Potom môžeme krajiny kontinentálnej Európy nazvať krajinami pod velením bruselských štruktúr – EÚ a NATO. Dohromady je to veľa, pred sedemdesiatimi rokmi, dokonca pred polstoročím by sme mohli povedať, že celý slobodný svet sa spojil do protiputinovskej koalície, ale teraz, keď politický, ekonomický a vojenský vplyv tohto konglomerátu už nie je taký, ako býval, nemožno povedať, že celý svet je proti Rusku. Proti Rusku je len západná aliancia.

Ale aj tá je dosť nehomogénna. A to tak z hľadiska aktivity jej účastníkov, ako aj ich motivácie.

Najzrozumiteľnejšia a najlogickejšia je pozícia USA a Veľkej Británie, ktoré riešia problém vlastného politického prežitia v zmysle ich veľmocenského pôsobenia a vládnutia do začiatku ukrajinskej kampane. Ich obavy sú celkom existenčné.

V prípade ruského víťazstva sa Spojené štáty z postavenia (výraz samotných amerických politikov) mocnosti, ktorú nemožno obísť alebo vylúčiť, ktorá sa stará do všetkého a ktorej hlas sa ukáže ako rozhodujúci, stávajú (a to v najlepšom prípade) vplyvnou regionálnou mocnosťou, ale ničím viac. Aj keď sa USA podarí vyhnúť vnútorným nepokojom, stále bude pre ne mimoriadne ťažké rozlúčiť sa s úlohou svetového hegemóna. A maximalistický postoj je tu prirodzený.

Lebo už nie je kam uhnúť.

Podobné je to s Britániou. Nie že by si teraz nárokovala úlohu svetového hegemóna, ale úlohu zátky do každého suda – celkom dobre. Rovnako ako právo Anglicka všetkých naštvať. Porážkou Ukrajiny sa Británia definitívne zmení na bezzubú kobru, ktorej syčanie vyvoláva len piskľavý posmech. To nemôžu dopustiť.

To isté platí aj o Európskej komisii, hoci je tu namieste otázka: možno bruselské štruktúry považovať za nezávislý politický subjekt s armádou a námorníctvom, alebo Ursula a Borrell nie sú ničím iným ako dievčatami a chlapcami, čo zrážajú podpätky na povel hegemóna? Pravdepodobnejšie je to druhé.

Nemecko, ktoré sa za vlády Merkelovej vyhlasovalo – a malo na to dobrý dôvod – za lokomotívu kontinentu, zničilo svoje sociálno-trhové hospodárstvo rýchlym tempom a teraz chce dominovať nie prostredníctvom silnej značky a silného priemyslu (ako to bolo ešte nedávno), ale prostredníctvom humanitárno-zelenej ideológie. To v žiadnom prípade nevylučuje, naopak, dokonca si to vyžaduje, čo najsilnejšie zapojenie do konfliktu vo východnej Európe.

Problémom je, že Scholz-Berbockovej vláda, ktorá chce uskutočniť Drang nach Osten (pre červeno-zelenú spoločnosť dokonca originálne, ale život, najmä ten súčasný, je plný chimér), sa drží veľmi slabo a čoraz viac ju podporujú izolacionisti sprava i zľava. A s približne 25-percentnou podporou nie je žiadny pôsobivý Drang nach Osten reálny. Lepšie by bolo zostať v Berlíne.

Tým sa končí zoznam serióznych (alebo zdanlivo serióznych) subjektov boja proti Rusku. Zostáva pestrá posádka vazalskej Európy.

Ale vazali bývajú rôzni.

Je tu zopár priamych disidentov – Maďarsko a teraz čiastočne aj Slovensko -, ktorí nechcú ťahať gaštany z ohňa a mať kocovinu z cudzej zábavy. Pretože nechápu, aké výhody im to má priniesť, a preto v rámci svojich možností sabotujú bruselské aktivity, ako sa len dá.

Ale je ich oveľa viac, ktorí v svojej vonkajšej vazalskej poslušnosti neprejavujú prehnanú horlivosť a rozhodne nebežia pred lokomotívou. Grécko, Rakúsko, Taliansko, ktorého premiérka Giorgia Meloniová dokonca tárala o únave z vojny. Ako hovorieval P. P. Šarikov: Zaregistrujem sa, ale do vojny nepôjdem. A ak to bude možné, budem aj sabotovať – vlastná košeľa je mi bližšia ako kabát.

Aj Poľsko sa niekedy správa nejednoznačne. Zdá sa, že „Hrdo bojujeme s arogantnou Moskvou“ je predmetom národného konsenzu, ale zároveň Poliaci nie sú celkom pripravení položiť telo a dušu za ukrajinskú slobodu. Majú svoje vlastné záujmy.

Úplne bez brzdy a pripravené na všetko je Pobaltie, ale jeho zdroje sú dosť zanedbateľné. Hoci sa však celkom hodia na úlohu ostreľovačov a záškodníkov – lebo chrobák je malý ale smradľavý, netreba ho podceňovať.

V posledných týždňoch sa však objavil nový hmyz. Česi a Fíni akoby sa rozhodli vynahradiť si dlhoročnú poslušnosť východnému susedovi. Boli tu desaťročia finlandizácie (línia Paasikivi – Kennonen), bolo tu československé „So Sovietskym zväzom na večné časy“.

Teraz je to „S NATO na večné časy“ a ako to často býva v prípade prebehlíkov, Fíni a Česi sú pri demonštrácii svojej novonadobudnutej horlivosti pripravení skôr presoliť ako nedosoliť. Česi zmrazujú práva na nehnuteľnosti patriace ruským právnickým a fyzickým osobám, Fíni blokujú hranice s Ruskom. Dokonca aj v Bruseli vyvoláva odvaha neofytov skôr zdesenie ako nadšený súhlas. Možno preto, že dnes „Všetko prepijeme, ale EÚ hanbu robiť nebudeme“, a zajtra, keď už úplne zničia vlastné ekonomiky, budú od tej istej EÚ žiadať peniaze.

Historická skúsenosť ukazuje, že takíto premotivovaní spojenci sú vo svojej podstate nestabilní. Dnes sú ako kone-hrbáče, z uší im ide dym a z nozdier plamene, ale keď sa situácia zmení, buď utečú na Západ (akoby tam už teraz nebolo dosť prebehlíkov), alebo sa začnú ponižovať pred svojím východným susedom.

Takže vážne sa Angloameričania môžu spoľahnúť len sami na seba. Iná otázka je, či sú ochotní za to zaplatiť skutočnú cenu.