Uznajte prezidenta Joea Bidena: zjavne sa mu nepáčilo, keď sa ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj pokúšal USA oklamať a zatiahnuť do vojny. Vo Washingtone a v celej Európe sa kolektívne zatajil dych, keď všetci čakali na rozhodnutie, keď raketa minulý týždeň zasiahla poľský vidiek a zabila dvoch ľudí. Našťastie – aspoň pre svetový mier – strela bola ukrajinská. To však Zelenskému nezabránilo v tom, aby začal biť na vojnové bubny.

Naposledy to bol americký prezident George W. Bush, ktorý nečestne zatiahol Ameriku do konfliktu, ale ten bol aspoň proti slabému štátu tretieho sveta. Dôsledky boli aj tak katastrofálne: tisíce mŕtvych a desaťtisíce zranených Američanov a státisíce mŕtvych irackých civilistov, premrhané bilióny dolárov a Blízky východ v plameňoch.

To, čo by urobil Zelensky, je však oveľa závažnejšie. Útok na Poľsko označil za „skutočne významnú eskaláciu“, ktorá si vyžaduje reakciu, hoci ak by raketu odpálilo Rusko, nemala by táto záležitosť s Ukrajinou nič spoločné. NATO, a nie Kyjev, je zodpovedné za rozhodovanie o tom, čo predstavuje casus belli pre alianciu. Ak by to bolo Zelenského rozhodnutie, americké bomby a rakety by sa na Moskvu rútili prinajmenšom od 25. februára.

Zelenského postoj je, samozrejme, pochopiteľný. Záleží mu na Ukrajine, nie na USA, a v prípade potreby by rád bojoval s Ruskom do posledného Američana. Pre Američanov však jeho postoj poukazuje na nebezpečenstvo vedenia zástupnej vojny s vážnou, jadrovou mocnosťou, pričom formálne odovzdáva všetky rozhodnutia v konflikte strane, ktorá má najväčší záujem na pokračovaní a eskalácii boja.

V tomto prípade by vstup do vojny mohol vyvolať veľký konvenčný konflikt podčiarknutý použitím taktických jadrových zbraní, alebo dokonca použitím strategických jadrových úderov po celom svete, od Ruska cez Európu až po USA. To by bol katastrofálny výsledok pre všetkých zúčastnených vrátane Ukrajiny.

Bolo by dosť zlé riskovať jadrovú vojnu, ak by chybná ruská raketa skutočne zasiahla územie spojenca NATO. To by určite bolo dôvodom na varovanie a možno aj na vyvodenie významných dôsledkov, ktoré by nemali smrtiaci charakter, ale nie na plnohodnotnú vojnu.

Raketa však nepochádzala z Ruska a USA majú životný záujem na tom, aby sa vyhli vojne pre lož. Minister zahraničných vecí Tony Blinken však spor s Kyjevom zahladil, tváril sa, akoby Zelenského klamstvo nebolo ničím veľkým, a prisľúbil ďalšiu vojenskú pomoc. Blinken sa naozaj vyjadril, akoby išlo o menší pohraničný incident, ktorý sa možno týkal nejakého zatúlaného dobytka: „S našimi ukrajinskými partnermi sme boli po celý čas v pravidelnom kontakte. Hovoril som so svojím ukrajinským kolegom….. Vymieňame si informácie, ktoré máme, a opäť, vyšetrovanie pokračuje.”

Súčasná situácia je obzvlášť nebezpečná kvôli zvráteným stimulom, ktoré vytvára. Podobný problém bol v USA v roku 2003. Prezident George W. Bush možno veril klamstvám, ktoré šíril, ale nie všetci okolo neho boli takí nevinní. Obhajcovia vojny s Irakom, ktorí ju viedli z vlastných dôvodov – napríklad preto, aby „vysušili bažinu“ a dosadili za irackého prezidenta agenta plateného CIA Ahmeda Chalábího – tvrdili, že Bagdad vyvíja jadrové zbrane a pomáha teroristom, hoci o tom chýbali dôveryhodné dôkazy.

