Viete ako bol objavený penicilín?

Londýn 22. februára (HSP/Foto:TASR)

Skromný muž Alexander Fleming

Každý človek si občas v živote povie, že udalosti, ktoré sa v jeho živote odohrali boli iba akousi náhodou. A to aj napriek tomu, že mnohí tvrdia, že náhody neexistujú. Ibaže aj nositeľovi Nobelovej ceny Alexandrovi Flemingovi sa podarilo objaviť penicilín iba náhodou. Ako vo svojej štúdii napísal „Človek niekedy nájde to, čo nehľadá.“

Jeho život spočiatku žiadnu lekársku a vedeckú dráhu nenaznačoval. Narodil sa 6. augusta 1881 v Lochfielde v grófstve Ayrshir v Škótsku. Pochádzal s početnej rodiny, bol v poradí siedmym, predposledným dieťaťom. Keďže jeho otec sa druhýkrát oženil, mal niekoľko nevlastných súrodencov. Po jeho smrti odišiel do Londýna za starším bratom.

A práve tu sa začala jeho kariéra. Po štúdiu na Polytechnickej škole sa o dva roky prihlásil na medicínu. Počas svojho štúdia sa zameral na chirurgiu, po ukončení štúdia sa však tejto oblasti medicíny nikdy nevenoval. Jeho láskou a životným údelom sa stala farmakológia. Až do vypuknutia 1. svetovej vojny pracoval v univerzitnom očkovacom laboratóriu, neskôr dokonca prednášal na katedre imunológie a bakteriológie, ktorej bol aj prednostom.

Keďže bol počas 1. svetovej vojny lekárom, veľmi dobre si uvedomoval, že pre rôzne poranenia, či infekcie zranených vojakov by bolo vhodné nájsť látku, ktorá by ich dokázala vyliečiť, prípadne zmierniť ich príznaky. Po návrate  z vojny preto začal s intenzívnym výskumom. Jeho prvým objavom bol lyzozym, no tento objav si vyslúžil uznanie omnoho neskôr ako penicilín. Zistil, že lyzozym síce dokáže zničiť niektoré druhy baktérii, no nie všetky. Táto látka sa nachádza v ľudských slzách, materinskom mlieku a slinách.

Jeho najväčší objav však uzrel svetlo sveta iba vďaka náhode. Či to však bola skutočne náhoda by sme mohli diskutovať dlho. V každom prípade, ak by nezabudol pred odchodom na dovolenku upratať petriho misku s baktériami na stole, na ktorých sa v priebehu dvoch týždňov vytvorila pleseň, k penicilínu by sa svet pravdepodobne tak skoro nedopracoval. Všimol si, že táto pleseň zabila okolité mikróby. Tento fakt ho viedol k ďalším pokusom. O niekoľko týždňov našiel ďalšie misky, kde sa nachádzala pleseň. Ako sám povedal, nebolo to nič neobvyklé, pretože plesne sa prenášajú aj vzduchom. Pozorne ich preskúmal a zistil, že mikróby odumreli. Kúsok plesne preto presadil do živého roztoku, aby z nej vypestoval väčšie množstvo. Napokon sa mu podarilo zistiť, že táto látka ničí mikróby a pritom nepoškodzuje ľudský organizmus.

Svoj objav prezentoval v roku 1928, no cesta k jeho podobe akú poznáme dnes trvala ešte pomerne dlho. Na určitý čas musel svoj výskum prerušiť. V spolupráci s vedcami s Oxfordskej univerzity sa k výskumu vrátil. Uvedomil si totiž, že k tomu, aby vo výskume mohol pokračovať potrebuje nie len finančnú podporu, ktorú mu poskytol samotný Rockefeller, ale aj chemikov a biochemikov. A tí boli práve na Oxforde. Spolu s austrálskym patológom Howardom Floreyhom a biochemikom Ernstom Borisom Chainom sa im podarilo z plesne získať čistú substanciu. Tú vpichli myši nakazenej smrteľnou dávkou baktérii streptokok.

Myš po dávke penicilínu prežila a dokonca vyzdravela. Po niekoľkých klinických testoch si uvedomili, že našli skutočne liek. Problémom však bola jeho výroba, pretože laboratórium univerzity nepostačovalo a situáciu komplikovala aj prebiehajúc 2. svetová vojna. Napokon ho začala vyrábať americká farmaceutická firma predovšetkým pre vojakov. Liek znamenal nádej pre mnoho chorých, ktorí zomierali na rôzne infekcie.

Samotný Fleming však upozornil, že penicilín nie je liekom na všetko a je potrebné vyvarovať sa jeho častému používaniu, pretože po čase sa môže stať organizmus voči tejto látke imúnny a prestane zaberať. V roku 1945 získal za svoj objav najvyššie uznanie aké sa vedcovi vôbec môže dostať. Bola mu udelená Nobelová cena. Zomrel 11. marca 1955. Až do svojej smrti bol obyčajným človekom, ktorý na margo svojho zásadného objavu povedal, že jeho jedinou zásluhou bol samotný fakt, že sa rozhodol neignorovať svoje pozorovania, ale prísť im na koreň.

 mž