Francúzsko bolo kedysi poprednou kresťanskou krajinou. Mediálne útoky antiklerikálov a liberálov na kresťanov v tejto krajine však v myslení európskych Francúzov 20. a 21. storočia vyvolali devastačné zmeny. Mnohým Francúzom sú dnes ľahostajné prípady čoraz agresívnejších profanácií kresťanských kostolov a svätýň. Vo väčšine prípadov za týmito útokmi stoja síce radikálni moslimovia, minimálne nezáujem liberálov zapríčiní, že sa budú tieto nenávistné útoky ako v prípade Oloron Sainte Marie alebo v Tonnay Charante stupňovať a stanú sa pravdepodobne v blízkej dobe rutinnou záležitosťou.

Podľa informácii z francúzskych zdrojov len v minulom roku prišlo takmer k 2000 útokom voči kresťanským katolíckym chrámom vo Francúzsku. Za posledných 10 rokov vzrástli útoky voči kresťanstvu na pôde Francúzska o viac ako 220%. Nie je v tom nič nepochopiteľné, ako predpovedal apoštol sv. Pavol v Druhom liste Timotejovi: „Veď všetci, čo chcú žiť nábožne v Kristovi Ježišovi, budú prenasledovaní,“ (2Tim 3,12).

Nenávisť voči kresťanstvu má v Európe dlhodobú tradíciu. Už v staroveku sa masy Rimanov tešili zo smrti kresťanov v rímskych amfiteátroch, liberáli a kritici kresťanstva dnes útočia pomerne často na kresťanov a najmä na katolíkov kvôli inkvizícii, križiackym vojnám či náboženskej netolerancii. Absolútne odmietajú akceptovať skutočnosť, že stredovek bola diametrálne iná doba a je skresľujúce hodnotiť ju podľa dnešných kritérií.

Kto z čitateľov tomuto tvrdeniu neverí, nech si odpovie na jednoduchú otázku. Dokázal by som v nedeľu poobede zobrať členov vlastnej rodiny na štadión a dívať sa, ako tam kat štvrtí, mučí prípadne naráža na kôl odsúdeného zločinca? S výnimkou duševne chorých sadistov by to v dnešnej dobe samozrejme nedokázal nikto, pritom členovia stredovekej komunity považovali verejné popravy a mučenie za bežnú súčasť svojho života a podobných aktivít sa zúčastňovali.

Smrť bola k stredovekým ľuďom podstatne bližšie ako dnes, umieralo sa aj na tak triviálnu vec, ako je zápal slepého čreva. Rovnako v prípade križiackych vojen išlo len o reakciu kresťanského sveta na útok moslimov voči kresťanskej Byzancii a plienenie križiakov nepresahovalo rámec bežného plienenia charakteristického pre stredoveké vojny. Hodnotiť stredovekých obyvateľov ako sadistov však nemožno. Bola iná doba a iné kritéria.

Ešte k pertraktovanej polarizácii medzi stredovekým kresťanským tmárstvom a kultivovanou spoločnosťou zbavenou kresťanských predsudkov. Inkvizícia má za celých 700 rokov svojej existencie na svojom konte podľa odhadu proticirkevných historikov približne 400 tisíc obetí (medzi tieto obete sa rátajú aj tí, ktorí odvolali svoje učenie, dostali pokutu, niekoľko rokov strávili vo väzení a pod.).

Francúzski jakobíni, odmietajúci kresťanstvo zavraždili v rokoch 1793 – 1795 takmer 300 tisíc Francúzov, ktorí s nimi nesúhlasili.  Američania od roku 1865 – 1890 stihli zlikvidovať viac ako 1,3 milióna amerických Indiánov, vo Vietname za 15 rokov zahynuli takmer 2 milióny vietnamských civilistov. O zločinoch kresťanstvo nenávidiacich sovietskych a nemeckých politických vodcov v 20. storočia vedia takmer všetci, netreba o nich špeciálne hovoriť. Ak je odsúdeniahodné náboženstvo kvôli svojmu správaniu v stredoveku, o to viac odsúdeniahodné sú dnes všetky pseudodemokratické režimy, ktoré využívajú vojnu k ničeniu života a rabovaniu nerastného bohatstva iných štátov. Výrok Albrightovej, že smrť 500 tisíc irackých detí stála za zvrhnutie Hussajna neodznel v stredoveku, ale na sklonku 20. storočia v krajine, ktorá sa považuje za výkvet demokracie.

