Skutočnosť, že ide o zásadný štátnický prejav potvrdzuje fakt, že našim mainstreamom preletel bez akéhokoľvek záujmu. Napríklad denník N mu venoval „minútku“ v minútu po minúte (tu). A neskôr vo svojej maďarskej edícii Napunk rozoberal otázku podpory všetkých maďarských rodín, aj tých za hranicami Maďarska, teda aj tých žijúcich na Slovensku (tu).

Viktor Orbán na úvod ocenil, že môže rečniť v Sedmohradsku, časti Karpatskej kotliny bez toho, aby za svoju cezhraničnú aktivitu obdržal diplomatický demarš z Bukurešti. Pripomenul, že maďarská vláda si naproti tomu vyslúžila demarš z Bruselu, ktorým ocenil Európsky parlament mierovú misiu Viktora Orbána na úvod maďarského predsedníctva. Počínanie európskych politikov je o to prekvapivejšie, keďže v zakladajúcich zmluvách EÚ stojí čierne na bielom „Cieľom Únie je mier“. Ako povedal v Banskej Bystrici počas osláv SNP Róbert Fico „Mier nie je všetko, ale bez mieru je všetko ničím“. Skôr či neskôr sa k boji za mier budeme musieť vrátiť aj na Ukrajine.

V samotnej reči Viktor Orbán hľadal odpovede na 3 otázky: Akú pravdu o nás, o Európe a o svete nám vyjavila vojna na Ukrajine? Vojna na Ukrajine mení svet pred našimi očami, aký bude ten nový, keď vojna skončí? Čo musí urobiť Maďarsko dnes, aby v novom svete obstálo? Slobodná pôda univerzity mu dala možnosť o týchto veľkých otázkach úprimne a pravdivo, opierajúc sa o zažitú skúsenosť najdlhšie slúžiaceho premiéra v Európe a predtým roky v roli opozičného politika, hovoriť.

Čo nasvietila vojna na Ukrajine

Vojnu na Ukrajine prirovnal k červenej pilulke z Matrixu Len jej prehltnutím môžeme nahliadnuť pod povrch reality, v ktorej žijeme a neplávať nevedomý po jej povrchu, ak by sme zvolili modrú pilulku.

Ak by sme otázku mieru nechali len na oboch vo vojne bojujúcich stranách, z ktorých každá vidí dôvod za čo bojuje svojimi očami vojna bude pokračovať, hoc priniesla obom stranám brutálne státisícové straty na ľudských životoch. Viktor Orbán sa ako jeden z mála dnešných politikov dokáže pozrieť na konflikt očami oboch bojujúcich strán.

Zástupnou vojnou USA proti Rusku sa podarilo západu dostať do jedného tábora Rusko a Čínu. Bolo to rozumné?

Podľa Viktora Orbána ukázala Ukrajina v tejto vojne životaschopnosť a neuveriteľné odhodlanie stať sa viac ako len nárazníkovou zónou, že chce vziať osud svojho národa do vlastných rúk a stať sa súčasťou západu.

Klameme si ak tvrdíme, že Rusko dokážeme dostať bezprecedentnými sankciami na kolená. Podľa Orbána sa Rusko poučilo zo sankcií uvalených naň po anexii Krymu a pripravilo sa na tie ďalšie. Ani odrezanie od SWIFTu neprinieslo očakávaný efekt. Ak vidíme Rusko ako rigidnú neostalinistickú autokraciu, pozeráme sa do krivého zrkadla a pritom odmietame vidieť technicky a hospodársky odolnú krajinu. Dokonca spoločensky odolnú.

Ktorý z dnešných politikov si dovolí povedať?: „Európska politika sa zrútila. Európa prestala brániť svoje vlastné záujmy: všetko, čo dnes Európa robí, je bezvýhradné nasledovanie zahraničnopolitickej línie amerických demokratov – aj za cenu vlastného sebazničenia.“ Pred nedávnom presne o tom, že Európa rezignovala na obranu vlastných záujmov, dokonca, že dnes ani sama nevie, čo sú jej záujmy, Mgr. Peter Marman v jednej z relácii „Z času do Éteru“ na Slobodnom vysielači.