Kyjev má, žiaľ, dobrý dôvod tvrdiť, alebo pravdepodobne dokonca predstierať ruský útok, aby vtiahol Ameriku do konfliktu. Zelenskyj možno veril tomu, čo povedal minulý týždeň, ale ak áno, jednoducho predpokladal, že to, čomu chcel veriť, je pravda. A možno oprávnene pochybovať o rýchlosti jeho podriadených pri posudzovaní relevantných dôkazov. Koniec koncov, aj oni vedeli, ktorý záver je v záujme ich národa.

Nečestnosť Ukrajiny bola taká flagrantná, že spojeneckí diplomati súkromne vyjadrili svoje zdesenie. Jeden z nich povedal denníku Financial Times: „Začína to byť smiešne. Ukrajinci ničia [našu] dôveru v nich. Nikto neobviňuje Ukrajinu a oni otvorene klamú. To je ničivejšie ako raketa.“

Nie je to však prekvapujúce.

Upútať Zelenského, ako to zrejme urobil Biden, nestačí. Toto nie je prvé znepokojujúce prekvapenie zo strany Ukrajiny pre Washington. Útok na most v Kerčskom prielive bol síce legitímny, ale mohol by eskalovať konflikt pre USA nebezpečným spôsobom. rovnako ako údery v pohraničných ruských oblastiach pri Belgorode a vražda Darie Duginovej, ruskej propagandistky, nie bojovníčky. Ak by Ukrajina fungovala úplne samostatne, takéto akcie by boli jej záležitosťou. Podarilo sa jej to však nad všetky očakávania len vďaka spojeneckej, najmä americkej podpore ukrajinskej armády.

Washington by mal upustiť od mantry, že „všetko závisí od Kyjeva“. Nie je a nemalo by byť – rozhodne nie, kým Američania sypú na Ukrajinu peniaze a zbrane, čím ich v prípade rozšírenia konfliktu vystavujú riziku. Administratíva by mala jasne povedať, ako ďaleko siaha jej podpora a že sa nezapojí do horúcej vojny.

Ako poznamenal Charles Kupchan z Georgetownskej univerzity:

Udržať angažovanosť Spojených štátov na úrovni primeranej ich záujmom je s rastúcou intenzitou vojny čoraz ťažšie. Áno, úspechy Ukrajiny na bojisku predstavujú vítané prekážky pre dravé ambície Kremľa. Ale aj keď sú všetky ruské ciele v boji Kyjeva za svoju suverenitu a územie spravodlivou hrou, ukrajinské kroky, ktoré podstatne zvyšujú riziko eskalácie, môžu byť strategicky nerozumné. Na obmedzenie potenciálu širšieho konfliktu medzi NATO a Ruskom Washington potrebuje, aby Kyjev transparentnejšie informoval o svojich vojnových plánoch, a americkí predstavitelia potrebujú viac vstupov do vedenia vojny zo strany Kyjeva.

Washington by mal tiež ďalej otvárať diplomatické kanály s Moskvou, čo sa, zdá sa, aspoň do určitej miery deje vzhľadom na správy o stretnutí riaditeľa CIA Billa Burnsa s jeho ruským partnerom minulý týždeň. Poradca pre národnú bezpečnosť Jake Sullivan a minister obrany Lloyd Austin sa tiež zapojili do rokovaní s Ruskom, ale tieto rozhovory je potrebné rozšíriť a diskutovať o možných politických opatreniach.

USA sa musia obrátiť aj na Európanov, najmä na svojich najzarytejších jastrabov, ktorí zvyčajne patria medzi najľahšie vyzbrojených. Napríklad pobaltské štáty – malé národy s minimálnymi ozbrojenými silami a nevýrazným obranným úsilím pre vlády, ktoré tvrdia, že sú bezprostredne ohrozené dobytím – sú považované za štáty s najväčšou pravdepodobnosťou zapojenia sa do „voľnej jazdy“, ako keď sa Litva snažila zablokovať dopravu medzi Kaliningradom a zvyškom Ruska. Všetci vedeli, kto by nakoniec zostal trčať vo vojne, ktorá by mohla vzniknúť, ak by sa moskovské sily rozhodli prestrieľať si cestu, a Vilnius to nebol.

