Môj profil 
Predplatné
Je to úplne ako v tom vtipe, v ktorom syn, ktorý zavraždil svojich rodičov, na súde žiadal o zhovievavosť, lebo veď je už sirota. Presne tú istú logiku aj etiku použili majitelia slovenského mediálneho trhu združení v Asociácii vydavateľov tlače, keď vydali vyhlásenie, že so znepokojením vnímajú požiadavku predsedu Smeru-SD Roberta Fica prednesenú na sobotňajšom sneme strany opätovne zaviesť právo na odpoveď do tlačovej legislatívy. Podľa nich totiž „verejný funkcionár ako osoba, ktorá má bezprostredne prístup k mnohým komunikačným kanálom na prezentáciu svojich stanovísk, nepotrebuje a nemá mať rovnaké práva voči médiám ako bežný človek“.
Je to neuveriteľne bezočivý výsmech.
Skúsme sa teda pozrieť napríklad na to, k akým komunikačným kanálom má „lepší prístup ako bežný občan“ napríklad predseda strany ĽSNS Marián Kotleba, predseda komunistickej strany Jozef Hrdlička, bývalý premiér Ján Čarnogurský – alebo koniec koncov Robert Fico, predseda najsilnejšej vládnej strany. Je tu Facebook, internet, ale túto možnosť má každý občan. A áno, sú tu nezávislé médiá. Ale ktoré mainstreamové médium, ktorú televíziu má k dispozícii politik, ktorý neposlúcha pánov mediálnej moci?
Slovenský mediálny priestor dnes ovláda niekoľko finančných skupín, ktoré sa v posledných rokoch zameriavali na skúpenie takmer všetkých médií od denníkov, týždenníkov, mesačníkov až po komerčné televízie. A keď si k tomu pridáme verejnoprávnu RTVS, ktorá je skrz-naskrz prelezená kádrami bratislavskej kaviarne, výsledkom je totálne jednofarebný obraz prozápadnej propagandy narúšaný len ojedinelými partizánmi z tzv. nezávyslých médií. A kto že to Fica kritizoval? Členmi Asociácie vydavateľov tlače sú významní vydavatelia a najväčšie mediálne domy pôsobiace na Slovensku: Ringier Axel Springer Slovakia, News and Media Holding, Petit Press, Mafra Slovakia, Bauer Media SK, Perex, JAGA Group, Šport Press, Star Production, N Press, Media ST, Mediaprint-Kapa Pressegrosso, FPD Media, Barecz &Conrad Media. Teda spolu to predstavuje združenie, ktoré ovláda drvivú väčšinu trhu v tomto segmente.
Keby to nebolo nechutné, bolo by až zábavné sledovať, koľko drzosti si títo ľudia dovolia prejaviť, keď ide o zachovanie ich (takmer) monopolu na informovanie verejnosti.
„V modernej demokratickej spoločnosti politici nepotrebujú právo na odpoveď, nakoľko chápu rolu médií a vedia, že tieto svojím kritickým prístupom majú nezastupiteľnú rolu pri ochrane verejného záujmu,“ tvrdí Asociácia vydavateľov tlače. Áno, vaše oči vidia dobre, toto naozaj vyhlásili zástupcovia združenia najväčších majiteľov médií.
Čo sa vlastne rozumie pod „právom na odpoveď“? Keď niekoho v nejakom médiu neprávom osočia, má mať právo v rovnakom médiu na uverejnenie jeho stanoviska k danej veci. Majitelia mediálneho trhu teda požadujú, aby politik, ktorého neprávom osočujú, keď o ňom klamú, aby nemal právo sa voči tomu brániť v tom médiu, ktoré tento trestný čin ohovárania vedome spáchalo.
Nie že by politici mali mať právo šíriť klamstvá. Ibaže nikým nevolená banda majiteľov mediálnej sféry takisto nie. A celá vec smrdí o to viac, ak dominantní majitelia mediálneho trhu sú prepojení na zahraničie a sledujú politické záujmy svojich pánov spoza hraníc.
Robert Fico vo svojom prejave na sobotňajšom straníckom sneme v Trenčíne uviedol aj to, že Smer-SD chce, aby internetové diskusie v médiách neboli anonymné. Zodpovednosť by mal podľa neho niesť vydavateľ, pod ktorého článkom je takáto diskusia. Zástupcovia majiteľov tlače to kritizujú, avšak vo svojej kritike zabudli spomenúť, že požiadavka Smeru nie je o tom, aby bol každý pod každým príspevkom podpísaný plným menom, ale aby bolo technicky aj legislatívne možné dohľadať páchateľov trestných činov ohovárania, šírenia poplašnej správy alebo iného nelegálneho počínania v prípade, že sa také niečo vyskytne. A to je požiadavka celkom logická a v právnom štáte plne pochopiteľná: opakom je stav beztrestnosti pre páchateľov trestnej činnosti.
V tomto prípade ide o podobné falošné a zištné ronenie krokodílich sĺz ako v prípade požiadavky časti parlamentnej opozície zrušiť trestný čin ohovárania: títo ľudia nariekajú nad tým, že máme u nás zavedené tresty za ohováranie, a že sú prísne. Nuž, ale komu to má prekážať? Ten, kto neohovára, čiže ten, kto o druhých vedome a zámerne neklame, sa predsa nemá čoho báť, ten vlastne ani nepotrebuje vedieť, že nejaký taký zákon existuje…
Ivan Lehotský
.jpg)
.jpg)