Bolo v záujme Európy vyhodenie Nord Streamu? Ak nie, prečo európski lídri nedokážu ani pomenovať tento akt terorizmu a jeho vinníka? Viktor Orbán vo svojej reči vyslovil dnes kacírske, že tento teroristický čin voči Nemecku sa uskutočnil zjavne pod vedením USA a my voči tomu ani necekneme, čin nevyšetrujeme, vlastne to ani nechceme objasniť, tobôž potrestať vinníka, žiadať odškodnenie. Rovnako sme ostali bezzubí, keď sa prevalilo odpočúvanie Angely Merkelovej Spojenými štátmi. Ak tajné služby odpočúvali politika najsilnejšieho štátu EÚ, ako sú na tom ostatní európski „lídri“? Ak sa nedokáže vzoprieť štátnemu terorizmu líder najsilnejšieho štátu Európy, ako je na tom tá silná, svojim občanom prosperitu sľubujúca EÚ?

Orbán obviňuje EÚ z vykonávania výmeny obyvateľstva

Viktor Orbán to pomenoval úplne presne. Silná európska os Berlín-Paríž, tzv. jadro, do ktorého chcel kedysi patriť aj Robert Fico, dnes neexistuje. Podľa maďarského premiéra je tu nové mocenské centrum Londýn, Varšava, Kyjev/Kyjev, Pobaltie a Škandinávia, ktoré dnes tvrdí európsku politiku. Za dnešným vajataním a protirečivými postojmi nemeckého kancelára sú „Američania a liberálne mienkotvorné nástroje, ktoré ovplyvňujú – univerzity, think-tanky, výskumné ústavy, médiá – využívajú verejnú mienku na potrestanie francúzsko-nemeckej politiky, ktorá nie je v súlade s americkými záujmami.“

Kde sú tie časy, keď Gerhard Schröder v tandeme s Jacquesom Chiracom dokázali povedať nie Američanom a Britom, keď u nich hľadali podporu v ťažení na Irak? V tom čase sa k ním pridal aj Putin. Vtedy bol ešte európsky záujem vnímateľný.

Oslabeniu pozície Nemecka intenzívne pomáha Poľsko, ktoré už odmieta byť miestom o ktoré sa pobijú Rusi a Nemci, preto pozvalo Američanov a buduje armádu, ktorá je už dnes po francúzskej druhou najsilnejšou v Európe.

Orbán poukázal aj na pokrytectvo Poľska, či Francúzska. Poliaci na jednej strane kritizujú Maďarsko za hospodárske vzťahy s Ruskom a na druhej strane kupujú od Ruska ropu aj keď nie priamo. A Francúzi už nakupujú z Ruska viac plynu ako Maďarsko. Ale na dvojité metre sme si už v Európe zvykli, hoci práve tie nás robia v očiach sveta slabými.

Krutá pravda je, že Západ dnes nemá zvyšku sveta, čo ponúknuť. O vnucovanú liberálnu demokraciu spojenú s pretláčaním progresívnych ideológií, či o ekologickú transformáciu (rozumej ekonomickú samovraždu) nestojí nielen Rusko, či Čína, ale už ani Irán, či India. Čoraz viac štátov odmieta hegemóniu západu, svet založený na pravidlách, ktoré musia dodržiavať iní, len západ nie. Morálnu krízu pomenoval naplno turecký prezident Erdogan, keď zhodnotil úvodný ceremoniál vo francúzskej réžii. O morálku, ktorá si neváži hodnoty, na ktorých ešte donedávna stála nestojí ani to Turecko.

Najhoršie poznanie, ktoré nám vojna nasvietila je skutočnosť, že prestalo platiť, že západ koná vždy racionálne, jeho činy sú predvídateľné, zdôvodniteľné. „Západ nie je vedený, jeho správanie nie je racionálne a nedokáže sa vysporiadať so situáciou, že sa na oblohe objavili dve slnká. To je výzva pre Západ v podobe vzostupu Číny a Ázie. Mali by sme sa s tým vedieť vyrovnať, ale nie sme toho schopní“, hovorí Orbán. Naproti tomu konanie Ruska ako veľkej krajiny je pochopiteľné a predvídateľné. Je to vedená krajina a jej činy vyplývajú z jej záujmov. Nie je nebezpečné, nie je hrozbou, to je len západný mediálny obraz o ňom.