Vo vzťahu ku kresťanom zaujali na prelome 20. a 21. storočia mnohí liberáli a nepriatelia cirkvi nepriateľský postoj, podobne ako v minulosti komunisti. Pokiaľ však komunisti proti Cirkvi bojovali pomerne primitívnymi metódami a s cieľom vytvoriť ateistickú spoločnosť a pretvoriť veriacich na ateistov, liberáli sa dnes sústreďujú v prvom rade na relativizáciu civilizačných a kultúrnych hodnôt a dôsledné oslabovanie kresťanských doktrín. Kresťanstvo odmietajú a profanácia kresťanstva je dôležitou súčasťou ich vnútornej exploatácie, práve na troskách kresťanstva chcú v postkresťanskom svete vytvoriť svoju deštruktívnu predstavu spoločnosti, ktorú tak výstižne vystihol vo svojom diele 1984 britský spisovateľ Orwell.

Kresťania sú dnes už prenasledovaní kvôli svojím názorom v celej Európe. Zatiaľ ide o ľahkú kategóriu, o „soft prenasledovanie“, dôležitú úlohu pri tomto prenasledovaní hrajú nepriatelia cirkvi, ktorí majú dôležité slovo v politike a médiách, mainstreamové médiá a sociálne siete pomerne často šíria protikresťanskú nenávisť.  Názory a práva kresťanov sú ignorované, zmienky o kresťanstve sú korenené posmeškami a urážkami. To je však len prvotná fáza, o tom ako v skutočnosti vyzerajú ďalšie fázy prenasledovania kresťanov máme dostatok informácii z histórie.

Francúzsky filozof Brague verí, že ak sa budú kresťania neustále zdokonaľovať a stanú sa lepšími, stlmí to aktivity nepriateľov cirkvi.  S týmto názorom Bragueho by sa dalo minimálne polemizovať, pretože ľudia ako Ján Chryzostom Korec, sestra Zdenka Schelingová, Maximilián Kolbe a tisícky ďalších kresťanov, ktorí boli po ľudskej stránke podstatne lepší ako nacistickí či komunistickí vrahovia a hrdlorezi, aktivity nepriateľov Cirkvi v počiatočnej fáze nestlmili a svoju vieru v Krista spečatili vlastnou krvou, zdravím či slobodou. Nepriatelia kresťanstva si totiž vždy dávajú záležať na tom, aby špeciálne prenasledovali a odstraňovali tých, ktorí im najviac prekážajú v ich plánoch.

Pri prenasledovaní a útokoch na kresťanov zohrávajú negatívnu úlohu okrem spomenutých subjektov najmä islamistické režimy a ďalšie totalitné systémy vo svete. Kresťanské komunity si môžu zvoliť tri základné stratégia v boji o svoje prežitie. Stratégiu úniku (odchod z nebezpečných oblastí), stratégiu spolupráce (zlepšiť vzťahy s inými denomináciami), ktorá však často nefunguje, príkladom sú Srbi povraždení svojimi moslimskými susedmi v Bosne, ktorým Srbi pomáhali a stratégiu priamej konfrontácie s nepriateľom.

Stratégia konfrontácie je u kresťanov 20. a 21. storočia najmenej využívanou možnosťou. Pritom nebyť kresťanských milícii v Libanone, by miestnych kresťanov čakal veľmi brutálny osud, podobne zobrali vlastnú obranu do rúk i kresťania niektorých oblastiach Iraku či Sýrie. V minulosti slávila taktika konfrontácie úspech, v roku 1571 zničili kresťania, ktorí sa rozhodli brániť so zbraňou v ruke moslimskú flotilu pri Lepante a v roku 1683 kresťania, ktorí sa rozhodli brániť zničili moslimské vojská pri Viedni. Ak by sa naši predkovia nebránili, čakal by celú Európu pochmúrny osud.

Závisí od slobodnej vôle kresťana, pre ktorú z reakcií voči útokom sa rozhodne. V Európe dosiaľ nie sú priamo kresťania ohrozovaní na živote, útoky voči kresťanskej komunite však silnejú či už zo strany liberálov i radikálnych moslimov.

V prvom rade by však mal kresťan odmietať tie politické subjekty a názory, ktoré voči kresťanstvu skryte či otvorene útočia. Treba sa rozhodne postaviť proti rôznym „vlkom v barančom rúchu“, história totiž dáva dostatok dôkazov o tom, že na ceste od skrytých útokov voči kresťanom k otvorenej nenávisti a perzekúciam nemusí byť potrebných až tak veľa krokov.

Adam Nemečkaj

Viac článkov s náboženskou tematikou nájdete v kategórii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.