Môj profil 
Predplatné
Funguje to tak, že nejaká veľká korporácia alebo silná vplyvová podnikateľská či finančná skupina si nájde „svojho politika“. Tomu pod rúškom nejakej „ušľachtilej idey“, napr. podpory obnoviteľných zdrojov energie, teda ekológie nadiktuje zákon, ktorý zadefinuje podnikateľské prostredie tak, že nemusí vôbec podnikať v konkurenčnom prostredí. Systém sa teda v konečnom dôsledku nastaví tak, aby sa zadávatelia predmetného zákona stali vyberačmi bezpracnej renty.
Aby to bolo úplne jasné, môžeme si to ilustrovať na klasickom prípade. Dnes zažívame intenzívnu diskusiu o fotovoltalike. Celý systém je nastavený tak, že prvotná investícia, ktorá má pri takýchto objemoch investovania v iných sektoroch návratnosť desať až pätnásť rokov, je nastavená na trojročnú návratnosť. Výkupné ceny energie sú nastavené tak, že za tri roky sa im ich investícia vráti a ďalších desať rokov poberá prevádzkovateľ solárnej elektrárne v podstate len bezpracnú rentu. Treba pritom zdôrazniť, že toto odvetvie je regulované, na prevádzkovanie solárnej elektrárne treba ziskať licenciu. Okrem toho systém nie je celkom otvorený – už len tým, ako bolo spomenuté, že štát vydáva prevádzkovateľom licencie a v neposlednom rade aj preto, že na začiatok treba zainvestovať relatívne vysokú čiastku, čo je v možnostiach len nemnohých kapitálovo silných skupín. Problém je v tom, že aj parametre vstupov podnikania sa menia, napríklad za posledné dva roky klesla cena vstupov (solárnych panelov) na polovicu, napriek tomu prevádzkovatelia fotovoltalických elektrárni trvajú na vysokých výkupných cenách solárnej energie, ktoré boli kalkulované veľmi veľkoryso aj pri pôvodných cenách technológie. Dnes je už úplne jasné, že „podnikanie“ vo fotovoltalike nenesie takmer žiadné riziká. Pri snahách vlád o regulácie výkupných cien elektrickej energie sa prevádkovatelia vyhražajú štátom arbitrážami, keďže vraj bolo ohrozené ich podnikanie.
Veľmi podobný model „podnikania“ majú, napríklad, prevádzkovatelia záchranných služieb, medicínskych laboratórií či dialýz. Vplyvné skupiny, ktoré boli zainteresované v zdravotníckom biznise, dokázali za ministra Zajaca napísať zákony tak, že dnes, ak máte licenciu na prevádzkovanie záchraniek, laboratórii či dialýz, ceny ich výkonov sú tak nastavené, že nemôžú byť stratoví. To nie sú žiadni podnikatelia, sú to tiež len vyberači renty.
To už ani nehovorím o systéme zdravotných poisťovní. Ich pridaná hodnota pre obyvateľov je veľmi pochybná. V podstate len prerozdeľujú povinné platby od poistencov s tým, že okrem správneho fondu si z tohto poistenia vyberaju svoj zisk. Práve na prípade zdravotných posťovní je jasné, že štát v snahe skrotiť arogantných vyberačov renty, ťahá za kratší koniec. Ak sa aj nájde politická garnitúra, ktorá chce takýmto praktikám dať stopku, zväčša narazí na prekážky. Nálezy Ústavného súdu SR, ako aj hrozby medzinárodných arbitráží ukazujú, že skrotiť apetít vplyvných podnikateľsko – finančných skupín nie je vôbec ľahké. Ich podnikateľské riziko sa tak len redukuje na schopnosť uchovať si kontrolu nad politikmi, resp. nad justíciou, ktorá pri prípadnom spore so štátom vždy zvráti verdikt v ich prospech.
Toto sú však len symptómy systému, v ktorom žijeme – ich podstata je oveľa zložitejšia. Oligarchické skupiny si utvárajú štát na svoj obraz. A čo je najhoršie, takéto konanie sa vníma ako legitímne, nie je vnímané ako kriminálne závadné, alebo aspoň hlboko nemorálne. Kým postoj verejnosti ku korupcii je vo všeobecnosti negatívny, tak konanie vyberačov renty je vnímané ako samozrejmé, patriace k étosu kapitalistickej spoločnosti. Vo svojej podstate je to však sofistikovaná a dobre skrytá korupcia, čo môže byť vo svojej podstatne ešte nebezpečnejšie a horšie ako štandardná korupcia. Lebo ak väčšina musí podnikať s veľkým rizikom v extrémne ťažkom a konkurenčnom prostredí a vedľa vás sú skupiny, ktoré stoja mimo podnikateľského rizika, pretože si systém nastavia tak, ako vyhovuje im, čo je to iné, ako korupcia? V podstate je to korupcia na druhú.
Politológ Roman Michelko
.jpg)
.JPG)
