Môj profil 
Predplatné
Snažil sa pohľadom otca, ktorému záleží na kňazoch, aj na veriacich, ku ktorým boli poslaní, vidieť celú bolestnú situáciu. Radšej by bol urobil milšie rozhodnutia, ale služba biskupa si niekedy žiada aj nepopulárne kroky.
Konanie týchto kňazov nie je možné prehliadať, lebo svoje názory šíria ďalej (knihy, mediálne vystúpenia…). Obaja verejne odmietajú ten celibát, ktorý je súčasťou platnej disciplíny kňazov Rímskokatolíckej cirkvi. Preto prišli o právoplatné poslanie (menovanie) a museli byť odvolaní z pastorácie.
Hoci pozornosť a polemika sú práve to, o čo sa obaja usilujú, pokladáme za potrebné informovať o celibáte tak, ako o ňom učí Rímskokatolícka cirkev. Niekoľkostranovú informáciu vám dávame k dispozícii v prílohe, ale nie preto, aby sme niekoho umlčali. Informácia môže poslúžiť tým, ktorí chcú v pokoji spoznať dôvody i cieľ nášho celibátu.
Existujú viaceré spôsoby, ktorými možno viesť diskusiu. Avšak rozhodne odmietame znevažovanie tej cirkevnej disciplíny, ktorú Cirkev zachováva stáročia a potvrdzuje ju neprerušený rad pápežov, aj súčasný Svätý Otec. Nesúhlasíme ani so svojvoľným spôsobom mediálneho vystupovania kňazov, ktorí boli činní v pastoračnej službe. Na takéto mediálne vystupovanie nedostali poslanie. Právoplatné poslanie je podstatnou črtou dejín spásy aj základom Cirkvi – poslanie Božieho Syna, apoštolov, biskupov a ich pomocníkov kňazov. Rozhodovať o pravidlách celibátu nemôže kaplán, ani biskup, ani nejaký teológ. Môže o ňom rozhodnúť iba Svätý Otec, ktorý vystupuje ako viditeľný zástupca Ježiša Krista.
Náš biskupský úrad nechce v médiách reagovať na podnety a otázky, ktoré vyvoláva necirkevné správanie spomínaných kňazov. Nepokladá to za vhodné. Okrem toho by to mohlo týmto kňazom brániť v ceste obrátenia a návratu. Cirkev im necháva otvorené dvere a radšej strpí, že ju neobjektívne kritizujú.
Náš úrad má úprimný súcit s tými ľuďmi, veriacimi aj neveriacimi, ktorých sa necirkevné správanie našich kňazov bolestne dotklo. Prosíme ich o prepáčenie za toto pohoršenie.
Želáme si, aby obaja menovaní kňazi dospeli k rozvážnejším a pravdivejším názorom, a tak sa raz mohli vrátiť do kňazskej služby.
Prečo celibát?
Celý, veľmi hodnotný text, vysvetľujúci celibát, si môžete prečítať tu: Informácia Biskupského úradu v Banskej Bystrici o kňazskom celibáte.
Vyberáme pre vás z neho niektoré pasáže:
Celibát (spojený s vysviackou sa oficiálne volá „kňazský“, por. Pavol VI.) je dokonalá sexuálna zdržanlivosť vysväteného služobníka; znamená dobrovoľné a trvalé zrieknutie sa všetkých sexuálnych aktivít. Podstatné vlastnosti celibátu sú: Je nadprirodzený; zrodil sa z hĺbky kresťanskej viery „pre Božie kráľovstvo“. Je cirkevným príkazom;cirkevný príkaz posilňuje ľudskú vôľu pred jej možnou slabosťou. Je dobrovoľný; osoba ho dobrovoľne prijíma. Prijímateľ svätenia musí dať svoju vôľu najavo opakovane – aj písomne aj ústne.
