V tom istom roku sa po prvý raz slávila nedeľa Krista Kráľa. Dňa 11. decembra 1925 vydal pontifex „encykliku Quas primas pre patriarchov, arcibiskupov, biskupov a všetkých ostatných miestnych správcov, ktorí zdieľajú pokoj a príslušnosť k Apoštolskému stolcu, aby medzi ľudom zažiarila nádej na zaistený mier (pokoj) – nariadil všeobecne, že má byť slávený sviatok Krista Kráľa v poslednú nedeľu mesiaca októbra… Prvý raz sa nedeľa Krista Kráľa teda slávila na konci Svätého roka 1925 a bola spojená s modlitbami a poklonami, ktoré mali vzbudzovať v srdciach veriacich túžby a predsavzatia naprávať svoj život, aby Krista lepšie prijímali za svojho Pána a Kráľa. Modlitba zasvätenia ľudstva Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu pred vystavenou Oltárnou sviatosťou od začiatku bola spojená s možnosťou získania úplných odpustkov.“

Pápež Pius XI. vo svojej encyklike Quas primas podáva rozsiahly sumár dôvodov, vedúcich k ustanoveniu sviatku Krista Kráľa. Pomerne solídny rozbor encykliky poskytuje text príspevku katolíckeho kňaza Daniela Diana, poukazujúci okrem iného na biblické dôvody, ktoré viedli pápeža Pia XI. k vyhláseniu sviatku Krista Kráľa. Veď „na mnohých miestach vo Svätom písme sa dočítame, že Kristus je Kráľ. Kristus totiž je predurčený ako Vládca pochádzajúci od Jakuba (Num 24, 19); bol pomenovaný Kráľ, od Otca bol ustanovený nad Sionom – svätým vrchom (Ž 2, 6) a jeho kráľovstvu nikto nepopíše hranice (Ž 71, 8) a vytrvá až naveky (Iz 9, 7), tak ako kráľ predpovedal (Jer 23, 5), má vládnuť až na veky (Dan 2, 44). Táto náuka o Kristovi Kráľovi je potvrdená aj na stránkach Nového zákona. Archanjel zvestuje Panne, že porodí syna, ktorému dá Pán Boh trón Dávida, jeho otca; ten bude vládnuť nad potomstvom Jakubovým na veky…“

Po Druhom vatikánskom koncile došlo v Katolíckej cirkvi k liturgickej reforme, ktorá povýšila sviatok Krista Kráľa na slávnosť – najvyšší stupeň slávenia a preložila ho na poslednú, tridsiatu štvrtú nedeľu v cezročnom období. Odvtedy sa liturgický rok začína adventom a končí sa „oslavou Krista Kráľa, na ktorého sa Otec rozhodol všetko zamerať a v ňom zjednotiť.“

Sviatok Krista Kráľa bol a navždy ostane sviatkom Katolíckej cirkvi, ale história zaznamenala

aj prípady vyhlásenia Ježiša Krista za kráľa republiky, teda konkrétneho štátneho zriadenia. Prvý prípad je dokonca z obdobia konca 15. storočia, keď ešte Cirkev neslávila sviatok Krista Kráľa.

V roku 1494 taliansky dominikánsky mních Girolamo Savonarola (1452-1498), známy svojimi predpoveďami Božieho súdu a nebojácnou kritikou nemravnosti cirkevných hodnostárov a mnohých panovníckych rodov i politikov, ovládol spolu so svojimi prívržencami Florenciu, v ktorej zriadil teokratický štát a Ježiša Krista vyhlásil za kráľa. Florencia sa stala Kristovou republikou so Savonarolom na čele. Jeho vláda však trvala len zopár rokov. Savonarola bol popravený v roku 1498, ale Katolícka cirkev ho neskôr rehabilitovala, pričom „jeho prvá rehabilitácia sa uskutočnila už na Tridentskom koncile.“

Druhý známy prípad pochádza z najnovšieho obdobia a došlo k nemu v Poľskej republike. Dňa 19.11.2016 poľský episkopát v prítomnosti vládnej delegácie na čele s prezidentom krajiny Andrzejom Dudom oficiálne vykonal úradný akt uznania Ježiša Krista za Kráľa a Pána poľskej krajiny a ľudu. Aktom, uskutočneným v sanktuáriu Božieho milosrdenstva v Krakove-Łagiewnikach, bol zavŕšený Svätý rok milosrdenstva a jubilejný rok 1050. výročia krstu Poľska. Veriaci, prítomní na slávnosti, si vypočuli homíliu opolského biskupa Andrzeja Czaju, predsedu tzv. intronizačných hnutí v rámci poľského episkopátu. Tieto ľudové hnutia inšpirovala poľská mystička Rozalia Celakówna (1901-1944), neúnavne presadzujúca myšlienku prehlásenia Ježiša Krista Kráľom Poľska. Slávnostné prehlásenie pred vystavenou Najsvätejšou oltárnou Sviatosťou, ktoré vykonal arcibiskup Stanisław Gądecki, predseda Poľskej biskupskej konferencie, začína slovami:

„Nesmrteľný Kráľu vekov, Pane Ježišu Kriste, náš Bože a Spasiteľu, v jubilejnom roku 1050. výročia krstu Poľska a v mimoriadnom Svätom roku milosrdenstva, my Poliaci, stojíme pred Tebou (spolu so svojimi duchovnými i svetskými predstaviteľmi), aby sme uznali Tvoju vládu a podriadili sa Tvojmu panovaniu a aby sme Tebe zverili a zasvätili našu vlasť i celý národ.“

Na ďalší deň bola slávnosť Krista Kráľa a Jubilejný akt prijatia Ježiša Krista za Kráľa a Pána Poľska bol prečítaný „vo všetkých poľských farnostiach.“

Je tu inšpirácia pre všetky národy sveta nasledovať príklad Poliakov. Uskutočníme v blízkej budúcnosti aj my, Slováci, akt uznania Ježiša Krista za nášho Kráľa a Pána? V dnešnej dobe sústredených útokov na Kristovu cirkev katolícku je to nanajvýš aktuálne. Prosme Pána, aby nám dal silu k uskutočneniu takého aktu. Amen.

Karol Dučák