Otec bol kozák, mama Ukrajinka, narodil sa v Bagdadi v Gruzínsku, na Kaukaze. Za socializmu propagovali len jeho „pokrokové“ básne. Povedal: „Revolúcia 1917 – to bola moja revolúcia“. Vyvolávalo to u nás jeho odmietanie, čo trvá dodnes. Bol to však veľký básnik, ktorý prežil krátky život v chaotickej porevolučnej dobe. Legenda o ňom pretrváva sto rokov.

Aké som zažil „stretnutia“ s týmto mužom, ktorý sa na fotografiách nikdy nesmeje?

Na gymnáziu v Nitre sme ruštinárke, Vilme Turisovej, ktorá prišla z Podkarpatskej Rusi, odpovedali na tému poémy Sto päťdesiat miliónov (1921), v ktorej autor agitoval za svetovú revolúciu. Básnika uznávala, ale k systému, ktorý sama zažila, cítila veľký odpor. Na plagátoch sme často čítali jeho heslo: „Lenin žil, žije a bude žiť.“

Na svetovom kongrese matematikov v r. 1966 v Moskve, za účasti 5000 matematikov sveta, sme boli v sále Univerzity na Leninských horách na jeho výbornom balete Bárišňa a chuligán. Chuligán nosil Majakovského šiltovku.

Na Novodevičného kladbišti som sa pomodlil na jeho hrobe. Fotografia hrobu sa mi z  albumu stratila, mám tam iba hrob Čechova a Gogoľa.

Divadelnú hru Kúpeľ, pre ktorú mal autor problémy s cenzúrou, napísal v roku svojej smrti. Okolo r. 1968 som bol na jej uvedení v Bratislave. Sála sa roztlieskala, keď si stranícky papaláš utrel z čela pot červenou vreckovkou.

Ako matematik som do roku 1989 navštívil ZSSR mnohokrát – bol som v Moskve, Leningrade, Kyjeve, Novosibirsku, Talline, Vilniuse, Rige, Taškente, Irkutsku, Samarkande, Jerevane,… V rozhovoroch, najmä s vedcami, mi neraz spomínali Majakovského.

V r. 1988 sa vrátil z cudziny Robo Grigorov, ktorý mal veľký úspech s piesňou Pocta Majakovskému: „Ó, Bože, odpusť básnikom. Ó, pane odpusť rebelom a nezatrať ich duše, veď štekali len preto, že každý mlčí“ (Kamil Peteraj). S Robom sme sa neskôr spriatelili.

Bol som priateľom slávnych pražských matematikov – Babušku, Prágera, Vitáska a Taufera. Otec posledného, Jíři, preložil z ruštiny 26 kníh Majakovského. Som mu za to vďačný.

6.3.2009 som do blogu na Sme o sovietskych spisovateľov napísal: „Nenásytný malomeštiak sa trasie pred Majakovským, stopäťdesiat miliónov sa dočkalo jeho výziev“.

V Moskve som bol neraz na Majakovskom námestí. Je tam jeho socha, pod ňou za účasti mnohých divákov bývali čítania z jeho poézie. Teraz sa toto námestie volá Triumfálne.

Najslávnejšia Majakovského poéma je Oblak v nohaviciach (1914). Brilantný preklad ekvilibristiky slov a asociácii slovenského vydania (2019, Spolok slovenských spisovateľov) urobil a úvod napísal Jaroslav Rezník. Podľa neho ide o ľúbostnú báseň – veď autor mieša lásku, revolúciu, náboženstvo, umenie, prosby aj výčitky Bohu.

Majakovský, básnik rebelov, vytváral nové básnické formy, metafory, aj slová. Do 15 rokov bol trikrát zavretý, najmä za ilegálnu ľavicovú činnosť, raz na 11 mesiacov. Pri vyšetrovaní zjedol zápisník, lebo v ňom boli adresy priateľov.

Bol zakladateľom ruského futurizmu, „básnik revolúcie“, člen ľavicového frontu LEF. Chcel vytvoriť „demokratický jazyk ulice“, kritici ho tvrdo napádali, ani on im nič nezostal dlžný. Jeho obhajcom bol David Burljuk, otec ruského futurizmu, ktorý z neho „urobil básnika“. Svoju 3000 riadkovú poému Lenin (1923-4) Majakovský prednášal v Bolšom teátri plnom divákov, ktorí mu 20 minút tlieskali. Neskoršie sa stal symbolom represií nového štátu.

Napísal 72 kníh, aj pre deti a mládež. Ako futurista – oslavoval krásu nepokoja, odvahy a protestov. Bol všestranným talentom a vzdelancom. Kreslil plagáty, vytvoril ich asi 1100, písal heslá a agitky, ktoré propagovali porevolučný systém. V Rusku ho zbožňovali, precestoval 54 miest, rečnil v plných sálach, jeho popularita rástla.

Komunisti ho pustili do Francúzska, Poľska, Československa, Mexika a USA. V Paríži vysedával v kaviarni Voltaire, kde písal Parížske cykly (1926). V pražskej Slávia pri predstavovaní podal niekomu nohu. V r. 1925 bol 4 mesiace v USA. Napísal Moje objavenie Ameriky (1926) a Vojna a svet.