Názor, že náš celibát nie je dobrovoľný, lebo je prikázaný, je nesprávny. Cirkev nepozná „nedobrovoľný“, nanútený celibát. Taký by bol naozaj zlý a neľudský. Ak by niekto nedobrovoľne prijímal vysviacku spojenú s celibátom, jeho vysviacka by bola pochybná a Svätý stolec by takého svätenca hneď oslobodil od všetkých záväzkov vysviacky. Teda to, čo je prikázané – nie je automaticky nedobrovoľné. Aj prikázaná vec môže byť dobrovoľná. Ako je napr. prikázaná účasť na nedeľnej svätej omši. Nedá sa tvrdiť, že tí, čo sú účastní na nedeľnej svätej omši, že sú na nej nedobrovoľne. Príkaz a vôľa sú dve rozdielne skutočnosti, a môžu existovať spolu.
Novozákonný celibát má základ v príklade Ježiša – večného veľkňaza a v jeho náuke o čistote pre nebeské kráľovstvo. Pán Ježiš nebol ani zasnúbený, ani ženatý. Aj keď mimoriadne povýšil prirodzené manželstvo, lebo ho ustanovil za nástroj posväcovania (sviatosť), predsa svojich priateľov učil: „Toto je moje prikázanie: Aby ste sa navzájom milovali, ako som ja miloval vás“ (Jn 15, 12). Ježiš svojim apoštolom, z ktorých si urobil priateľov, zdôraznil element osobnej a jedinečnej blízkosti, keď jasne rozlíšil priateľa od sluhu. Sluha tiež mohol byť lojálny, ale nebol v takom intímnom vzťahu ku svojmu pánovi. Preto nie je proti prirodzenosti, ak podľa vzoru samotného Ježiša, nejaký človek dobrovoľne pestuje lásku bez rozmeru pohlavnosti – pre Božie kráľovstvo (por. enc. Sacerdotalis caelibatus 21).
Apoštoli postupne chápali a žili Ježišove slová (Jn 15, 12; Mt 19, 10-12; Lk 18, 28-30). Kvôli nemu opúšťali všetko. „Peter vravel: Pozri, my sme opustili, čo sme mali, a išli sme za tebou. (Ježiš) im povedal: Veru, hovorím vám: Niet nikoho, kto pre Božie kráľovstvo opustí dom alebo ženu, alebo bratov, alebo rodičov, alebo deti, aby nedostal oveľa viac v tomto čase a v budúcom veku večný život“ (Lk 18, 28-30). Apoštoli po prijatí apoštolského poslania a kňazskej moci opustili svoje rodiny; prinajmenšom žili v stálej sexuálnej zdržanlivosti, a tak realizovali ideál, ktorý im predstavil Ježiš (por. 1 Kor 7, 25n; 1 Kor 12, 31). Na túto apoštolskú tradíciu („my sme opustili všetko“) sa právom odvolávajú teológovia Východu i Západu (Alfons Maria Stickler, +2007; Gustav Bickell, +1906).
Vydávanie takéhoto špeciálneho svedectva (kňazský celibát alebo zrieknutie sa sexuálneho života v manželstve po prijatí vysviacky) nebolo nikdy ľahké. Pápež Gregor Veľký (+604) napísal: „Hoci teraz niet prenasledovania, aj táto pokojná doba má svoje mučeníctvo; i keď nedávame krk pod železné ostrie, predsa duchovným mečom usmrcujeme telesné žiadosti“ (Homilia in Evangelium 3, 4). Preto vtedy, keď upadala viera, zanedbával sa aj celibát (Štefan Janega, +2006). Dokazujú to 4.-5. stor. s množstvom pokrstených; 8.-11. stor. boj o investitúru a simónia; 14.-15. stor. nepotizmus, odkladanie reforiem a protestantizmus; 18. stor. Francúzska revolúcia; 20. stor. bojovný ateizmus a konzumizmus. Ľudská slabosť bola pri kňazskom celibáte vždy problémom, ale vidieť v nej argument proti celibátu má rovnakú logiku, ako vidieť v cudzoložstve argument proti manželstvu (Jiří Skoblík).