Je ľahké obetovať životy a peniaze niekoho iného, čo je v podstate to, čo väčšina „spojencov“ USA považuje za svoju úlohu v bilaterálnych aj multilaterálnych bezpečnostných partnerstvách. Washington poslušne súhlasí s ich obranou, čo je jeho povinnosťou; oni veľkoryso súhlasia s tým, aby ich bránili, čo je ich právo. Tento vzťah už nie je udržateľný.

Tí, ktorí sa usilujú o rozšírenie alebo eskaláciu rusko-ukrajinskej vojny, by mali prinajmenšom preukázať, že sú pripravení riešiť následky, a nie očakávať, že krízu hodia na Washington. Napriek tomu veľká časť európskeho nadšenia z toho, že sa konečne začne vážne pristupovať k bezpečnosti, opadla, keď Bidenova administratíva vrhla na kontinent vojenské jednotky a materiál. Dokonca aj Spojené kráľovstvo teraz plánuje obrátiť kurz a znížiť výdavky na obranu, bez ohľadu na údajne obrovskú hrozbu, ktorú predstavuje východné krídlo Európy. Zdá sa, že Európa sa riadi zásadou „raz pijavica, vždy pijavica“.

Fungovanie Európy ako pätolízača je vážny problém, dokonca aj v mieri. Štátny dlh USA je v súčasnosti vyšší ako 31 biliónov dolárov a suma, ktorú drží verejnosť – časť z celkovej uvádzanej sumy predstavujú nezmyselné pôžičky ministerstva financií zo sociálneho zabezpečenia -, teraz presahuje 100 % HDP. Plánované výdavky vytlačia USA do polovice storočia na takmer dvojnásobok tejto úrovne, a to za predpokladu, že nedôjde k recesiám, vojnám, finančným alebo geopolitickým krízam, spolitizovaným výdavkom alebo iným nepríjemnostiam. Aj potom budú Európania nepochybne očakávať, že Američania budú platiť za ich obranu.

Okrem týchto finančných nákladov sú riziká zapojenia USA do prebiehajúcej vojny oveľa väčšie, najmä do vojny, v ktorej je Washington už aktívny a do ktorej by mohol byť ľahko zatiahnutý. Zdá sa, že mnohí vo Washingtone si toto riziko neuvedomujú, ako je zrejmé z názoru, ktorý vyslovil bývalý americký diplomat Alexander Vershbow: „v konečnom dôsledku sú to Ukrajinci, ktorí bojujú, takže si musíme dávať pozor, aby sme ich neodsudzovali“.

Úspech Kyjeva závisel od výdatnej pomoci zvonka. Americká zahraničná pomoc by mala byť prispôsobená americkým záujmom a Washington by mal prehodnotiť to, čo sa stáva čoraz nebezpečnejšou takmer „all-in“ proxy vojnou proti Rusku. Spojenecká pomoc by mala byť zameraná na zachovanie ukrajinskej nezávislosti, nie na porážku Ruska, znovuzískanie Krymu alebo nastolenie zmeny režimu v Moskve. Čím väčšia je spojenecká pomoc a čím širšie sú ciele Kyjeva, tým je pravdepodobnejšie, že Putinova vláda zmobilizuje viac zdrojov, posilní útoky na ukrajinskú infraštruktúru, zameria sa na transfer zbraní a zváži jadrovú eskaláciu. Nič z toho nie je v americkom záujme.

USA by mali obmedziť vojenskú pomoc Kyjevu, a najmä Európe. Už dávno nastal čas, aby Európania začali brať svoju obranu vážne. To sa však stane až vtedy, keď Washington prestane robiť všetko za nich. Americká armáda je naďalej zaneprázdnená po celom svete. Európania by mali zabezpečiť svoj vlastný kontinent a zbaviť tak USA aspoň jednej zbytočnej vojenskej zodpovednosti.

Zelenského zavádzajúci raketový gambit posilňuje nevyhnutnosť zmeny kurzu Washingtonu. Urobil všetko pre to, aby využil pravdepodobne chybný zásah vlastnej armády a vtiahol NATO do vojny svojej krajiny proti Rusku. Takmer určite to bude nasledovať ešte raz. USA a ich spojenci by sa mali pustiť do stavania ohňových bariér proti šíreniu tohto konfliktu.