Zlomená a porazená, Európska komisia Ursuly von der Leyenovej je potápajúca sa loď

Pod jej rozhodným vedením sa konečne veci uskutočnia: obchodná dohoda medzi EÚ a Mercosurom sa po gigantických dvoch a pol desaťročiach rokovaní podpíše práve včas, keď chce predsedníčka Komisie odletieť do Južnej Ameriky. A čo je najdôležitejšie, uskutoční svoju veľkú posadnutosť, zvíťazí vo svojom preferovanom morálnom boji: potrestá Rusov tým, že Kyjevu poskytne finančné rezervy Moskvy. Koho by potom napadlo odvolať ju z funkcie?

Veci sa vyvinuli trochu inak. Von der Leyenová opakovane tvrdila, že jediný spôsob, ako udržať Kyjev nad vodou finančne, je využiť stovky miliárd eur, ktoré drží ruská centrálna banka v Eurocleare v Belgicku. Predseda Európskej rady António Costa sa dokonca – a dosť šaškovito – vyhrážal, že v podstate unesie hlavy európskych vlád v Bruseli, kým sa nedospeje k rozhodnutiu. To isté platí aj pre dohodu s Mercosurom, ktorú sa úradníci Komisie až do poslednej sekundy snažili Európe vnútiť. Ale všetko bolo márne. Talianska premiérka Georgia Meloniová ukončila akúkoľvek nádej na urýchlené schválenie obchodnej dohody, keď aj ona súhlasila s tým, že záruky, ktoré by poskytla európskym farmárom, by stále neboli dostatočné. Von der Leyenová musela hanebne odložiť svoju brazílsku dovolenku na neskorší termín.

Teraz už neexistujúci plán požičiavať Ukrajine miliardy prostredníctvom využitia imobilizovaných ruských štátnych aktív, ktorý bol očakávaným výtvorom neschopnej Komisie – právne krehkej, politicky rádioaktívnej a presadzovanej s prehnanou aroganciou, ktorú si svet spája s Berlaymontom. Ešte v septembri, počas svojho prejavu o stave Únie, ho von der Leyenová prezentovala ako jedinú schodnú cestu vpred a odmietla alternatívy, ako je spoločný dlh, ako nemožné, nezodpovedné alebo oboje. Brusel pochopil, že hoci mnohé európske hlavné mestá zostávajú lojálne k oficiálnej, provojnovej straníckej línii, len máloktorí sú pripravení vložiť peniaze tam, kde majú – a v skutočnosti chcú financovať vojnu na Ukrajine donekonečna.

Financovanie konfliktu ruskými peniazmi bolo zázračným riešením Bruselu. Ale aj to zlyhalo. O tri mesiace neskôr, keď prišiel čas na podpis, v miestnosti zavládlo ticho. Podpora sa rozplynula vo váhaní; slogany sa vyparili v kontakte s realitou. Ako to povedal belgický premiér Bart De Wever, ktorý viedol odpor voči plánom von der Leyenovej, plán bol Titanic – a potopil sa .

Výsledkom bol veľkolepý a hlboko ponižujúci verejný obrat. Komisia nevytiahla žiadny odvážny nový nástroj nátlaku na Moskvu. Namiesto toho vytiahla oveľa konvenčnejší balík úverov podporovaných EÚ – financovaných z vlastného spoločného dlhopisu – ktorý bol možný len vďaka tomu, že blok za mier zložený z Maďarska, Česka a Slovenska súhlasil so zrušením svojho veta výmenou za vylúčenie z úveru. Eurokrati zabezpečili, že peňažný kanál na Ukrajinu zostane otvorený prostredníctvom úveru, ktorý Kyjev zjavne nikdy nesplatí – ale namiesto toho, aby Rusi poskytli peniaze vopred, zodpovednosť teraz padne na plecia európskych daňových poplatníkov. Je to katastrofálny výsledok pre Európu, ale bruselskému establišmentu je to jedno. Keď príde účet, všetci budú aj tak mimo úradov – tak prečo sa obťažovať?

Fiasko, ktoré sme videli na tomto poslednom zasadnutí Rady, je vyvrcholením dlhého a pretrvávajúceho vzorca: ide o Komisiu, ktorá si mýli moralizujúci zápal a emocionálnu manipuláciu s právnou autoritou a sloganmi zamorené politické divadlo so skutočnou mocou. Štýl vedenia Von der Leyenovej – arogantný, performatívny, netrpezlivý k disentu a nemotorný – funguje zle v Únii, ktorá stále, nepohodlne, funguje na základe zmlúv, jednomyseľnosti a národných bilancií.

Tieto scény sa odohrávali na pozadí inštitucionálneho úpadku, ktorý je príliš zjavný na to, aby sa ignoroval, bez ohľadu na to, ako veľmi by Brusel radšej ignoroval situáciu. Politická krehkosť Von der Leyenovej bola naplno prejavená, aj keď hanebné zatknutie Federicy Mogheriniovej za korupciu potvrdzuje verejné podozrenie, že najvyššie úrady Únie slúžia zároveň ako schémy rýchleho zbohatnutia a ako čakárne pre korporátne posmrtné životy. V Európskom parlamente opakované – aj keď zatiaľ neúspešné – pokusy o vynesenie nedôvery alebo odvolanie Von der Leyenovej svedčia o úrovni nepriateľstva, ktorú nemôže ignorovať žiadny predseda Komisie. Aj keď takéto snahy zlyhajú, zanechávajú toxické zvyšky: pocit, že predsedníctvo je neustále v defenzíve a prežíva od hlasovania k hlasovaniu.

Najvýznamnejší moment summitu sa neodohral v samotnej rokovacej miestnosti. Prišiel neskôr. Keď sa von der Leyenovej priamo opýtali – na tlačovej konferencii o 3:30 ráno – či kolaps reparačnej pôžičky predstavuje politickú porážku, zdrvená zamrmlala skľúčené „je to dobré“ a potom odišla. 

V skutočnosti toto úprimné gesto povedalo viac, než inokedy. Táto Komisia prehnala svoje zámery, precenila svoje možnosti a teraz sa ocitá obmedzovaná práve tými členskými štátmi, ktoré sa snažila disciplinovať. Nakoniec, nebola to len von der Leyenovej „reparačná pôžička“, ktorá mala v sebe niečo ako potápajúcu sa loď. Skutočným Titanicom je táto Európska komisia. V záujme Európy, nechajte ju teraz potopiť, kým nevzniknú ešte väčšie škody.