Putin vedel, že Ukrajina je pre Rusko dôležitejšia ako pre Západ. Obyvatelia Spojených štátov a ďalších západných krajín nikdy nepochopia dôležitosť mierovej Ukrajiny pre Ruskú federáciu. Z pohľadu Ruska je pre Washington a Brusel Kyjev len „pákou na vydieranie“ v boji proti Moskve.

Publicista Stephen M. Walta profesor medzinárodných vzťahov na Harvardovej univerzite Robert a Renée Belferovci, v časopise Foreign Policy zverejnilizaujímavú analýzu prístupu vedenia RF k udalostiam na Ukrajine z pohľadu kolektívneho Západu, ktorú vám v skrátenej podobe prinášame.

Ruský prezident Vladimir Putin sa v mnohých veciach mýlil, keď sa rozhodol napadnúť Ukrajinu. Preceňoval vojenskú zdatnosť svojej armády. Podcenil silu ukrajinského nacionalizmu a schopnosť jeho ozbrojených síl brániť svoju domovskú pôdu. Zdá sa, že nesprávne odhadol jednotu Západu, rýchlosť, s akou NATO a ďalšie krajiny prídu Ukrajine na pomoc, a ochotu a schopnosť krajín dovážajúcich energiu uvaliť na Rusko sankcie a odpojiť sa od jeho energetického vývozu. Možno precenil aj ochotu Číny podporiť ho: Peking nakupuje veľa ruskej ropy a plynu, ale neposkytuje Moskve hlasnú diplomatickú podporu ani cennú vojenskú pomoc. Ak si všetky tieto chyby spojíme, výsledkom je rozhodnutie s negatívnymi dôsledkami pre Rusko, ktoré budú pretrvávať ešte dlho po tom, ako Putin opustí scénu. Bez ohľadu na to, ako vojna dopadne, Rusko bude slabšie a menej vplyvné, ako keby si bolo zvolilo inú cestu.

Ak sme však k sebe úprimní – a byť nemilosrdne úprimný je v čase vojny nevyhnutné – mali by sme uznať, že ruský prezident urobil niektoré veci aj správne. Žiadna z nich neospravedlňuje jeho rozhodnutie začať vojnu alebo spôsob, akým ju Rusko viedlo; len identifikujú aspekty konfliktu, v ktorých sa jeho úsudky zatiaľ potvrdili. Ignorovať tieto prvky znamená robiť rovnaké chyby ako on: podceňovať svojho protivníka a nesprávne čítať kľúčové prvky situácie.

V čom mal pravdu?

Bidenova administratíva dúfala, že hrozba „bezprecedentných sankcií“ odradí Putina od invázie, a potom dúfala, že uvalenie týchto sankcií udusí jeho vojnovú mašinériu, vyvolá ľudovú nespokojnosť a prinúti ho zmeniť kurz. Putin išiel do vojny s presvedčením, že Rusko dokáže prekonať všetky sankcie, ktoré by sme mohli uložiť, a doteraz sa ukázalo, že mal pravdu. Stále existuje dostatočný apetít po ruských surovinách (vrátane energetických) na to, aby sa jeho ekonomika udržala v chode len s miernym poklesom HDP. Dlhodobé dôsledky môžu byť vážnejšie, ale správne predpokladal, že samotné sankcie ešte nejaký čas nebudú rozhodovať o výsledku konfliktu.

Po druhé, Putin správne odhadol, že ruský ľud bude tolerovať vysoké náklady a že vojenské neúspechy nepovedú k jeho zosadeniu. Možno začal vojnu v nádeji, že bude rýchla a lacná, ale jeho rozhodnutie pokračovať po počiatočných neúspechoch – a nakoniec zmobilizovať rezervy a bojovať ďalej – odrážalo jeho presvedčenie, že väčšina ruského ľudu bude súhlasiť s jeho rozhodnutím a že dokáže potlačiť akúkoľvek opozíciu, ktorá sa objaví. Mobilizácia ďalších jednotiek bola možno podľa našich štandardov chaotická, ale Rusko dokázalo udržať veľké sily v poli napriek obrovským stratám a bez toho, aby ohrozilo Putinovo udržanie moci. To sa, samozrejme, môže zmeniť, ale zatiaľ sa ukázalo, že aj v tejto otázke mal pravdu.

