Napokon bol to štvorhodinový „sólový koncert“ Vladimíra Mečiara, pretože Štefan Harabin neprišiel. V úvode prítomných privítal bývalý poslanec Slovenskej národnej rady Jozef Prokeš a publicistka Eva Zelenayová, ktorá moderovala celú konferenciu. Nitrianske podujatie bolo už tretím v poradí venovanom 25. výročiu vzniku Slovenskej republiky.

Hneď na začiatku konferencie zástupcovia občianskeho združenia Rastic odovzdali  expremiérovi Vladimírovi Mečiarovi Cenu kráľa Rastica 2018 pri príležitosti obnovenia slovenskej štátnosti. Poznamenal, že toto ocenenie ho prekvapilo, pretože už dávnejšie je zvyknutý skôr na osočovanie a útoky, ako na oceňovanie jeho práce. Podčiarkol, že si tú cenu váži a prijíma ju s pokorou. Následne mal dvojhodinový a dosť emocionálny prejav.

Bol to takmer ten istý Mečiar, na ktorého sme si zvykli v r. 1992, 1994, 1998 a, povedzme, 2002. Zasa to bol politik, ktorý mal odpovede na všetky otázky, mohol sa rozprávať na hociktorú tému, nič ho nemohlo zaskočiť. Za tie roky síce pribral, pomalšie sa pohybuje, ale ako aj pred rokmi, bol sebavedomý, rozhodný, občas trochu patetický alebo ironický. Hovoril presvedčivo a razantne prezentoval fakty. Nemal žiadne pochybnosti. Fakticky sa nezmenil.

Keby som chcel prezentovať našim čitateľom celý Mečiarov prejav, tak by som musel písať články aj do začiatku školských prázdnin. Prečo iba stručne spomeniem to, čo vlastne hovoril a trochu podrobnejšie sa zastavím pri tom, čo samotný Mečiar vyhlásil za „novinku“, alebo povedal, že predtým ešte nič také neprezradil /aj keď veľa z toho už určite poznáme/.

V úvode v priebehu polhodiny urobil svojrázny prierez tisícročnou históriou Slovenska od čias Cyrila a Metóda. Hovoril o význame Veľkomoravskej ríše, útokoch na slovenský jazyk a kultúru v priebehu niekoľkých stáročí, o ťažkom „pôrode“ Československa pred 100 rokmi, mníchovskej zrade a vojnovom slovenskom štáte, období „svetlej budúcnosti“ a Pražskej jari. Podčiarkol, že v 1989 došlo k zlomu v živote spoločnosti a preto nasledujúce dva roky sa hľadalo riešenie, ako ďalej. Prízvukoval, že to bolo veľmi ťažké obdobie.

Napriek tomu, že viacerí prítomní v sále, ktorí neskôr kládli Vladimírovi Mečiarovi otázky a nazývali ho „otcom slovenskej štátnosti“, zdôraznil, že Slovenská republika v roku 1993 na samostatnosť vôbec nebola pripravená a vlastne rozdelenie Československa neiniciovala. Naopak tvrdil, že to chcela česká strana. Podčiarkol, že počas jeho stretnutí s českými politikmi v r. 1992, mnohí z nich bez pardonu vyhlasovali: „Už ste nás dlho otravovali. Vypadnite von!“ A tým nemysleli iba samotného Mečiara, ale celé Slovensko. Včera viackrát zopakoval, že boli to práve Česi, ktorí chceli a dosiahli rozdelenie Československa.

Zdôraznil, že keď pochopil, že iná cesta nie je, začal sa usilovať iba o to, aby rozchod s „českými bratmi“ bol pokojný a kultivovaný a aby Slovensko neodišlo s prázdnymi vreckami. Pripomenul, ako „čestne“ to riešil vtedajší československý prezident Václav Havel, ktorý zlikvidoval celý slovenský mimoriadne ziskový zbrojársky priemysel a podobným spôsobom sa „českí bratia“ vysporiadali so Slovákmi aj v niektorých iných odvetviach.

Podčiarkol, že v prostredí vtedajších slovenských politických strán nepanovala žiadna zhoda, SDĽ a KDH boli rezolútne proti rozdeleniu štátu. Poznamenal, že vtedajší predseda SDĽ Peter Weiss sa dokonca Mečiarovi vyhrážal, že bude trestné stíhaný za to, že sa o to usiluje.

Viackrát zdôraznil, že sme neboli pripravení na „rozvod“. Pripomenul, že Slovensko muselo reorganizovať celú vládu, naštartovať Národnú banku, presťahovať časť úradov a  zamestnancov z územia Česka, úplne od základov vybudovať štruktúru štátnych orgánov, vybudovať ambasády v zahraničí a riešiť otázky diplomatov a mnohé iné dôležité veci.

Prízvukoval, že v tom období slovenské hospodárstvo vôbec nebolo v najlepšom stave a treba bolo naštartovať fakticky celú ekonomiku. Porozprával, s akými problémami sa predsa podarilo znížiť nezamestnanosť na úroveň 10 percent. Na Slovensku museli urýchlene vybudovať bezpečnostné orgány – políciu, tajnú službu a armádu.

