Keď vám niekto povie, druha návšteva pápeža Jana Pavla II. na Slovensko, čo vám príde na um ako prvé?

Možno to, že aj keď to bola istým spôsobom druhá návšteva, predsa to svojim spôsobom bola aj prvá návšteva Slovenska. V akom zmysle? Počas prvej návštevy v roku 1990 bola návšteva Jána Pavla II. ešte súčasťou, či skôr zastávkou návštevy Československa, kým v roku 1995 už navštívil osobitne Slovenskú republiku, ktorá sa stala nezávislou od roku 1993. Vtedajšia vnútorná politická situácia bola komplikovaná silným napätím medzi predsedom vlády Vladimíra Mečiarom a prezidentom Michalom Kováčom. Počas pápežovej návštevy sa však museli tieto vnútorné rozpory týkajúce sa pocitov veľkej časti obyvateľstva ustúpiť. Spoločnosť a Cirkev na Slovensku boli na prahu novej éry. Slovensko sa ešte len vynáralo z obdobia komunistického režimu nepriateľského voči Cirkvi. Každý sa však snažil naučiť žiť v skutočnej slobode. Slovensko bolo v dobe pápežovej návštevy mladý nezávislý štát, ktorý hľadal spôsob, ako vstúpiť do spoločenstva európskych demokratických národov. Aj táto cesta nebola vždy ľahká alebo priama, existovalo veľa prekážok, veľa temných zákutí i slepých uličiek. Napriek tomu všetkému pápežova návšteva zvýšila sebadôveru a uvedomenie si, že tento nový nezávislý štát môže s kompetenciou a dôstojnosťou organizovať návštevu najvyššieho predstaviteľa Katolíckej cirkvi a globálnej morálnej autority.

Ako ste sa pri nej priamo angažovali a za čo ste boli zodpovedný? Viete opísať túto svoju činnosť?

Konferencia biskupov Slovenska ma poverila, aby som ju v rámci tejto návštevy zastupoval v centrálnom tlačovom centre, ktoré bolo počas návštevy zorganizované v Bratislave, v hoteli Fórum. Pre mňa to bola opäť možnosť sledovať zblízka a zvnútra priebeh návštevy, mnohé aspekty organizačného a protokolárneho charakteru. Súčasne som si ale aj veľmi konkrétne uvedomoval dosah pápežových slov a skutkov – záujem svetových médií, ktoré pozorne sledovali priebeh tejto cesty. Bol som v kontakte s novinármi, distribuoval som pápežove prejavy, poskytoval koordináciu so slovenskými tlačovými orgánmi atď.

Niekedy dochádzalo aj k celkom zaujímavým situáciám – pamätám si ako som musel s veľkou námahou a fantáziou jednému slovenskému novinárovi z TASR – zjavne kovanému odchovancovi socialistickej žurnalistiky – vysvetľovať, čo to je „Ruženec“, pretože mal robiť reportáž z modlitby svätého ruženca v chráme uršulínok v Bratislave. Pre neho bolo všetko to, kde sú „farári“ jednoducho „omša“.  Nakoniec, napriek môjmu dlhému historicko-teologickému výkladu sa aj tak v televíznych titulkoch objavilo, že bude vysielaná „Omša svätého ruženca“

V čom vidíte význam tejto návštevy pre Gréckokatolícku cirkev na Slovensku?

Návšteva Jána Pavla II. V Prešove a stretnutie s gréckokatolíckym spoločenstvom sa uskutočnilo 2. júla 1995. Za prítomnosti asi 200 tisíc veriacich sa pápež zúčastnil na mariánskej modlitbe Akatistu, kde predniesol historický prejav určený gréckokatolíckej komunite. Pápežove slová sa dotýkali niektorých bodov zásadného významu prehlbovania cirkevného povedomia gréckokatolíkov na Slovensku. Na prvom mieste Svätý Otec zdôraznil špecifickosť územia východného Slovenska ako križovatky rôznych kultúr a liturgických prejavov, pričom v tejto bohatosti a rozmanitosti uznal znamenie dedičstva diela svätých Cyrila a Metoda.