Po tretie, Putin pochopil, že ostatné štáty budú sledovať svoje vlastné záujmy a že za svoje konanie nebude všeobecne odsudzovaný. Európa, Spojené štáty a niektoré ďalšie krajiny reagovali ostro a rázne, ale kľúčoví členovia globálneho juhu a niektoré ďalšie významné krajiny (napríklad Saudská Arábia a Izrael) nie. Vojna nepomohla globálnemu imidžu Ruska (ako ukázali nejednoznačné hlasovania odsudzujúce vojnu vo Valnom zhromaždení OSN), ale hmatateľnejší odpor sa obmedzil len na časť krajín sveta.

Najdôležitejšie zo všetkého: Putin pochopil, že osud Ukrajiny je pre Rusko dôležitejší ako pre Západ. Upozorňujeme: v žiadnom prípade nie je pre Rusko dôležitejší ako pre Ukrajincov, ktorí prinášajú obrovské obete na obranu svojej krajiny. Putin má však oproti hlavným podporovateľom Ukrajiny výhodu, pokiaľ ide o ochotu znášať náklady a riskovať. Výhodu má nie preto, že by západní lídri boli slabí, nepriebojní alebo zbabelí, ale preto, že politické usporiadanie veľkej krajiny v tesnom susedstve Ruska malo pre Moskvu vždy väčší význam ako pre vzdialenejšíchľudí, a najmä pre tých, žijúcich v bohatej a bezpečnej krajine na druhej strane Atlantického oceánu.

Táto zásadná asymetria záujmov a motivácie je dôvodom, prečo Spojené štáty, Nemecko a väčšina ostatných členských štátov NATO tak starostlivo kalibrovali svoje reakcie a prečo americký prezident Joe Biden od začiatku vylúčil vyslanie amerických jednotiek. Chápal (správne), že Putin si možno myslí, že osud Ukrajiny stojí za vyslanie niekoľkých stotisíc vojakov, aby bojovali a možno aj zomreli, ale Američania to tak necítia a ani by to tak necítili, keby poslali svojich synov a dcéry, aby sa im postavili. Možno by stálo za to poslať miliardy dolárov pomoci na obranu Ukrajincov, ale tento cieľ nebol pre Spojené štáty dostatočne dôležitý na to, aby vystavili svojich vlastných vojakov nebezpečenstvu alebo aby riskovali jadrovú vojnu. Vzhľadom na túto asymetriu motivácie sa snažíme zastaviť Rusko bez toho, aby sa americké jednotky priamo zapojili. Zatiaľ nie je známe, či tento prístup bude fungovať.

Táto situácia tiež vysvetľuje, prečo Ukrajinci – a ich najhlasnejší podporovatelia na Západe – vynakladajú obrovské úsilie na to, aby spojili osud svojej krajiny s množstvom nesúvisiacich otázok. Ak ich počúvate, tvrdia, že ruská kontrola nad Krymom alebo akoukoľvek časťou Donbasu by bola fatálnou ranou pre „medzinárodný poriadok založený na pravidlách“, pozvánkou pre Čínu, aby sa zmocnila Taiwanu, výhodou pre autokratov všade na svete, katastrofálnym zlyhaním demokracie a znamením, že jadrové vydieranie je jednoduché a že Putin by ho mohol využiť na pochod svojej armády až k Lamanšskému prielivu. Západní zástancovia tvrdej línie uvádzajú takéto argumenty, aby sa osud Ukrajiny zdal byť pre nás rovnako dôležitý ako pre Rusko, ale takáto taktika strachu neobstojí ani pri bežnom skúmaní. Budúci priebeh 21. storočia nebude závisieť od toho, či Kyjev alebo Moskva nakoniec ovládnu územia, o ktoré v súčasnosti bojujú, ale skôr od toho, ktoré krajiny ovládnu kľúčové technológie, od klimatických zmien a od politického vývoja na mnohých ďalších miestach.