Ak Cirkev, v určitej dobe a na niektorom mieste, pre dobro duší tolerovala kňazský konkubinát, ktorý bol hriešny, z toho istého dôvodu – niekde a niekedy – tolerovala aj kňazské manželstvo. Bol to však len dočasný stav, po ktorom sa veci opäť vrátili do normálu.
Celibát je anticipáciou budúceho a úplného „byť s Kristom“ (Benedikt XVI.). Celibát má aj eschatologický charakter; aktuálne zrieknutie sa dobrého „teraz a tu“, pre niečo budúce je eschatologické. Celibát poukazuje na to, že napokon príde parúzia; no zároveň ukazuje aj na to, čo príde v bližšej pozemskej budúcnosti – láska žije z odriekania aj v manželskej forme; kto chce viesť zrelý ľudský život, tak sa zriekaniu nevyhne.
V celých dvetisícročných dejinách je prítomné prenasledovanie Cirkvi (raz väčšie – inokedy menšie), ktorému sú najviac vystavení kňazi. Cirkev sa darom povinného celibátu snaží uchrániť mnohé ženy pred ovdovením a početné deti pred osirotením. Počas Francúzskej revolúcie (najmä v r. 1793), aj Mexickej revolúcie (najmä v r. 1926), sa ateistická moc, snažiaca sa zničiť Cirkev, najprv zamerala na odstránenie celibátu (na donútenie kňazov k sobášu), lebo celibát právom považovala za zdroj vnútornej sily Cirkvi. Preto uväznených kňazov neraz vyhladovali, potom ich opili a najaté prostitútky ich zviedli na sex. Bolo to zákerné a podlé konanie, ale silno svedčiace o nadprirodzenej moci celibátu, ktorú chcel bojovný ateizmus eliminovať.
Ak by celibát nebol praktickou požiadavkou k vysviacke, mohlo by to viesť aj k jeho postupnému vylúčenie. Celibátni kňazi by boli sociálne stigmatizovaní. Buď by ich podozrievali z homosexuálnej orientácie alebo z cirkevného kariérizmu (chce byť biskupom). Preto aj tí, ktorí by chceli žiť v celibáte, radšej by sa (dobrovoľne) oženili, aby nepútali nežiaducu pozornosť.
Uvážlivý človek nekritizuje ťažkú prípravu letcov, alebo lekárov, ktorí sa chytajú na veľmi náročné povolanie, lebo budú mať v rukách zdravie a životy mnohých ľudí. Múdry ich prípravu s úctou rešpektuje, lebo si želá, aby boli čo najlepšie do svojej služby pripravení. Neodborné zasahovanie do ich prípravy by malo katastrofálne dôsledky.
Cirkev si uvedomuje, že celibát je Boží dar. Preto kandidátov vysviacky vyberá spomedzi veriacich mužov, ktorí žijú v celibáte a ktorí celibát chcú (por. KKC 1579; enc. Sacerdotalis caelibatus 24). Dôvodom celibátu je „nerozdeliť srdce“, a tak sa ľahšie pripodobniť Kristovi (v láske k Cirkvi) a poslúžiť jeho Cirkvi. Pravdaže aj v manželstve sa dá žiť s nerozdeleným srdcom; a naopak aj v celibáte možno mať rozdelené srdce. Avšak Cirkev usudzuje, že v celibáte to je ľahšie. Aj v tomto zmysle je celibát darom – chce obdarovať človeka tým, že mu niečo uľahčuje (Jiří Skoblík). Áno, aj duchovné povolanie (diakonské, kňazské) je Boží dar, avšak dar pre Cirkev, a nie pre súkromnú osobu; súkromná osoba nemôže dehonestovať legitímne požiadavky na svätenca. Treba otvorene povedať, že kto nedovoleným spôsobom napáda niektorú legitímnu požiadavku Cirkvi, tým napáda aj Cirkev aj jej božského Zakladateľa.
.JPG)
