Na konci 19. storočia prišiel britský polyhistor Francis Galton s myšlienkou merania inteligencie. Jedno z jeho diel sa týkalo mentálnych predstáv. Rozoslal svojim kolegom dotazníky a požiadal ich, aby si pred odpoveďou spomenuli, ako sedeli ráno pri raňajkách. Mnohí nerozumeli tomu, čo od nich chce.

Galton potom vyspovedal sto osôb oboch pohlaví, ktoré sa venovali intelektuálnej práci. A tých odpovedí sa mu dostalo pomerne dosť: “Spomínam si na raňajky pri stole, ale nevidím ich.” Naopak jeho bratranec Charles Darwin si všetko pamätal s fotografickou presnosťou.

V roku 1880 Galton publikoval článok s výsledkami svojho skúmania. Francúzsky psychiater Jean-Martin Charcot čoskoro opísal prípad “Monsieur X”, ktorý náhle stratil vizuálnu pamäť a sny v podobe obrázkov. Charcot to pripisoval duševnej chorobe.

V dvadsiatom storočí sa hovorilo o “chybnej vizualizácii”, “vizuálnej zábudlivosti”. V roku 1984 zhromaždila americká neurologička Martha Farahová 37 prípadov “deficitu zrakovej pamäti” spôsobeného poškodením mozgu. Dobre zapadajú do hypotézy o “vizuálnej vyrovnávacej pamäti”, do ktorej mozog ukladá obrázky z minulosti.

Mentálne zrakové postihnutie bolo často sprevádzané stratou schopnosti rozpoznávať tváre. Niektorí z pacientov si však viedli dobre v zrakových testoch: správne odpovedali na otázky týkajúce sa tvaru písmen, farieb predmetov a uhlov hodinových ručičiek. To všetko pomohlo vedcom pochopiť, ako mozog spracováva a vytvára vizuálne informácie.

Znovuobjavenie afantázie

V roku 2005 pozoroval Adam Zeman, britský neurológ z Birminghamskej univerzity, pacienta, ktorý po menšej operácii srdca stratil schopnosť predstavovať si obrazy. Bývalý zememerač, teraz v dôchodku, dobre videl, ale nevidel ľudí ani predmety, keď na nich myslel. Zároveň správne odpovedal na otázky týkajúce sa farby očí a mentálne riešil úlohy o otáčaní postáv, bez toho aby ich videl. Skenovanie pomocou fMRI ukázalo, že keď sa MX pozeral na tváre, pracovali časti mozgu zodpovedné za videnie. Ak si však niekoho predstavil, boli neaktívne.

O niekoľko rokov neskôr napísal novinár Karl Zimmer do časopisu Discover článok o MX, ktorý si získal veľký ohlas čitateľov. Ľudia uvádzali podobné pocity. Zimmer listy odovzdal Zemanovi a ten v roku 2015 vydal prácu popisujúci 21 prípadov tzv. afantázie. Na stupnici vizuálnej obrazotvornosti dosiahli afantazisti v priemere 16 bodov z 80 možných. Norma je približne 58.

O tejto afantázii písalo mnoho médií. Zeman bol zavalený listami z celého sveta. Vedci museli tvrdo pracovať a vypočuť veľa ľudí. Zvláštnosťou afantázie je, že si osoby pamätajú a správne popisujú, čo vidia. Napríklad na otázku, čo je červenšie, či jablko, alebo marhuľa, odpovedajú: jablko. Ale nedokážu si to predstaviť.

Zeman a jeho kolegovia odvtedy študovali 12 000 ľudí s afantáziou. Jedna z prvej vlny dobrovoľníkov vytvorila komunitu Aphantasia Network. Túto zvláštnosť vnímania priznali aj známi ľudia, napríklad genetik Craig Venter alebo spoluzakladateľ Mozilly Firefox Blake Ross.

Vedci odhadujú, že afantastické je jedno až tri percentá ľudstva. A niektorí už od narodenia. Keď sa to dozvedia v dospelosti, úprimne sa pýtajú, čo by mohlo byť inak. A existujú aj ich protiklady – ľudia s príliš jasným vnútorným videním alebo hyperfantazisti. Na stupnici jasu vizuálnej predstavivosti majú 80 bodov z 80.

Život bez vnútorného zrenia

Od Galtonových čias sa hovorí, že afantázia je charakteristická pre ľudí, ktorí majú rozvinuté abstraktné myslenie. Ľudia s umeleckými sklonmi majú preto tendencie k hypermysleniu. To však najnovšie výskumy nepotvrdili. Na Zemana sa obracajú umelci. Pri kreslení držia predmety pred očami. Medzi afantazistami sú spisovatelia a architekti, ktorí si pre svoju prácu vyvinuli špeciálne techniky.

Afantazisti spravidla nesnívajú, ale počúvajú, chápu alebo cítia. Približne tretina opýtaných zaznamenala problémy so zapamätaním tvárí a detailov z minulosti. Existujú správy o poruche autistického spektra, zatiaľ čo hyperfantazia na druhej strane susedí so synestéziou- farebným videním písmen, čísiel a ďalších abstraktných symbolov. Pre zovšeobecnenie však nie je k dispozícii dostatok údajov.

Vedci získavajú objektívne informácie o tom, ako funguje mozog afantazistov, pomocou fMRI a rôznych dômyselných experimentov. Napríklad Joel Parson z austrálskej University of New South Wales požiadal dobrovoľníkov, aby si predstavili biely trojuholník, a sledoval ich zreničky. U normálnych ľudí sa zmenšili, u afantazistov sa nezmenili. Meral tiež elektrickú vodivosť kože pri prečítaní strašidelných príbehov. U kontrolnej skupiny došlo k zvýšeniu, u skupiny afantazistov nie.

Výsledkom bola hypotéza, že psychika afantazistov je odolnejšia. To má svoju logiku. Človek si nedokáže predstaviť a v živých farbách vybaviť hrozné scény, ktorých bol svedkom. Tento predpoklad však neplatí. V každom prípade afantázia nie je choroba, ale vlastnosť vývoja mozgu.