Konflikt, ktorý zažívajú dnes Stredoeurópania a Maďarsko najviac, so západom vidí Viktor Orbán v tom, že Stredoeurópania stále rozmýšľajú o svete v koncepte národných štátov, kým západ považuje tento koncept za prekonaný. Ku tejto Orbánovej koncepcii sveta založeného na suverénnych národných štátoch má blízko aj náš premiér a našla by odozvu aj v ďalších stredoeurópskych krajinách:

„V našej koncepcii sa svet skladá z národných štátov, ktoré uplatňujú domáci monopol na použitie sily, čím vytvárajú podmienky všeobecného mieru. Vo vzťahoch s inými štátmi je národný štát suverénny – inými slovami, má schopnosť samostatne určovať svoju zahraničnú a vnútornú politiku. V našom poňatí národný štát nie je právnou abstrakciou, nie je právnym konštruktom: národný štát má korene v konkrétnej kultúre. Má spoločný súbor hodnôt, má antropologickú a historickú hĺbku. A z toho vyplývajú spoločné morálne imperatívy založené na spoločnom konsenze.“

V protiklade k tomuto konceptu je koncept súčasného západu, kde národné štáty budúcnosť nemajú, kde neexistuje spoločná kultúra, ani morálka. „Migrácia nie je hrozbou, ale únikom z etnickej homogenity, ktorá je základom národa“. Na východe za zabíjajú navzájom tisíce kresťanov, kým západ otvára dvere státisícom ľudí z iných kultúr. Z pohľadu Stredoeurópana je to absurdné.

Orbán vníma, že západná časť Európy je postnárodná a tým sa v tejto časti vytvoril odlišný mentálny svet od toho Stredoeurópskeho. Aj preto si nerozumieme a nedokážeme ťahať za jeden povraz. Rovnako vníma smerovanie USA k postnárodnému, liberálnemu konceptu. Pričom Donald Trump by tento kurz mohol zvrátiť späť, aby sa Spojené štáty stali opäť národným štátom. Preto je Trump dnes tak ako u nás Róbert Fico „na odstrel“.

Vznik postnárodného myslenia vidí Orbán v dvoch veľkých ilúziách 60. rokov 20. storočia. Jednou bola sexuálna revolúcia a druhou študentská vzbura. „Na Západe sa postupne zavrhovali putá: metafyzické putá, ktorými je Boh; národné putá, ktorými je vlasť; a rodinné putá – zavrhovanie rodiny.“. Cieľom tohto úsilia bolo oslobodiť jednotlivca, aby sa mohla prejaviť jeho jedinečnosť. Ukázalo sa, že jednotlivec dokáže byť slobodný a vyniknúť len v spoločenstve a prostredníctvom neho. Oslobodený jednotlivec bez spoločenstva zažije len samotu a opustenosť.

Západný postnárodný koncept prináša ďalší problém. A síce, že elity prestávajú zastupovať ľudí, že prestávajú vnímať ich potreby. Odpor ľudí k elitami vnucovanej migrácii, rodovej rovnosti, vojne, či globalizmu, elity odsudzujú ako prejavy xenofóbie, homofóbie, či nacionalizmu.

Posledným poznaním, ktoré sme „vďaka“ vojne nadobudli je, že okolitý svet, India, Čína sa modernizuje. Dokonca predbieha v modernizácii západ. Modernizuje sa arabský svet, či Turecko. Avšak nestávajú sa modernými vďaka prijímaniu západných hodnôt. Nepotrebujú k modernizácii LGBTI ideológiu. Práve odmietanie tejto ideológie sa stalo soft-power Ruska, najsilnejšou Putinovou zbraňou.

„Západ sa vo svojej misii strelil do nohy, a to urýchľuje zmeny, ktoré menia svet.“, dodal na záver tejto časti Viktor Orbán.

Ako bude vyzerať svet po vojne?

Prichádza globálna systémová zmena, ale nie zo západu ako tomu bolo za posledných 150 rokov, ale z východu, z Ázie. Viktor Orbán to vidí tak, že na najbližších 500 rokov sa centrum moci presunie do Ázie.

V zvolení Donalda Trumpa s jeho národným konceptom „Amerika na prvom mieste“ vidí Orbán poslednú šancu tento proces zastaviť. Avšak cieľom Spojených štátov nesmie byť udržanie si pozície svetového hegemóna. Cieľom sa musí stať obnoviť a posilniť Severnú Ameriku.

Európa môže na túto globálnu zmenu dvomi spôsobmi: buď zotrvá na trajektórii plnenia cieľov Európskej zelenej dohody, ktorá ju vedie k „skanzenu“, v závese Spojených štátov, ktoré bránia jej rozvoju alebo pôjde cestou, ktorú ohlásil prezident Macron, cestou strategickej autonómie. Orbán vidí potrebu vytvorenia európskej vojenskej aliancie so silným európskym obranným priemyslom, výskumom a inováciami. Je otázkou, či v čase, keď je v otázke vojny na Ukrajine rozdelená, či má spoločný obranný projekt budúcnosť. Navyše, či je to vôbec možné v mentálne rozdelenej Európe, kde sa pretláčanie progresivistických ideológií nadraďuje nad to, čo potrebujú jej občania.