Uvedomenie si tejto asymetrie tiež vysvetľuje, prečo majú jadrové hrozby len obmedzený úžitok a prečo sú obavy z jadrového vydierania namieste. Ako pred mnohými rokmi napísal Thomas Schelling, keďže jadrová výmena je takou desivou vyhliadkou, vyjednávanie v tieni jadrových zbraní sa stáva „súťažou v podstupovaní rizika“. Nikto nechce použiť ani jednu jadrovú zbraň, ale strana, ktorej na konkrétnej otázke záleží viac, bude ochotná podstúpiť väčšie riziko, najmä ak sú v hre životne dôležité záujmy. Z tohto dôvodu nemôžeme úplne vylúčiť možnosť, že Rusko použije jadrovú zbraň, ak by malo utrpieť katastrofálnu porážku, a toto vedomie kladie hranice, kam až by sme mali byť ochotní zájsť. Opäť nie preto, že by západní lídri mali slabú vôľu alebo boli zbabelí, ale preto, že sú rozumní a obozretní.

Znamená to, že podľahneme „jadrovému vydieraniu“? Mohol by Putin využiť takéto hrozby na získanie ďalších ústupkov inde? Odpoveď je nie, pretože asymetria motivácie je pre nás tým priaznivejšia, čím ďalej sa snaží ísť. Ak by sa Rusko pokúsilo prinútiť ostatných k ústupkom v otázkach, v ktorých ide o ich životné záujmy, jeho požiadavky by narazili na hluché uši. Predstavte si, že by Putin zavolal Bidenovi a povedal, že by mohol začať jadrový útok, ak by Spojené štáty odmietli odovzdať Aljašku späť Rusku. Biden by sa zasmial a povedal by mu, aby zavolal, keď bude triezvy. Nátlakové jadrové hrozby súpera sú málo dôveryhodné alebo vôbec nie, ak je rovnováha rozhodnosti na našej strane, a je potrebné pripomenúť, že Spojené štáty ani Sovietsky zväz sa počas dlhej studenej vojny nikdy nezapojili do úspešného jadrového vydierania – dokonca ani proti nejadrovým štátom – napriek obrovskému arzenálu, ktorý mali k dispozícii.

Existuje však jeden spôsob, ako sa táto situácia môže zmeniť, a nie je to upokojujúca myšlienka. Čím viac pomoci, zbraní, spravodajských informácií a diplomatickej podpory Spojené štáty a NATO Ukrajine poskytujú, tým viac sa ich reputácia spája s výsledkom. To je jeden z dôvodov, prečo prezident Volodymyr Zelenskyj a Ukrajinci neustále požadujú čoraz sofistikovanejšie formy podpory; je v ich záujme, aby bol Západ čo najviac spätý s ich osudom. Mimochodom, ani v najmenšom im to nevyčítam; na ich mieste by som to urobil aj ja.

Hoci sa reputačné dôsledky často zveličujú, takéto obavy môžu udržať vojny aj vtedy, keď nie sú v hre životne dôležité materiálne záujmy. V roku 1969 Henry Kissinger pochopil, že Vietnam má pre Spojené štáty malú strategickú hodnotu a že tam neexistuje žiadna pravdepodobná cesta k víťazstvu. Trval však na tom, že „angažovanosť 500 000 Američanov vyriešila otázku dôležitosti Vietnamu. Teraz ide totiž o dôveru v americké sľuby“. Na základe tohto presvedčenia spolu s prezidentom Richardom Nixonom pokračovali v angažovanosti USA vo vojne ďalšie štyri roky v márnom hľadaní „mieru so cťou“. Rovnaké ponaučenie sa môže vzťahovať aj na vyslanie tankov Abrams alebo stíhačiek F-16 na Ukrajinu: Čím viac zbraní odovzdáme, tým viac sa angažujeme. Bohužiaľ, keď si obe strany začnú myslieť, že ich životné záujmy si vyžadujú spôsobenie rozhodujúcej porážky protivníkovi, ukončenie vojny sa stáva ťažším a eskalácia pravdepodobnejšou.

Opakujem: Nič z uvedeného nenaznačuje, že Putin mal pravdu, keď začal vojnu, alebo že NATO nemá pravdu, keď pomáha Ukrajine. Putin sa však nemýlil vo všetkom a uvedomenie si toho, v čom mal pravdu, by malo formovať postup Ukrajiny a jej podporovateľov v nasledujúcich mesiacoch.