Bratislava 10. augusta 2022 (HSP/Foto:TASR/AP-Taiwan Presidential Office)
Čína a Spojené štáty sa teraz musia pripraviť na zmiernenie krízy, ktorú vyvolala návšteva Pelosiovej na Taiwane
Neexistuje nič také ako víťazná americko-čínska kríza v súvislosti s Taiwanom. Napriek tomu sa zdá, že sme sa do krízy aj tak prepadli, a to v dôsledku rozhodnutia predsedníčky Snemovne reprezentantov Nancy Pelosiovej odcestovať do Tchaj-peja a stretnúť sa s taiwanskou prezidentkou Tsai Yingwen.
Cesta Pelosiovej bola chybným krokom, ktorý bez ohľadu na to, ako dobre zamýšľala, nepriniesol Taiwanu zmysluplné výhody a zároveň poskytol Pekingu zámienku na prudkú vojenskú a diplomatickú eskaláciu. Ako väčšina odborníkov predpovedala, nerozvážna cesta Pelosiovej vyvolala konfrontáciu, ktorá predstavuje vážne riziko tak pre Tchaj-pej, ako aj pre Washington. Čína a Spojené štáty sa teraz musia pripraviť na zažehnanie krízy, ktorú vyvolala návšteva predsedníčky parlamentu na Taiwane.
Viac ako pätnásť rokov sme s kolegom z univerzity pracovali s bývalými americkými a čínskymi úradníkmi, vojenskými dôstojníkmi a odborníkmi na tom, ako zvládnuť vážnu politicko-vojenskú krízu, akej teraz čelíme. V priebehu rokov boli úradníci v Pekingu aj vo Washingtone informovaní o mnohých ponaučeniach, ktoré sme z tohto získali. Žiaľ, zatiaľ to nevyzerá, že by sa mnohé z nich v tejto nebezpečnej chvíli využili. Ak to neurobíme, hrozí, že sa dostaneme z krízy do konfliktu.
Prvou zásadou účinného krízového manažmentu medzi USA a Čínou je prestať kopať jamu pokračovaním v otvorenom chrastení šabľami a čo najskôr nájsť cestu k východisku, ktoré by obom stranám zachránilo tvár. Bude to ťažké, keďže Peking a Washington považujú stávky na Taiwane za vysoké, a preto kladú dôraz na prejavovanie vysokej úrovne odhodlania bez toho, aby si navzájom poskytli dôveryhodné záruky.
Oba národy sú hrdé, sebavedomé jadrové veľmoci, ktoré sú zrejme neochvejne presvedčené, že jedinou príčinou akýchkoľvek problémov v ich vzťahoch, najmä pokiaľ ide o Taiwan, je druhá strana. V dôsledku toho je možné – ba priam pravdepodobné -, že kríza sa výrazne prehĺbi skôr, než si ktorákoľvek z mocností plne uvedomí akútne nebezpečenstvo, a teda potrebu ustúpiť od priepasti. Táto neistá situácia kladie veľký dôraz na vyslanie jasných, jednoznačných a autoritatívnych signálov ochoty zapojiť sa do toho, čo by sa mohlo považovať za vzájomné ústupky.
Žiaľ, naše skúsenosti ukazujú, že obe strany sú náchylné nesprávne čítať signály vysielané druhou stranou, a to z mnohých dôvodov, ktoré súvisia s historickými skúsenosťami, predstavami o sebe a druhej strane a hlboko zakorenenými predpokladmi o motivácii a zámeroch. Napríklad kroky a vyhlásenia, ktoré majú byť akousi olivovou ratolesťou alebo posunom k umiernenosti, sa môžu ľahko nesprávne interpretovať ako eskalácia alebo príprava na konflikt. Raz sme uskutočnili simuláciu, ktorá zahŕňala presun lietadlovej lode z miesta krízy; hoci americká strana to zamýšľala ako pozitívne gesto, Číňania sa domnievali, že Washington premiestňuje lietadlovú loď do bezpečnej vzdialenosti pred začatím leteckého útoku. Z toho vyplýva ponaučenie, že deeskalačný signál by malo vždy sprevádzať jasné vysvetlenie – s použitím jednoznačných kanálov – zámeru a motivácie, ako aj toho, ako môže signál prispieť k zmierneniu krízy.
Roky krízových dialógov a simulácií, ako aj jednoduchá logika tiež naznačujú, že postoj, ktorý zachováva tvár, si vyžaduje určitú mieru istoty, že svojmu postoju veríme. V minulosti tento druh produktívnej komunikácie umožňovali partneri vo Washingtone a Pekingu, ktorí roky spolupracovali a do určitej miery si navzájom dôverovali. Žiaľ, takíto dôveryhodní partneri dnes neexistujú a roky nepriateľskej rétoriky a pokryteckého správania na oboch stranách tento problém ešte znásobili.
Napriek tomu by sa mal opäť vytvoriť takýto osobný komunikačný kanál, ak je to vôbec možné, a to možno aj prostredníctvom bývalých dôveryhodných partnerov, ako sú bývalý minister financií Hank Paulson a vysoký úradník Štátnej rady Dai Bingguo, ktorí by radili svojim vládam a odovzdávali im dôležité správy.
Americkí predstavitelia, ktorí dúfajú v deeskaláciu, by mali mať na pamäti aj historickú citlivosť Číny. Peking si veľmi dobre uvedomuje drobné historické detaily predchádzajúcich kríz. Sú náchylní (nesprávne) myslieť si, že druhá strana si je rovnako vedomá takýchto významov. Použitie vojenského prostriedku, kľúčovej diplomatickej frázy alebo iného predmetu spojeného s minulým konfliktom – najmä ak tento konflikt vyústil do čínskej porážky alebo poníženia – sa môže neúmyselne považovať za úmyselnú urážku alebo zneváženie, čím sa zvýši nepriateľstvo Číny.
Podobne by Spojené štáty nemali predpokladať, že Číňania veria, že administratíva nemôže zabrániť Taiwanu v uskutočnení vysoko provokatívnej akcie. Vo väčšine takýchto prípadov Číňania považujú Biely dom buď za bábkového vodcu, ktorý ťahá za nitky spojenca alebo partnera, alebo v lepšom prípade za zmanipulovaného dvojníka. Spoľahlivé komunikačné kanály môžu Pekingu pomôcť zabrániť, aby vyvodil takéto nebezpečné závery.
Úspešné zvládnutie štvrtej krízy v Taiwanskom prielive si bude vyžadovať ochotu pripustiť, že obe strany rôznym spôsobom prispeli k tomu, že sme dnes tam, kde sme, a že teda obe strany musia prispieť k nájdeniu riešenia. Toto je obzvlášť dôležité uznať hlavne z čínskej strany, ktorá často trvá na rozdeľovaní viny a požaduje, aby druhá strana “rozviazala uzol”, ktorý Čína sama zaviazala, skôr než sa dosiahne akýkoľvek pokrok pri riešení krízy. Na druhej strane by Spojené štáty mali byť ochotné používať jazyk, ktorý zachováva tvár Číny a zároveň umožňuje pragmatické riešenie.
Najlepšie by bolo takúto krízu vôbec nevyvolávať. Táto kríza však nemusí byť katastrofou, ak sa k nej pristupuje citlivo a s určitou dávkou zručnosti.