V akej domácej a medzinárodnej atmosfére sa konštituovala Slovenská republika?

Slovenská republika alebo Slováci  neboli izolovaní od  historického procesu, ktorý znamenal nielen rozpad svetovej socialistickej sústavy, ale aj zložených štátov. Mal rôzne podoby. Krvavú  v Juhoslávii, v Rusku po sebe v parlamente strieľali a vláda tiež išla do seba. Bolo teda jasné, že tento proces  neobíde ani Česko-Slovensko a bude sa musieť s ním vyrovnať.  Pokusy, ako zabrániť konfliktu, boli viaceré. Prvý návrh na demokratizáciu štátneho usporiadania Česko-Slovenska neprešiel. Aj preto, že Slováci, vtedy reprezentovaní VPN a KDH, to nechceli.  Delegáciu na rokovaniach viedol František Mikloško a on to pochoval. Nasledovala  sankcia v podobe môjho uvoľnenia  i viacerých ľudí orientovaných na zmenu týchto systémových vzťahov. Časom dozrieval proces chápania nevyhnutnosti zmien, lebo štát sa ocitol v hlbokej vnútornej politickej kríze, ale aj v nefunkčnosti federácie. Jej rozpad bol dovŕšený pred voľbami v roku 1992. V tom čase federálne i republikové orgány konštatovali, že nie sú schopné nájsť východisko zo situácie a nech to hľadá niekto iný. Nezabúdajme, že predtým sa aj Václav Havel pokúsil prevziať prezidentskú moc.

Aj médiá prispievali k bičovaniu vášní. Z českej strany zaznievalo: Ať si jdou…

A do tejto situácie prichádzala nová politická reprezentácia – Klausova a moja. A vyhodnocovali sme aj vývoj verejnej mienky, potrieb obyvateľstva. Chystali sme sa na rozhodujúce stretnutia, ktoré mali prísť po voľbách. Nálady i na Slovensku boli rôzne. Napríklad  Alexander Dubček hovoril, že najskôr musí v celom Česko-Slovensku zvíťaziť ľavica a tá potom vytvorí slovenský štát. KDH hovorilo, že katolíci už raz zobrali zodpovednosť za vznik štátu, stačilo. Strana demokratickej ľavice tvrdila, my česko-slovenský štát chceme, nechceme Slovenskú republiku. Išli s nami po zvrchovanosť i ústavu, to predpokladala ústava z roku 1968, ale ďalej ísť nechceli. Čiže vývoj aj vnútri štátu bol dosť zložitý. Pokiaľ išlo o medzinárodné vzťahy, poznačil ich konflikt v Juhoslávii. Európske vlády nám povedali, že s rozdelením Česko-Slovenska súhlasia pod podmienkou, že bude pokojné a že sa budú k obom republikám správať rovnako. Ešte pred prvým januárom 1993 uznali Českú a Slovenskú republiku za právnych nástupcov Česko-Slovenska. Toto všetko prebiehalo po prijatí zvrchovanosti, keď sa začal proces uznávania Slovenska ako štátu. Prebiehal plynule, mal len jeden zádrh, a tým bola hrozba, že nás neuznajú USA, čo sme  ustáli.

Aký problém sme mali s USA? 

Išlo o zápletku, ktorú vyvolali ešte federálne orgány, ktoré presvedčili Američanov, že je odpočúvaný ich konzulát v Bratislave a že sme to zorganizovali my. On bol skutočne  odpočúvaný, ale federálnymi orgánmi. Nebola to naša práca. Bolo to treba celé vyvrátiť a bola to obrovská práca v pozadí.  Keď sme sa z toho dostali,  dôležité bolo, aké skupiny sa k nám pripoja. Politický chaos vo federálnych orgánoch viedol k hospodárskym rozhodnutiam, ako bolo zastavenie výroby v zbrojnom priemysle na Slovensku bez alternatívy. Padli bane,  ťažký priemysel, nebol pre ne žiaden program.  Zastavili sa energetické investície na celom Slovensku. Bez alternatívy. Slovensko sa dostalo počas roka 1992 do veľmi ťažkej situácie s tridsaťpercentnou nezamestnanosťou…

Kto mal zabezpečiť alternatívne riešenie? Federálne orgány?