Po vojne to bez zmierenia s Ruskom podľa Orbána nepôjde. Európska únia sa musí vzdať svojich ambícií ako politický projekt, Únia sa musí posilniť ako hospodársky projekt a Únia sa musí vytvoriť ako obranný projekt. Budúcnosť Ukrajiny v NATO nevidí, dokonca ani v EÚ, lebo investíciou prostriedkov do vojenskej mašinérie sme svoje možnosti vyčerpali. Ukrajinu opäť čaká nevďačná pozícia nárazníkového štátu, na ktorým budú bezpečnostné záruky USA a Rusko a my Európania možno budeme prizvaní.

Orbán: Sme hlasom mieru, Česi sa hádajú a Slovensko je ťažší prípad

Dáva mu za pravdu aj jeden z architektov jednotného trhu EÚ Mária Draghi. Ten dnes hovorí o tom, že EÚ k svojej obnove potrebuje investície na úrovni 2x väčšie ako bol Marshalov plán na obnovu vojnou zničeného Nemecka po 2. svetovej vojne. Na mieste je otázka, čo EÚ po 80 rokoch rozvoja zničilo tak, že jej stav znesie prirovnanie k vojnou zničenému Nemecku. Niekto by si mal rozhodne vstúpiť do svedomia. Rovnaké prostriedky ako požaduje Draghi na obnovu EÚ naliala únia do vojny na Ukrajine a výsledkom sú územné straty, straty na životoch, mier v nedohľadne, dokonca sme sa priblížili 3. sv. vojne.

Viktor Orbán na rozdiel od väčšiny súčasných politikov vníma súčasnú situáciu nie ako hrozbu, ale ako príležitosť. Samostatnú národnú politiku vidí v otvorenosti k príležitostiam prichádzajúcim s USA, z EÚ, ale aj z Ázie. Pripomína to Ficovu zahraničnú politiku otvorenú na všetky svetové strany. Orbán vo vzťahu k USA nechce ísť cestou Poľska, ktorému dnes tým, že mu ich strategické národné ciele pomohli plniť demokrati, čelí dnes vnucovaniu politiky vývozu demokracie, LGBTQ, migrácie a vnútornej spoločenskej transformácie, ktorá vlastne hrozí stratou ich národnej identity.

Čínska ponuka podieľať sa na vzájomnej modernizácii znamená, že sú ochotní investovať veľkú časť svojich zdrojov a rozvojových fondov v Maďarsku a že sú ochotní ponúknuť nám možnosti účasti na čínskom trhu. To znie ako ponuka výhodná pre obe strany. Ak by nebol Róbert Fico obeťou májového atentátu, ktorý zabrzdil aj jeho iniciatívu smerom na Peking, možno by sme takou ponukou dnes disponovali aj my.

Budúcnosť Maďarska nespája Viktor Orbán nevyhnutne s EÚ. Vzhľadom k tomu, že západná časť sa vydala na nezvratnú cestu postnárodného konceptu, ktorý je Maďarom mentálne vzdialený. Podľa Orbána Únia súčasnú vojnu prehrala. USA ju opustia. Európa nemôže financovať vojnu, nemôže financovať obnovu Ukrajiny a nemôže financovať chod Ukrajiny. Ukrajina žiada ďalšie pôžičky a zároveň vedie rokovania odpísaní časti stávajúceho dlhu. Ak na tom niekto stratí, tak to budú Európania.

Orbán je presvedčený, že EÚ v súčasnom stave bude musieť akceptovať, že východná časť zostane postavená na koncepte suverénnych národných štátov. To je šanca aj pre Slovensko.

Pozoruhodná je zmena rétoriky Viktora Orbána, hovorí, že v čase globálnej systémovej zmeny „nepotrebujeme stratégiu pre veľké Maďarsko, ale veľkú stratégiu pre Maďarsko“.

Na tejto stratégii Maďari skutočne tvrdo pracujú. Aktívni sú vo vzťahu k USA, kde sa podieľajú na písaní spoločných programoch s tímom okolo Donalda Trumpa. Ich aktivitu cítiť aj na seminároch v Ázii a Číne a vytvorili ministerstvo pre EÚ, aby ani v Bruseli neboli len do počtu. Maďari naozaj nečakajú na to, akú budúcnosť im pripravia iní. Tento prístup by mohol byť inšpiráciou aj pre našich politikov.

