V stredu 11. decembra sa konalo na špecializovanom trestnom súde v Pezinku pojednávanie vo veci vydavateľa časopisu Zem a Vek Tibora Eliota Rostasa pre jeho údajné šírenie extrémistických materiálov, hanobenie národa a podnecovanie rasovej nenávisti (píšeme o tom TU).

Rostas v máji 2017 vo svojom časopise uverejnil článok „Klin Židov medzi Slovanmi“, v ktorom cituje výroky niektorých národných dejateľov z dávnych čias o Židoch, a v ktorom má podľa obžaloby tvrdiť, že aj dnes zásahy určitých židovských kruhov ovplyvňujú dianie vo svete negatívnym spôsobom. Rozsudok má byť vynesený v pondelok 16. decembra.

Je to iba nedávno, čo na tom istom súde prebehol iný proces, s poslancom Národnej rady Milanom Mazurekom, za jeho údajne rasistické výroky voči Rómom, v ktorých ich mal paušálne odsudzovať a urážať ako etnikum. Odsúdený bol aj napriek tomu, že v rozhlasovom rozhovore, kde predmetné výroky odzneli, jasne povedal, že nehovorí o všetkých Cigánoch, ale iba o tých asociálnych. Celé Slovensko vzápätí s úžasom sledovalo, ako kauza nadobudla obrátky potom, ako bývalý premiér povedal, čo si o veci myslí a následne začali inkvizítori naháňať aj jeho.

Ten istý prokurátor, ten istý špecializovaný súd, ten istý cieľ: potrestať nositeľov odlišných názorov ako nebezpečných extrémistov. „Extrémistickú nenávisť treba paralyzovať v prvopočiatku,“ hovorí Honz. V totalitnej praxi všetkých čias to znamená snahu zastrašiť ľudí natoľko, aby sa neodvážili ani pípnuť proti oficiálnej, jedinej povolenej línii. Výsledkom je, že tu dnes v mene boja proti extrémizmu máme do činenia s iným extrémizmom.

Čo je nebezpečnejší extrémizmus: ak niekto má názory, ktoré sa snažia odporcovia viacmenej neúspešne silou-mocou spájať s režimom, ktorý je už trištvrte storočia mŕtvy, alebo ideologická inkvizícia, ktorá reálne ľudí zastrašuje, prenasleduje, profesionálne a spoločensky likviduje?

Povedzme si to tu na rovinu: v slobodnej spoločnosti musí byť v prvom rade povolené o týchto veciach otvorene hovoriť. Ak má veľká časť spoločnosti (či už správny alebo nesprávny) dojem, že nejaká časť spoločnosti (etnikum, spoločenská vrstva, regionálne spoločenstvo, atď.) má nespravodlivé výhody, niet inej cesty ako sa s tým vysporiadať, než otvorene o tom hovoriť. Platí to aj o fenoméne židovského národa.

Židia sú etnikum ako každé iné. Majú svoje národné špecifiká, svoju unikátnu históriu, ako skupina majú štatisticky svoje charakteristické, dobré aj zlé vlastnosti, tak ako každé iné etnikum. Nie sú lepší ani horší ako iní a žiadny slušný človek nebude presadzovať názor, že ich treba plošne, iba preto, že sú Židia, nenávidieť, prenasledovať ich, ubližovať im. Toto treba zdôrazniť a podčiarknuť. A tiež to, že rovnako toto platí pre Rómov, Slovákoch a pre každé iné etnikum a každú inú skupinu obyvateľstva.

Je však pravdou aj to, že ak nejaké (ľubovoľné) etnikum (alebo akákoľvek iná skupina ľudí) je vysoko neproporčne zastúpené v kruhoch, ktoré spoločnosť ovládajú, alebo ak vysoko neproporčne profituje na úkor ostatných, tak je to voči väčšine nespravodlivé, je to zo samotnej podstaty nedemokratické a v slobodnej, humanistickej a demokratickej spoločnosti musí byť dovolené to otvorene pomenovať a aj zjednať nápravu.