Gréckokatolícka komunita po prvý raz v histórii počula priamo z úst pápeža potvrdenie tohto historicko-náboženského vnímania, ktoré je súčasťou sebauvedomovania slovenských gréckokatolíkov, teda, že sú priamymi duchovnými dedičmi a predstaviteľmi cyrilometodského duchovného modelu.

Napokon, pápežova reč nebola naplnená iba teologickými a historicko-cirkevnými úvahami, ale mala aj nezabudnuteľné znamenie konkrétnosti a aj istej poetickosti, ktorá v srdciach veriacich našla ozvenu vďaky. Keď hovoril o prírodných krásach a najmä Tatrách, ktoré sa nachádzajú na hranici medzi Slovenskom a Poľskom, Ján Pavol II. prirovnal gréckokatolícke spoločenstvá k známym horským jazerám, tzv.  plesám, ktoré sú považované za vzácny klenot prírody milovanej a stráženej obyvateľstvom Slovenska. Takýmito plesami, odzrkadľujúcimi Božiu krásu a velebu  sú podľa neho aj komunity gréckokatolíkov, ktoré sa nachádzajú uprostred väčšinovej rímskokatolíckej cirkvi, ale sú cenné, pretože odzrkadľujú rôznorodosť a bohatstvo celej Katolíckej cirkvi.

V čom bola podľa Vás táto návšteva výnimočná a prečo by sme si ju mali stále pripomínať?

Pápežova návšteva v roku 1995 dodala katolíkom na Slovensku odvahu a sebavedomie. Generácia, ktorá zažil prenasledovanie komunizmu si z úst pápeža vypočula aj poďakovanie za prejavenú vernosť Katolíckej cirkvi aj povzbudenie do prehĺbenia duchovného života v nových spoločenských podmienkach. Toto povzbudenie je aktuálne aj dnes i do budúcnosti, keďže každý kresťan, od prvých dní, až do Kristovho druhého a slávneho príchodu má byť pripravený čeliť prejavom odporu, odmietania ba až nepriateľstva voči Kristovi a jeho posolstvu prežívanému v Cirkvi.

Aký je Váš osobný vzťah k sv. Janovi Pavlovi II.?

Prvýkrát som stretol pápeža Jána Pavla II v roku 1987 krátko po mojom príchode do Ríma, ako študent  Ukrajinského pápežského kolégia. Hoci šlo len o krátku audienciu po rannej omši v jeho privátnej kaplnke, živo sa zaujímal o situáciu Cirkvi na Slovensku. Videl som nielen jeho záujem, ale aj to, že je o tejto situácii dobre informovaný. Aj on sám vedel čo znamená život Cirkvi v komunistickom režime a počas svojho účinkovania v Poľsku mal kontakty s tajnou Cirkvou na Slovensku.

Počas ďalších rokov som  mal možnosť stretnúť sa viackrát s pápežom Jánom Pavlom II, či už počas jeho návštevy na Pápežskom východnom Inštitúte, alebo keď som sprevádzal slovenských biskupov na osobné audiencie u pápeža.

Mimoriadne si cením to, že po ukončení postgraduálnych štúdií  som mal  možnosť predstaviť pápežovi Jánovi Pavlovi II. aj svojich rodičov. Stalo sa to počas osobnej audiencie v decembri 1994. Keďže môj otec bol gréckokatolíckym kňazom, ktorý zažil likvidáciu našej východnej katolíckej cirkvi, pápež sa živo zaujímal aj o to, či bol vo väzení. Vedel, že pre našich  študentov teológie a kňazov boli v roku 1950 dané len dve možnosti – väzenie alebo podpísanie prechodu do pravoslávnej cirkvi, teda zrieknutie sa spojenia s Rímom a s pápežom. Keď mu otec povedal, že aj on bol vo väzení, tak mu pápež povedal jednoducho: „To je dobre, že si bol vo väzení. A je dobre, že tu máš syna na štúdiách.“

Jána Pavla II. som teda vnímal ako pápeža, ktorý dôvere poznal našu Cirkev, poznal Slovensko, mal ho rád a bol preň duchovnou oporou a vzorom.

Viac článkov s náboženskou tematikou nájdete v kategórii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.