Vo štvrtok príde do kín snímka Nech je svetlo Marka Škopa

Bratislava 25. septembra 2019 (SITA/HSP/Foto:TASR-Dano Veselský)

Vo štvrtok príde do slovenských kín nový film Nech je svetlo režiséra Marka Škopa. Snímka rozvíja príbeh slovenského gastarbeitera v Nemecku, ktorého syn je členom polovojenskej mládežníckej skupiny. Keď sa chlapec zapletie do šikanovania spolužiaka, ktorý spácha samovraždu, otec začne zisťovať pravdu o tom, čo sa stalo, pravdu o stave vecí a o sebe samom

V hlavných úlohách sa v dráme predstavia Milan Ondrík, František Beleš a Zuzana Konečná. Okrem nich si v snímke zahrali aj Ľubomír Paulovič, Katarína Kormaňáková, Maximilián Dušanič, Daniel Fischer, Csongor Kassai, Anikó Vargová, Marek Geišberg, Ingrid Timková, Andreas Nickl a ďalší.

Téma výchovy detí Škopa pritiahla v prvom rade preto, že je sám otcom. „Rozmýšľal som o príbehu otca, ktorý zažije v živote chladnú alebo až dosť krutú výchovu. Osobne si myslím, že ide o triedne rozšírený masový fenomén, a to nielen na Slovensku… A paralelne s tým, ako som ten text začal písať, sa v médiách začali objavovať články o polovojenských mládežníckych skupinách, čo mi prišlo ohromne zaujímavé,“ povedal oceňovaný režisér. „Zaujíma ma téma bežného človeka, človeka milión, ktorý sa svojou nevedomou čiastočkou podieľa na masovej xenofóbnej duši, keď je s následkami nenávisti konfrontovaný natvrdo cez udalosti v najbližšej rodine. Zdá sa mi, že je len tenká hranica medzi príslušnosťou k svojim, k tým našim, k takým ako som ja sám na strane jednej a rozbitým nosom zo strany od tých istých, keď s nimi prestanem ladiť. Chcel som sa pokúsiť zobraziť zlo a chyby, ktoré k nemu môžu v našej vratkej existencii viesť,“ dodal.

Beleš si počínanie chlapca, ktorý sa vo filme spolčí s extrémistami, vysvetľuje ako jasný signál absencie otca. „Príde mi to tak, že Adamovi chýba tá spolupatričnosť. Pocit, že môžem niekam patriť, je veľmi veľkou súčasťou puberty alebo celkovo vývinu človeka. Adam sa v skupine necíti taký osamelý, a keď prídu problémy, môže im lepšie čeliť, lebo má pocit, že niekto za ním stojí. On sám vo svojom srdci nebol presvedčený ideológiou, ktorú tí branci zobrazujú, len chcel niekam zapadnúť a chcel mať tú oporu, ktorú doma u otca nenachádzal,“ podotkol mladý interpret.

Dráma napokon podľa Škopa končí otáznikom. „Chcel som, aby divák, keď sa konfrontuje s tým príbehom, sám rozmýšľal a rozmýšľal nielen nad filmovým príbehom, ale aj nad svojím životom. Pre mňa je alarmujúce, koľko mladých ľudí na Slovensku, presne ako náš Ferko, sympatizuje s extrémnym pohľadom na svet. Myslím, že ten film by mal slúžiť na zamyslenie, predovšetkým pre rodičov. To bol zámer,“ ozrejmil režisér, podľa ktorého však záver filmu ústi svojím spôsobom do happyendu.

Tento pohľad zdieľa i predstaviteľ jednej z hlavných mužských úloh, Milan Ondrík. „Ja si myslím, že ten film končí s nádejou a veľmi pozitívne, pretože sa odvíja od zmierenia otca so synom, čo znamená, že rodina začína fungovať. A keď začne fungovať rodina, začne fungovať spoločenstvo, štát, Európa, celý svet…,“ vymenoval herec.

Umelecké zobrazenie však zároveň podľa Škopa nemôže zahrnúť všetky súvislosti. „Vždy sa hráme s nejakým výsekom, autorskou interpretáciou,“ skonštatoval filmár, ktorý podľa vlastných slov kládol pri tvorbe filmu veľký dôraz i na rešerše a stretnutia s ekonomickými migrantmi na Slovensku i v zahraničí. „Viacero replík vo filme je odpočutých zo života,“ prezradil.

Snímka, ktorá v stredu pred týždňom slávnostne otvorila najstaršiu prehliadku filmov na Slovensku Projekt 100 a následne s ňou jej tvorcovia a protagonisti zavítali do viacerých slovenských miest, má už na konte niekoľko cien. Na festivale v Karlových Varoch získala zvláštne uznanie ekumenickej poroty a Milan Ondrík si odniesol ocenenie za mužský herecký výkon. Rovnakú cenu si prevzal František Beleš na Dunav Film Feste v Srbsku. O film zároveň dodnes prejavilo záujem už okolo tridsať zahraničných festivalov. „Keď komunikujem vo svete, som veľmi pozitívne šokovaný, koľko festivalov ten film zaujal. Akurát som sa vrátil z Kazachstanu a na ázijské publikum fungoval tiež. Bolo plné kino, mali sme veľký potlesk. Pravdepodobne sa nám podarilo tie univerzálne veci zobraziť tak, že komunikujú všade vo svete, že je tam niečo živé a štipľavé pre ľudí po celom svete,“ zhodnotil režisér.

Snímka popri tom získala uznanie i na domácej pôde. Stala sa totiž národným kandidátom na Oscara v kategórii zahraničných filmov. „Nomináciu od Slovenskej filmovej a televíznej akadémie si, samozrejme, veľmi vážime, ale za seba to vidím realisticky. Už len v prípade, že by film zaradili do shortlistu, mohli by sme hovoriť o zázraku…,“ uzavrel skromne Škop.