Samozrejme, to pomenovanie a náprava musí byť bez aplikácie kolektívnej viny voči jednotlivcom, pri zachovaní ľudskej dôstojnosti, ľudských práv a slobôd. Súčasne však musí byť povolené prihliadať na podstatný určujúci fakt, že ak existuje skupinová stratégia akejkoľvek skupiny na získanie neproporčných, neférových výhod v spoločnosti, potom je správne a spravodlivé túto skupinovú stratégiu rozpoznať, otvorene pomenovať a v tom duchu aj pristúpiť k náprave. Prečo? Je totiž jasné, že žiadnu poruchu v žiadnom systéme nie je možné opraviť bez poznania a pomenovania jej pravej príčiny.

Takto nejako, celkom prirodzene vníma v podstate veľmi jednoduché a elementárne pravidlá spravodlivosti pre všetky národy sveta každý slušný človek: cudzie nechcime a svoje si nedajme vziať. A nepochybne takto nejako sa na židovskú otázku dívali v uplynulých storočiach aj velikáni slovenského národného života. Že ich vyjadrenia niekedy boli prostoreké, príkre a občas možno aj nekorektné? Nuž, oni citlivo vnímali ťažkú historickú nespravodlivosť páchanú na slovenskom národe a o tom, čo videli a zažívali, emotívne hovorili, vtedy ešte bez filtra politickej korektnosti, alebo lepšie povedané, bez autocenzúry, ktorá je dnes neodmysliteľne zabudovaná v riadiacom softvéri každého občana – pravda, s výnimkou tých, ktorí majú ambíciu v krátkom čase prísť o všetko: o spoločenský status, majetok aj slobodu.

Napriek všadeprítomným prejavom rusofóbie, napriek tomu, že ako celok sú Slovanské národy azda najväčšou obeťou modernej histórie, keď ich holokaust si v rôznych formách vyžiadal v poslednom storočí desiatky miliónov ľudských životov, napriek zjavne asymetrickému usporiadaniu dnešného sveta, v ktorom je väčšina slovanských krajín v postavení novodobých kolónií a tie zvyšné sú zo strany mediálnej moci démonizované ako to najväčšie zlo, napriek všetkému tomu sa vo verejnom diskurze takmer vôbec neobjavujú výrazy ako antislavizmus a antislovakizmus.

Naopak, všade a donekonečna sa stále hovorí o židovskom holokauste a o rasizme voči Rómom, hlavne o ich nedostatočnej integrácii do spoločnosti. Všetkého priveľa však škodí, a to platí aj o každom ideologickom ovplyvňovaní verejnosti, bez ohľadu na to, či je založené na faktoch, alebo nie. To je ten pravý dôvod, prečo mnohí ľudia dnešnú masmediálnu jednostrannosť pociťujú ako nespravodlivú, účelovú a poukazujú na (údajne) Voltairov výrok „kto ti vládne, to zistíš podľa toho, koho nesmieš kritizovať“.

Prokurátor Honz ešte nevie, že on aj samotný špecializovaný súd v Pezinku sa už o niekoľko desaťročí dostanú do učebníc pre základné školy ako symboly tejto doby, na ktoré sa budú ďalšie generácie pozerať podobne, ako sa my dnes pozeráme na Urválka a procesy z 50. rokov.

Čo by si však uvedomovať mohol, je empirický fakt, že spravidla, keď si nejaký režim vo svojej arogancii povedal, že je čas už definitívne potlačiť akýkoľvek prejav nesúhlasu a nezávislého zdravého rozumu, to v skutočnosti znamenalo, že práve definitívne stratil styk s realitou a podpísal si rozsudok nad svojím neodvratne sa blížiacim osudom.

Pánovi Honzovi a jeho slniečkovým pussypajtášom naozaj vôbec nedocvakáva, že svojím rozoštvávaním spoločnosti, hrotením konfliktu, urážaním demokratického cítenia státisícov občanov robia medvediu službu myšlienkam, ktorým veria, ale aj politickým prúdom, ktoré reprezentujú, tobôž v čase pred voľbami?

Ivan Lehotský