Veď tie to spôsobili. Na Slovensku nastal zmätok, obrovská nezamestnanosť, ale v Českej republike nevedeli, čo je to nezamestnaný. Také boli ekonomické ťahy. Dostali sme na krk nôž, že od 1. januára 1993 nebude existovať vyrovnávanie rozdielov medzi Českou a Slovenskou republikou, dotované z prostriedkov federácie. Český a slovenský dlh nebol rovnaký. Z federálnych prostriedkov sa akože prispievalo na slovenský rozvoj a v roku 1992 nám povedali: Nebude sa! Žite zo svojho. Ale čo to znamenalo? Že všetko, čo išlo cez banky,  poisťovne, sporiteľne, cez zahraničný obchod, cez integrované siete malo byť  príjmom federácie a my sme mali mať príjem len z toho, čo sme riadili. Taká bola perspektíva Slovenska v spoločnom štáte. To nebolo, že Klaus s Mečiarom sa zišli… Rozdelenie štátu malo svoje príčiny, ekonomické pozadie. Ak sme túžili po samostatnosti, potrebovali sme mať v rukách zdroje. Ďalší, veľmi výrazný aspekt bol aspekt sociálny. Vysoká nezamestnanosť, ľudia žiadali riešiť dôchodky, bolo treba vyrovnať sa s cenovým rastom. Hľadať cesty a nedopustiť vývoj, akým prechádzalo Poľsko, kde bola šesťstopercentná inflácia. V Maďarsku, ale aj inde ľudia draho platili za zmeny. Kríza v poľnohospodárstve. Firmy síce ešte nepadali, ale boli narušené dodávateľsko-odberateľské vzťahy i hodnotové vzťahy. Pokus urýchliť prechod na malovýrobu bola obrovská chyba. Otázka bola, ako touto cestou prejsť?  Keď sme veľmi zodpovedne zhodnotili, čo sa dá a nedá robiť, prišli sme k záveru, že v jednom štátnom útvare nie sme schopní tieto vzťahy vyriešiť. Na zlepšenie vzťahov s Českou republikou sme sa rozhodli  povýšiť ich z vnútroštátnych na medzištátne. To znamená vyššia úroveň rozhodovania a kooperácie, ktorá otvorí cestu k trhovým, hodnotovým i politickým väzbám – k rovnocennému postaveniu – a bude sa hľadať to, čo nás spája. Všetci hovoria, že to bolo dobré.

Hovoríte – prehodnotili sme, rozhodli sme. Kto?

V tom čase to boli Vladimír Mečiar a Václav Klaus. Samozrejme, za nami stáli delegácie oboch republík.  Ale samotní českí funkcionári tvrdili, že osemdesiat percent českej delegácie tvoril Václav Klaus a deväťdesiat percent slovenskej Vladimír Mečiar.

To bol rok 1992. Bolo po voľbách, rozhodujúcim subjektom vo vláde  bolo HZDS a vy ste boli na čele vlády.

Slovensko malo ešte do volieb na dátumy presne naprogramovaný  postup krokov:  zvrchovanosť, ústava, aký typ štátu chceme, a to bolo treba uzákoniť. Prvým januárom 1993 došlo ku  konštituovaniu štátu. A tu treba povedať, že Česká republika nielenže mala vyspelé úradníctvo a inštitúcie, na ktorých bolo treba iba vymeniť tabuľky. Ale Slovensko nemalo v tomto smere nič pripravené.  Bolo treba urobiť vlastnú menu, postaviť inštitúcie pre vonkajšie vzťahy. Kým Česká republika mala vládou schválené štyri alternatívy jednostranného odchodu, Slovensko nemalo nič. V naivnosti čakalo, čo Česi s nami urobia.  Či nás vykopnú, alebo či si nás nechajú.

A neboli ste za to zodpovedný vy, keď ste boli predsedom vlády?

Ja som bol predsedom vlády do marca 1991. Potom som bol vyhodený, nastúpila etapa prenasledovania, tak ako aj teraz. V roku 1992 nastúpila etapa diskreditácie,  až to v tom roku vyvrcholilo podaním návrhu na moju obžalobu a väzenie.

Ešte pred voľbami?