Mal časté a nezodpovedné vzťahy s viacerými ženami, často sa zapálil a rýchlo vyhasol. V lete 1925 v USA s Elly Johnson, prežil krátku lásku, z ktorej sa narodila Patrícia Thompson. Neskôr o tom napísala knihu Máj na Manhattane. Majakovskij ju v r. 1928 prvýkrát uvidel v Nice. Po rozpade navštívila ZSSR a zmenila si meno na Majakovská. Z inej lásky mal Majakovský syna Gleba Lavinského, ktorý zomrel v Rusku v r. 1986.

Majakovskému vydávali veľa dvadsať kopejkových knižiek pre deti. Do češtiny ich prekladal Jíři Taufer (1911-1986): Maják (1950), Majakovský deťom (náklad 20 tis., 1953), Zverinec (25 tis.), Čím budu? (1950), Já mám koně  (1951), Veselo i vážne, Čo je zlé a čo je to dobré?

V Rusku mu vydali osem kníh zobraných spisov, publikovali aj jeho úvahy o literatúre: Ako písať prózu a poéziu? O verši, Ako robiť verše? (slovenský preklad Dušan Slobodník).

Majakovskij písal často aj o sebe: „Ja sám“ sa týka detstva a života do r. 1928. Slovo o pluku Majakovského (preložil J. Taufer), Sebe, milovanému (preložil Ľubo Feldek).

Nedávno som prečítal jeho knihu z r. 1926 „A čo píšete?“ (preklad Dušana Slobodníka, 1972). Zaujala ma jeho nebojácnosť a postoj k literárnej činnosti: „Uverejňuje sa viac, ako sa píše. Človek si hneď neuvedomí, kde sa končí poézia a kde začína zrýmovaná rezortná správa. Jedna uverejnená hlúposť vzbudzuje u dvoch ľudí presvedčenie, že i oni to vedia napísať, nie horšie. Keď tí dvaja napíšu, a uverejnia ich, vzbudzujú závisť už o štyroch… Hlavný boj spisovateľa je boj o kvalitu. Kvalita produkcie a postavenie spisovateľa sa  otriaslo, znížilo sa a zdiskreditovalo. Objektívne príčiny sú: práca na poslednú chvíľu, od súrnej úlohy k súrnej úlohe, nedostatok času na premyslenie formálnej stránky práce. Horšie sú subjektívne príčiny: nesvedomité spisovateľské fušerstvo – uprednostňovanie objednávok a cynický predpoklad, že nekvalifikovaný čitateľ všetko zhltne. Prispieva k tomu i zlá organizácia: vymizol styk čitateľa s masami, kritika sa prenechala nezodpovedným tárajom… Po smrti spisovateľa sa objavujú články plné súcitu, čítam ich s odporom. Kde boli ich autori, keď autori, opľúvaný kritikou, chodili živí po Rusku? Prestaňte s oslavami posmrtnými článkami a vydávaním. Píšte o živých!“  O poézii a kultúre Majakovský píše:

Poézia je ako ťažba rádia.

Rok ťažkej práce pre gram vzácneho kovu.

Ton tisíc slovnej rudy dobýjaš

v hold jedinému výstižnému slovu.

…..

Dosť bolo po domácky vyrobených vecí!

Dosť výrobkov šikovných, vrtkých rúk!

Republika umenia je v smrteľnom nebezpečí –

v nebezpečí je slovo, farba, zvuk.

„Oblak v nohaviciach“ prináša veľa úprimných veršov:

a nenašiel sa jediný – ako viem,

čo by nekričal:

„Ukrižuj, ukrižuj ho!“

No, pre mňa – ľudia,

I tí, čo ste ublížili,

ste drahí a blízki.

Videli ste,

Ako pes bijúcu ruku líže

nad dnom prázdnej misky?

…..

Mária!

Tvoje meno sa bojím zabudnúť,

ako sa básnik bojí zabudnúť

niektoré v mukách noci zrodené slovo,

veľkosťou sa rovnajúce Bohu.

Po návrate z USA, nastalo u Majakovského sklamanie z komunizmu. Pod heslom „Preč s Majakovským“ sa tvrdilo, že robotníci mu nerozumejú. Chcel vytvoriť nové socialistické umenie, ale narazil na cenzúru a socialistický realizmus. Svoju revoltu si nenechal pre seba, začal mať preto stále väčšie problémy. Ťažko to znášal, stal sa uštvaným a chorým. V depresii napísal list na rozlúčku: „Loď lásky stroskotala o život. Incident skončil…“

O dva dni zomrel sebevraždou, strelou do srdca z pištole. 14.4 1930 ho našli zakrvaveného v byte. Mal 36 rokov, guľka vraj nebola z jeho zbrane, susedia počuli dva výstrely, vyšetrovateľ smrti bol po desiatich dňoch zavraždený.

Na pohrebe ležal dvojmetrový básnik v truhle na mieru, pri pravom spánku mal kytku, ktorej sa nesmelo dotknúť. Pohreb bol 17.4.1930 v Moskve so 150 tisíc ľuďmi. Po Leninovi a Stalinovi to bol tretí najväčší pohreb v Rusku. Nad jeho smrťou sú doteraz otázniky. Ironicky sa tradujú vraj jeho posledné slová: „Súdruhovia, nestrieľajte!“

Kto vie, ako by sa život Majakovského ďalej vyvíjal, v krajine, v ktorej ďalších 60 rokov vládol leninizmus, stalinizmus, marxizmus, ateizmus a komunizmus?

Jozef Mikloško