Aj ďalšia myšlienka je veľmi inšpiratívna. Podľa Orbána úspešní môžu byť len vtedy, ak dokážu (maďarská vláda) vytvoriť jednotu s ľuďmi, ak dokážu hovoriť spoločným jazykom. „Ľudia totiž budú plán obhajovať len vtedy, ak mu rozumejú a vidia, že je pre nich dobrý.“, hovorí Orbán.

Veľká stratégia pre Maďarsko

Základom je, že Maďarsko si nenechá vnútiť prepojenie len na západnú hemisféru svetovej ekonomiky. Nepripojí sa k technologickému bloku namierenému voči Východu.

Druhým pilierom je pyramída národnej ekonomickej suverenity. Na jej vrchole sú “národní šampióni”. Pod nimi sú medzinárodne konkurencieschopné stredné podniky, pod ktorými sú podniky vyrábajúce pre domáci trh. Na spodku sú malé podniky a živnostníci. Maďarsko má dnes 15 000 stredne veľkých životaschopných podnikov. V roku 2010, keď sa dostal Orbán k moci, ich malo len 3 000. Aj Slovensko, ak sa chce postaviť na vlastné nohy, nemôže mať postavený rozvoj a prosperitu z 80% na európskych fondoch. Pri takomto nastavení sme zraniteľní a vydierateľní. O suverénnom postoji môžeme len snívať.

Maďarsko chce posilniť svoju nezávislosť aj znížením svojej zadlženosti. Svoj dlh chce znížiť na 30% HDP a naopak má ambíciu stať sa regionálnym veriteľom. Musíme si dať pozor, aby sa nestala maďarská vláda veriteľom aj pre Slovákov. To by mohlo naopak ohroziť našu suverenitu.

Ďalším pilierom je posilnenie demografickej bezpečnosti. Maďarská vláda má plán stať sa do roku 2035 demograficky sebestačnou krajinou. Maďarsko nebude riešiť demografickú krízu otvorenými dverami migrácií z iných kultúr. Chce ísť cestou zvyšovania daňových úľav pre rodiny s deťmi. Stabilná a odolná spoločnosť je podľa Orbána založená na strednej triede: rodiny musia mať vlastný majetok a finančnú nezávislosť. Vidiek sa nesmie stať symbolom zaostalosti, ale symbolom maďarskej prosperity. „Nebudeme vytvárať megamestá, nebudeme vytvárať veľkomestá, ale chceme vytvárať mestá a vidiecke oblasti okolo miest, pričom chceme zachovať historické dedičstvo maďarskej dediny.“, hovorí Orbán.

Za rozhodujúci prvok národnej suverenity považuje Viktor Orbán zachovanie jazyka a vyhnutie sa stavu „nulového náboženstva“. „Nulové náboženstvo je stav, v ktorom už dávno zanikla viera, ale zároveň sa stratila schopnosť kresťanskej tradície poskytovať nám kultúrne a morálne pravidlá správania, ktoré upravujú náš vzťah k práci, peniazom, rodine, sexuálnym vzťahom a poradie priorít vo vzájomných vzťahoch. To je to, čo ľudia na Západe stratili.“, dodáva Viktor Orbán.

Vznik „nulového náboženstva“ spája so stavom, keď sa manželstvo osôb rovnakého pohlavia uzná ako inštitúcia s rovnakým postavením ako manželstvo medzi mužom a ženou. „A tak keď bojujeme za rodinu, nebojujeme len za česť rodiny, ale aj za zachovanie stavu, v ktorom kresťanstvo ešte aspoň poskytuje morálne usmernenie pre naše spoločenstvo.“, končí odpovede na tri položené otázky Viktor Orbán.

Nebol by to Viktor Orbán, keby neroztiahol maďarskú stratégiu národnej suverenity za hranice Maďarska, teda na celú Karpatskú kotlinu. Čo znamená, že by rodinné programy chcel adresovať nielen Maďarom v Maďarsku, ale napr. aj maďarským rodinám na Slovensku, či Sedmnohradsku. Na túto politiku si bude musieť dať pozor naša vláda, aby ostala v hraniciach záujmov Slovenskej republiky.

Prečítajte si tiež

• Rumunsko a Slovensko na jednej lodi. Dôvod? Orbánove neprijateľné slová
• Viktor Orbán: “Pravica by nemala byť alternatívou voči Európe, ale európskou alternatívou.”