Áno. Spracúvali diskreditačné argumenty, zriadili diskreditačnú televíziu NOVA na moravskom území, ktorá dostávala politické úlohy, ako majú s tým Mečiarom na Slovensku bojovať. Čiže ja som si svoje odskákal. Od 1. januára 1992 mi zastavili plat… Ale bolo treba nepoddať sa, bolo treba aj hnutie vytvoriť, vyformovať. Pritom sme starostlivo sledovali prieskumy verejnej mienky v Česku. Neboli síce zverejnené, ale vedeli sme, že pred voľbami v roku 1992 väčšina občanov ČR bola za to, aby ČR bola samostatná. Mali sme stretnutia aj s českými politickými stranami, no okrem Klausa nebola ochota s nami partnersky rokovať.

Zdá sa, že časť politického spektra vám nikdy neodpustila, že ste stáli na čele úspešného emancipačného procesu Slovákov. Pripomínali to ustavičným predkladaním návrhu na zrušenie tzv. Mečiarových amnestií, až sa im to podarilo. Bolo nevyhnutné udeliť amnestie?

Amnestia je jeden z reťazcov porušovania zásad ústavnoprávneho štátu zo strany vlády Roberta Fica. To hodnotím ako tretí krok. Bolo to prijaté ako ústavný zákon z iniciatívy prezidenta, na návrh Roberta Fica, pod vedením Andreja Danka a prešlo to aj v Ústavnom súde SR väčšinou sudcov. Ja ho nenazývam ústavný zákon, ale ústavná lož. Klamú ním všetkých občanov Slovenska a toto klamstvo povýšili na ústavný zákon. O mne šírili, že lož je mojou pracovnou metódou,  ale oni prijímajú ústavnú lož ako pravidlo správania pre občanov Slovenska. Toto je hádam svetová rarita.

Aký máte dôvod nazývať ústavný zákon ústavnou lžou?

Argumentovalo sa, že amnestie majú byť zrušené preto, lebo to nebolo demokratické.  Ale ako vláda SR, demokraticky zvolená, pod demokratickou kontrolou parlamentu, v demokratickom systéme, mohla prijať nedemokratické rozhodnutia? To som nepochopil. Je to jediná demokraticky legitimizovaná inštitúcia Ústavou Slovenskej republiky. K amnestiám bola diskusia všetkými členmi vlády. Boli schválené jednomyseľne všetkými členmi koaličnej vlády. Za hlasoval aj minister delegovaný SNS, takže Danko hlasoval proti vlastnej strane.  Ďalej sa  hovorí  o Mečiarových amnestiách. Ale nástupníctvo po prezidentovi prechádza na vládu, nie na Mečiara. Ja som podpisoval amnestie ako predseda vlády. Ale amnestie schválila vláda. Lenže kto postihne vládu? To nejde, tak to musím byť ja ako osoba. Čo je takisto lož. Keď som išiel do RTVS, že to vysvetlím, taký bol prísľub, tak už deň predtým Béla Bugár hovoril, nepustite ho k prejavu, lebo by mu ľudia uverili. Tak ma kúskovali a odvádzali na všelijaké až historické hlúposti, aby sa vyhli podstate veci. Takže keď máme hovoriť o demokracii, tak potom hovorme aj o druhej otázke, prečo pred rozhodnutím o amnestiách sa nikto neopýtal nikoho z vtedajšej vlády, prečo ste to schválili. Nikto sa nás dodnes nepýtal, napriek tomu prokuratúra skúma, či som sa nedopustil trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa. Ústavný súd v dôvodovej časti vyniesol akoby ospravedlnenie takéhoto rozhodnutia Generálnej prokuratúry SR vopred. Čiže vopred som bol odsúdený ústavným súdom bez toho, aby som tam bol pozvaný, aby som dostal možnosť vyjadriť sa. Veď to sa nerobilo ani za svätej inkvizície!

Teda aké dôvody mala vláda schváliť amnestie?

