Košice 18. augusta 2017 (HSP/Foto:TASR-Martin Baumann)

Vyjadrenie predsedníčky Ústavného súdu Slovenskej republiky Ivetty Macejkovej k medializovanému nálezu vedenému na Ústavnom súde Slovenskej republiky
pod sp. zn. III. ÚS 232/2017 – sťažovateľ Ľudovít Hudek

Viaceré slovenské printové a elektronické médiá uviedli skresľujúce informácie týkajúce sa rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 232/2017- sťažovateľa Ľudovíta Hudeka.

Z týchto dôvodov predsedníčka ústavného súdu Ivetta Macejková považuje za potrebné informovať verejnosť a médiá o dôvodoch, pre ktoré ústavný súd nálezom konštatoval porušenie nižšie uvedených práv.

Nálezom sp. zn. III. ÚS 232/2017 z 1. augusta 2017 bolo rozhodnuté takto:

1. Základné právo doc. JUDr. Ľudovíta Hudeka, CSc. (ďalej aj „sťažovateľ“), na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základné právo na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 74/1997 porušené boli.
2. Okresnému súdu Bratislava III prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 74/1997 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie, ktoré mu je Okresný súd Bratislava III povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.[1]
4. Okresný súd Bratislava III je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Ústavný súd o tomto náleze informoval prostredníctvom tlačovej informácie na svojom webovom sídle  (tlačová informácia č. S3/24/2017 bod 30).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie už citovaných ustanovení ústavy a dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. K stavu právnej istoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu.

Podstata nálezu sp. zn. III. ÚS 232/2017 z  1. augusta 2017

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na:

1. a) konkrétne okolnosti prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci,
2. b) správanie účastníkov konania,
3. c) spôsobu, akým v konaní postupoval súd.
4. a) Predmetom konania pred okresným súdom bolo rozhodovanie o návrhu na ochranu osobnosti a priznaní nemajetkovej ujmy. Ústavný súd pripúšťa určitú mieru vecnej zložitosti, pokiaľ ide o predmet tohto konania, čo však na druhej strane okresný súd nezbavuje zodpovednosti za jeho stav v čase rozhodovania o sťažnosti ústavným súdom. Ústavný súd konštatoval, že skutkovou ani právnou zložitosťou veci nie je možné ospravedlniť skutočnosť, že napadnuté konanie nebolo právoplatne skončené ani po viac ako 20 rokoch od jeho začatia.
5. b) Ústavný súd nezistil také okolnosti, ktoré by v súvislosti s dĺžkou posudzovaného konania bolo potrebné pripísať na ťarchu sťažovateľa ako jeho účastníka.
6. c) Pokiaľ ide o samotný postup okresného súdu, ústavný súd predovšetkým konštatoval, že je z ústavno-právneho hľadiska úplne neakceptovateľné a ničím ospravedlniteľné, že napadnuté konanie nebolo právoplatne skončené ani po viac ako 20 rokoch od jeho začiatku. Napriek uvedenému ústavný súd podrobne analyzoval priebeh napadnutého konania a zistil viaceré obdobia úplnej nečinnosti okresného súdu, pričom celková doba úplnej nečinnosti okresného súdu v posudzovanom konaní predstavuje takmer 8 rokov.

Okrem rozsiahlej nečinnosti bolo napadnuté konanie poznačené aj neefektívnosťou, a to z dôvodu nedostatočného zisteného skutkového stavu a nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 3 Co 279/2009 z 26. septembra 2011 a uznesením sp. zn.               3 Co 34/2014 z 27. novembra 2014 zrušil napadnuté rozsudky okresného súdu a vec opakovane vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, čím došlo k výraznému predĺženiu priebehu napadnutého konania.

Opierajúc sa o uvedené a berúc do úvahy doterajší priebeh napadnutého konania, ústavný súd uzavrel, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Toto porušenie práv sťažovateľa nadobudlo svojou intenzitou aj charakter porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ak totiž porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prekročí takú intenzitu, že to signalizuje zo strany príslušného všeobecného súdu až odmietnutie možnosti domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, tak možno urobiť záver, že takýmto postupom súdu došlo, resp. dochádza aj k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Z vyššie uvedených faktov týkajúcich sa nálezu vedeného na ústavnom súde pod sp. zn.
III. ÚS 232/2017 jasne vyplýva, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ako aj právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo v prípade sťažovateľa Ľudovíta Hudeka porušené nečinnosťou všeobecných súdov (návrh bol doručený Okresnému súdu Bratislava III 24. apríla 1997 a do dnešného dňa nie je konanie na Okresnom súde Bratislava III právoplatne ukončené).

Predsedníčka ústavného súdu Ivetta Macejková už v minulosti konštatovala, že „V prípadoch nálezov ústavného súdu, keď je vyslovené porušenie práva sťažovateľov (čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), nemožno priznanie finančného zadosťučinenia chápať ako rozhodnutie v merite veci, ale ako určitú formu kompenzácie za zlyhanie štátnych orgánov spočívajúce v porušení predmetných článkov ústavy pri prerokúvaní a rozhodovaní sporov a iných právnych vecí. V prípade konaní, ktoré neboli právoplatne skončené ani po vyše desiatich či dvadsiatich rokoch, sa výrazným spôsobom znižuje dôvera verejnosti vo všeobecné súdnictvo. Neskorá spravodlivosť nie je totiž žiadnou spravodlivosťou.“

[1]     Výška finančného zadosťučinenia bude zverejnená po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu, ktoré bude zverejnené na webovom sídle ústavného súdu.

Redakciu informoval Odbor tlačový a informačný Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky