Môj profil 
Predplatné
V 19. storočí si Západ robil zálusk na bohatstvo nezávislej a po každej stránke samostatnej Číny, túžil ju ovládnuť a dostať do závislosti. Briti vymysleli diabolskú lesť: budú v Číne predávať ópium ako „rekreačnú drogu“, ktorú si Číňania nebudú môcť v dostatočnom množstve sami dopestovať a budú závislí na jej dovoze. Začali do Číny dovážať obrovské kvantá ópia zo svojej indickej kolónie a propagovať jeho užívanie.
Najväčší dovozca ópia do Číny, firma Jardine, Matheson & Company razila heslo: „Používanie ópia nie je prekliatie ale pokoj a výhoda pre ťažko pracujúcich Číňanov.“ Výsledkom tejto kampane bolo, že v priebehu niekoľkých rokov sa dramaticky zvýšila závislosť Číňanov na ópiu. Išlo o mnoho miliónov ľudí, ktorí na túto cielenú masovú závislosť začali doplácať existenčne aj zdravotne.
To čínskeho cisára nahnevalo a pašovanie ópia zakázal. V roku 1839 úrady zhabali z britských skladov v Kantone až dvadsaťtisíc debien s ópiom a spálili ich. Briti na túto konfiškáciu súkromného majetku zareagovali vyslaním vojnových lodí do Číny. Tak sa začali ópiové vojny, v ktorých Čína prehrala. Jedným z výsledkov prvej ópiovej vojny bolo obsadenie čínskeho prístavu Hongkong Britmi a jeho vyhlásenie za britskú kolóniu.
Po druhej svetovej vojne a ukončení britského koloniálneho systému sa Hongkong postupne vracia pod správu Číny. V súčasnosti funguje v režime „jedna krajina, dva systémy“ a úplne sa má zjednotiť s Čínou v roku 2047. S tým sa však západné veľmoci len ťažko zmierujú, a preto sa v Hongkongu už niekoľko mesiacov konajú protičínske demonštrácie, prerastajúce do pouličných násilností, ktorých dôsledkom sú zatvorené školy, ničenie infraštruktúry a výpadky v doprave.
Pod zámienkou porušovania ľudských práv Čínou, ktorá nepochybne má na ľudské práva iný meter, než my v Európe, sa západné veľmoci, na čele s Veľkou Britániou a najmä Spojenými štátmi, snažia v rámci svojich „demokratických“ možností urobiť všetko preto, aby z Hongkongu bolo ďalšie z horúcich ohnísk geopolitického konfliktu. To však čínska vláda rieši s nekompromisnosťou sebe vlastnou: rebélie tvrdo potláča a používa už aj ostrú streľbu.
Je logické a celkom pochopiteľné, že sa USA tak dojemne starajú o ľudské práva svojich susedov v Hongkongu. Veď cez more je to z Hongkongu do Los Angeles len nejakých dvanásťtisíc kilometrov, čo pre Američanov, ktorí plánujú letieť na desiatky miliónov kilometrov vzdialený Mars, je vzdialenosť priam ako cez ulicu. Ich senát preto schválil zákon odsudzujúci porušovanie ľudských práv v Hongkongu, z čoho dozaista vyplynú aj nejaké tie sankcie. Čína to z nejakého zvláštneho dôvodu považuje za zasahovanie do jej vnútorných záležitostí.
A čo z toho vyplýva pre nás? Aj my môžeme prijať zákon odsudzujúci páchateľov medzinárodných zločinov, akým je napríklad svojvoľné bombardovanie suverénneho nezávislého štátu, napríklad na Balkáne, či kdekoľvek inde vo svete. A máme právo z toho vyvodzovať aj dôsledky a sankcie, presne tak, ako to robia väčšie a demokratickejšie krajiny za oceánom.
A ešte by sme sa na príklade Hongkongu mohli naučiť, že historické skúsenosti môžu byť na nezaplatenie, ak sa podstata politiky daných historických partnerov nezmenila. Aj my máme svoje historické skúsenosti so zradou a bezohľadnosťou imperiálnych veľmocí. Všímajme si, či aj nás niekto nechce dostať plazivým spôsobom prostredníctvom nejakého druhu ópia do svojej moci. A všímajme si, komu ako krajina odovzdávame „kľúče od trezora“ nášho štátneho a národného bytia, nazývajúc to partnerstvom, integráciou či spoločnou obranou.
Ivan Lehotský
.JPG)
.jpg)