Príčiny rozhodovania vlády boli vcelku zložité, ale  aj veľmi jednoduché. Michal Kováč vo funkcii prezidenta skončil v marci 1998 a úprimne poviem, boli sme radi. On skryte i otvorene pracoval proti  vláde. Napriek tomu, že v roku 1994 vznikla kríza, neprestal. Keď odchádzal z funkcie, bolo potrebné zabezpečiť činnosť štátnych orgánov. To bol prvý motív. Nechceli sme sa mu pomstiť. Nikto sa nechcel Kováčovi  pomstiť. Bolo za čo. A bolo aj prečo. Vážne dôvody. Keď sme prerokovávali nástupníctvo po prezidentovi Kováčovi, tak sme určili, ktoré veci vláda robiť nemôže a ktoré  musí. Prvá vec, ktorú sme urobili, bolo, že sme schválili diplomatické zastúpenie, čo za Kováča nešlo. Ale aj toto rozhodnutie  nastupujúca vláda Jozefa Moravčíka zrušila. Dokonca prostredníctvom britského veľvyslanca organizovala kampaň v rámci EÚ proti tomu, čo robí každá vláda – výmeny veľvyslancov spravidla po štyroch rokoch

V tom čase zotrvávali na ambasádach veľvyslanci vyslaní ešte za federácie.

Išli sme ďalej. Jedným z pozostatkov po prezidentovi  bol kriminálny príbeh jeho rodiny s M. Kováčom mladším. O tom sme pred rozhodnutím o amnestiách vedeli. Polícia prerušila vyšetrovanie zavlečenia Kováča, lebo ho nebolo možné uzatvoriť. Ani vyšetriť. Aké boli dôvody, o ktorých sme vedeli? Prvý bol ten, že zavlečenie vyplynulo z toho, že Michal Kováč prijal úplatok, ktorý previedol na syna. To znamená, mali sme dôvod začať trestné stíhanie proti Michalovi Kováčovi hneď po skončení funkcie prezidenta.

Myslíte na Technopol?

Za Technopol v sume  2,3 milióna dolára. Ale vedeli sme aj o iných veciach – ešte horších. Stáli sme pred otázkou, ako sa zachovať? Ďalej sme vedeli, že existuje svedok, ktorý bol nedostupný pre naše orgány,  podplatený Michalom Kováčom, amnestovaný Michalom Kováčom a v zahraničí plateným. A teraz – kto ho platil? Z dokumentov, ktoré sme mali k dispozícii, bolo jasné, že ho platilo KDH. Osobne to priznal Ján Čarnogurský, že z peňazí strany. A Milan Kňažko priznal, že to bolo platené z peňazí Demokratickej únie, dokonca v zahraničí vybavoval pobyt vo Švajčiarsku, len aby svedok neprišiel domov a nezačal vypovedať. Pretože hovoril, že príde na Slovensko a bude vypovedať.

Veď aj v parlamente sa Kňažko vysmieval koaličným poslancom, že my vieme, kde je, ale nepovieme…

Áno. Čiže boli sme v situácii, či za týchto okolností môžeme  do konca volieb garantovať pokračovanie procesu. Aby sme ho mohli garantovať, museli by sme odstrániť príčiny, ktoré ho brzdili, teda začať stíhať Michala Kováča, Milana Kňažka, Jána Čarnogurského. Za kroky, ktoré porobili proti objasneniu prípadu. Pretože podľa dnešných zákonov aj KDH ako hnutie je spochybniteľné, ak financovalo protiústavnú činnosť. Demokratická únia zanikla. Ale zodpovednosť tých ľudí, ktorí to robili, podľa súčasnej zmeny ústavy zostala. Je však otázne, či sa tomu prokurátor bude venovať, alebo nie.

Druhý aspekt, ktorý sme museli zobrať do úvahy, bol, či bude vhodné  takto postupovať. Povedali sme si, ak toto urobíme, skriminalizujeme celú politickú scénu. Pritom v jeseni sa blížili voľby a slovenská demokracia ako celok bola spochybňovaná. Ak sa niekto vráti k vyjadreniam šéfky americkej diplomacie Madeleine  Albrightovej nielen o čiernej diere, ale o priamych hrozbách, ktoré mi  tlmočila cez štátneho tajomníka Ministerstva zahraničných vecí SR Jozefa Šestáka, čo urobia so Slovenskom, keď niečo porušíme. Nehovoriac o Günterovi Verheugenovi, členovi komisie  EÚ pre rozšírenie, ako hrozil Slovensku a ako sa vyjadroval bývalý minister zahraničných vecí Poľska, v tom čase predsedajúcej krajiny OBSE, o tom, že by voľby na Slovensku nemala riadiť vláda, ale OBSE pre  rozvrat demokracie v krajine. Ak by sme boli išli do stíhania týchto ľudí podľa zákona,  aby sme odhalili zavlečenie Michala Kováča, tak by sme nutne stíhaním týchto predsedov opozičných strán vrátane Bélu Bugára, ktorý tiež mal v tom namočené prsty, dosiahli, že by legitimitu volieb nikto neuznal. Tie voľby by vlastne boli zbytočné. Každá vláda, ktorá by z nich vzišla, by nebola uznaná, lebo by neboli uznané voľby a Slovensko by bolo vrhnuté do medzinárodne politického, ale aj vnútropolitického chaosu.