Podrobne porozprával o pôsobení HZDS ako vo vláde, tak aj v opozícii. Hovoril o sporoch s opozíciou a nezhodách v radoch koalície, spomenul niektoré známe kauzy, ako únos Michala Kováča-ml, vraždu Róberta Remiaša a pod. Odmietol viaceré obvinenia oponentov, že spôsobil tie alebo iné problémy alebo spáchal trestné činy. Na margo niektorých káuz, ktoré považujú za dielo práve jeho rúk, poznamenal, že o mnohých na začiatku ani nevedel a až neskôr sa dozvedel, že sa niečo také stalo. Odmietol svoju účasť na príprave týchto zločinov.

Pomerne originálne popísal súčasnú politickú scénu na Slovensku. Povedal, že neexistuje ani jedna politická strana, ktorá by dokázala konať správne, a poznamenal, že treba vytvoriť nový politický subjekt, ktorý bude robiť to, čo je správne. Na otázky divákov o jeho účasti na vytvorení podobného subjektu sa diplomaticky odmlčal.

Najviac zo súčasných parlamentných strán kritizoval SMER, OĽaNO, SaS a Sme rodina. Ficovcom vytýkal prezliekanie kabátov v závislosti od toho, kde sa nachádzajú – doma alebo v Bruseli, kritizoval ich sociálnu politiku, podčiarkol, že SMER už dávno nie je ľavicová strana. OĽaNO a Sme rodina najviac vytýkal to, že nemajú svoje štruktúry a členov a že sú to „internetové“ strany, ktoré vedia rozdávať iba prázdne sľuby, ktoré nikdy nesplnia.

Prízvukoval, že Slovensku sa hospodársky darí, ale vytýkal vláde, že stavia iba na jedného koňa – automobilový priemysel. Podľa neho, je to veľmi nebezpečná hra. Podotkol, že Donald Trump zavádza vysoké clá na dodávky áut z EÚ. Ako prvé budú mať problémy nemecké firmy, ale hneď potom aj slovenské. Podčiarkol, že v súčasnosti to ešte nie je kríza, ale je to iba prvý varovný signál, ale môže sa to skončiť katastrofou. Preto vyzval, aby vláda rozvíjala a iné odvetvia a zvláštnu pozornosť a pomoc venovala poľnohospodárom.

Kritizoval morálku súčasných slovenských politikov a ich absolútny nezáujem o naše tradície, zvyky, históriu a kultúru. Prízvukoval, že sa starajú iba o svoje stranícke záujmy a vlastné vrecká. V tejto súvislosti doslova s parným valcom prešiel prezidenta Andreja Kisku. Prízvukoval, že spáchal podvody a iné trestné činy a nielen nemôže sa nachádzať v prezidentskom paláci, ale vlastne nemohol ani kandidovať. Poznamenal, že v súčasnosti orgány činné v trestnom konaní „podriemkavajú“, ale o rok, keď Andrej Kiska už nebude prezidentom a stratí imunitu, tieto orgány by sa mohli doňho naplno obuť a posvietiť si na celú jeho podnikateľskú činnosť.

Napriek tomu, že sa ľudia v sále niekoľkokrát opýtali /väčšinou ho dokonca aj vyzývali/ Vladimíra Mečiara, či nebude kandidovať na prezidenta, odpovedi sa diplomaticky vyhol. Podrobne porozprával o volebných kampaniach, prehreškoch alebo veľkých kauzách všetkých našich predošlých prezidentov. Najmenej kritizoval Ivana Gašparoviča. Ironizoval, že počas svojich dvoch volebných období neurobil prakticky nič, ale to znamená, že fakticky nič ani nepokazil – a preto bol lepší, ako všetci ostatní prezidenti, ktorí toho zbabrali oveľa viac.

Poznamenal, že súčasní 32 prezidentskí kandidáti sú slabí a jediné Štefan Harabin by sa hodil na túto funkciu, pretože je razantný, je národovec, je profesionál a dokáže toho veľa. Na otázky, či mieni kandidovať sám, neodpovedal. Na druhej strane nepovedal, že nebude…

Prízvukoval, že súčasné politické strany sú „práceneschopné“. Vyhlásil, že by mal vzniknúť nový subjekt, ktorý budú tvoriť noví, múdrejší, čestnejší a mladší ľudia, prevažne tí, hlavným prívlastkom ktorých sú vlastenectvo a národná hrdosť. Varoval, že mnohé mimovládne organizácie platené zo zahraničia rozkladajú štát a všade ohovárajú Slovenskú republiku. Vyzval, aby s nimi urobili „vyúčtovanie“. Apeloval na národnú hrdosť Slovákov a vyhlásil, že noví ľudia v politike určite urobia veľa užitočného pre túto krajinu.

Po dvoch hodinách sa zistilo, že Štefan Harabin z „technických dôvodov“ na konferenciu nepríde. Nenastal žiaden zmätok: Vladimír Mečiar to zaňho v pohode „potiahol“ aj ďalšie dve hodiny, keď odpovedal na otázky divákov. Tvrdo kritizoval nielen činnosť domácich politických strán, ale aj vedenia Európskej únie. Poukázal na poľutovaniahodnú podriadenosť Slovenska Bruselu a takisto možno ešte väčšiu podriadenosť EÚ Spojeným štátom.

Vyzýval, že Slovensko má preukázať svoju suverenitu a správať sa ako národný štát a vláda by mala pracovať v prospech svojho ľudu, ale nie v prospech domácich a hlavne zahraničných oligarchov. Vyjadril presvedčenie, že v blízkej budúcnosti sa na čelo štátu postavia ľudia, ktorým skutočne ide o prospech Slovenska a jeho obyvateľstva.

Eugen Rusnák