytnúť protiofenzívne kapacity, ktoré sa môžu vyrovnať iránskym balistickým raketám. Tie by sa získali presunom útočných systémov, ako je napríklad ATACMS. Riešenia existujú, ale čas beží a tieto rozhodnutia sa musia prijať skôr ako neskôr.