Čiže jestvovali iba dve možné riešenia. Buď sa vydať cestou razantného trestania všetkých vinníkov bez ohľadu na to, z akej strany boli, čím by sme boli skriminalizovali politiku, alebo konať tak, ako sme napokon konali. A keďže sme sa rozhodli nekriminalizovať politiku, dnes Fico kriminalizuje históriu. Neberú sa do úvahy tie súvislosti, v ktorých vláda veľmi zodpovedne rozhodovala vzhľadom na to, čo bude pre ľudí lepšie. Predsa na jednej kriminálnej príhode rodiny Kováčovcov nedáme do hry osudy štátu! Osudy piatich miliónov tristotisíc ľudí, ktorí dohromady o tom nič nevedeli a nič s tým nemali. Že sa okolo toho  politikárčilo,  že sa na to vyberali čierne peniaze, že prichádzali zahraničné agentúry, ktoré to  rozvíjali do neobvyklej miery, to nebola naša vec. Nikto z vlády tento trestný čin nespáchal. Konali sme zodpovedne v mene štátu. Inak sa nedalo.

Myslíte zavlečenie Kováča ml. do cudziny alebo vôbec Kováčovu kauzu v súvislosti s Technopolom?

Tú Kováčovu vec. Veď nikto z nás s ňou nič nemal. Neskôr sme sa dozvedeli aj o vonkajšej pomoci pre Kováča. Vedeli sme, že v roku 1993 Kováč uzatvoril dohodu s Václavom Havlom na pád vlády na Slovensku. Vedeli sme, že slovenská spravodajská služba zamlčala, že na to prišli peniaze zo zahraničia a išli cez banku v Budapešti. SIS  informácie mala, ale mlčala. Peniaze išli na kúpu poslancov na zmenu politického režimu. Vedeli sme, že za tým je prezident Kováč a jestvovala možnosť obviniť ho z vlastizrady. Vedeli sme o jeho iných ekonomických aktivitách, ale v okamihu, keby sme s tým začali, chápalo by sa to ako osobná pomsta. Pre úctu k štátu a funkcii prezidenta som nikdy nepovedal pravdu o Kováčovi. Celú pravdu. Lebo je špinavá.

Ale píšete ju…

Už je napísaná (smiech). Čiže nebolo možné toto všetko vyjaviť, ak nemal byť štát a jeho inštitúcie ohrozené. Napríklad aj zo Spojených štátov prišla otázka, ako budete postupovať proti Kováčovi? Moja odpoveď bola, len podľa ústavy. Povedali, potom je to v poriadku. Ale nič mimo. Odpoveď bola, tak sa stane. Čiže keď sme pracovali vo verejnom záujme a vedeli sme, že do volieb by sme nič nevyriešili, neskončili, rozrobili niečo, z čoho by ma obvinili z diktátorstva, z pokusu zneužitia trestných zákonov proti politickým činiteľom a na rozvrátenie politickej situácie na Slovensku, tak je lepšie, keď ma dnes obviňujú, že som zneužil právomoci verejného činiteľa, hoci som ich nemal.

Mala ich vláda.

Mala ich vláda, tak vlastne, o čom to je. Ja som ešte na začiatku, keď sa tento proces začínal, vyzval  Fica, Danka, prezidenta, aby sa s tým nezahrávali, nech rovno povedia, koľko mám dostať. Každý vieme, čo je cieľom. Blíži sa výročie – dvadsaťpäť rokov od vzniku štátu. Ten štát bol medzinárodne akceptovaný, ibaže dodnes majú niektorí problém akceptovať tých, čo ten štát zakladali. Keď nemôžu spochybniť dielo, spochybňujú morálnu integritu. Ale možno nemorálnymi prostriedkami zlepšovať morálku? Už nemôžem mlčať…

Zhovárala sa Eva Zelenayová, SNN

Rozhovor pôvodne vyšiel na portáli snn.sk