Môj profil 
Predplatné
The citizens of Venezuela have suffered for too long at the hands of the illegitimate Maduro regime. Today, I have officially recognized the President of the Venezuelan National Assembly, Juan Guaido, as the Interim President of Venezuela. https://t.co/WItWPiG9jK
— Donald J. Trump (@realDonaldTrump) January 23, 2019
Pripomenieme, že Washington vtedy svojim partnerom rozkázal, aby uznali Guaidóa. Lídri väčšiny juhoamerických štátov splnili tento rozkaz takmer hneď, ale časť Európanov predsa len istú dobu odporovala a vyzývala k dialógu medzi vládou a opozíciou. O niekoľko týždňov to, ale Starý svet tiež vzdal, pretože si myslel, že mať rozpory s hlavným spojencom kvôli vzdialenej Venezuele nemá zmysel.
Ale rok po začatí pokusu o vymenovanie prezidenta cez Twitter dospievame k záveru, že tento spôsob nie je zatiaľ produktívny. Svet zrejme nedospel k pochopeniu moderných technológií Bieleho domu.
Dá sa o tom súdiť aspoň z toho, ako Guaidóa označujú médiá dokonca tých krajín, v ktorých ho už dávno považujú za “dočasnú“ hlavu. CNN napríklad informuje v titulku správy o nedávnej schôdzi Mikea Pompea s Juanom Guaidóom, že minister zahraničia mal schôdzu s “opozičným lídrom“. Taký je to teda “prezident“.
Pamätáte si, ako pred rokom rovnaký Pompeo uisťoval, že dni legitímneho prezidenta Nicolasa Madura sú zrátané? A poradca prezidenta USA pre národnú bezpečnosť John Bolton ukázal celému svetu zápisník s “tajnými“ plánmi vyslania do Kolumbie piatich tisíc vojakov, čím jasne naznačil možnosť vojenskej invázie.
Kde je, ale Bolton dnes? Kto na neho spomína? Kdežto “neuznaný“ Maduro aj naďalej reálne vládne. Pompeo, ale ďalej hovorí o tom, že hlavu Venezuely každú chvíľu zosadia. Minister zahraničia hovorí, že Maduro “nie je hotový“ na usporiadanie “slobodnej a transparentnej prezidentskej voľby“. V preklade z jazyka Bieleho domu to znamená, že Američania chápu: v čestných voľbách Maduro aj tak zvíťazí.
Samotný Guaidó prišiel pár týždňov predtým o akýkoľvek dôvod pre zachovanie titulu “dočasného prezidenta“, ktorý mu slávnostne udelil Trump. 5. januára totiž venezuelský parlament v dôsledku ťažkých manévrov a fyzických potýčok odvolal svojho predsedu a vymenoval nového.
Zdalo by sa, že dnes nie je ani teoreticky možné vysvetliť, prečo politik, ktorý sa ani raz nezúčastnil prezidentských volieb, je vo Washingtone aj naďalej považovaný za hlavu štátu. Ale lídrov slobodného demokratického sveta málokedy znepokojilo dodržiavanie demokratických procedúr a formalít.
Guaidó sa zišiel so svojimi stúpencami mimo parlamentnej budovy, usporiadal “hlasovanie“ a vyhlásil sa za “znovu zvoleného“ parlamentného predsedu. Nikoho neznepokojila neprítomnosť minimálneho počtu ani počet hlasujúcich, ani ich mená. Tieto smiešne voľby však stačili, aby Washington pokračoval vo vyhláseniach o tom, že USA aj naďalej považujú lídra opozície za “dočasného prezidenta“.
Podobné vyhlásenia nemôžu samozrejme oklamať verejnosť. Dokonca americkí odborníci priamo konštatujú fakt, že hrubý pokus o puč vo Venezuele v danej etape skrachoval.
Zdalo by sa, že by Biely dom mal potichu priznať porážku, vzdať sa stykov s Guaidóom, ktorý nesplnil jeho nádeje a začať dialóg s Madurom. Tým skôr, že samotný venezuelský prezident priamo vyjadril želanie stretnúť sa na rokovaniach s akoukoľvek americkou úradnou osobou, napríklad s Trumpom. Tento dialóg je jediná možnosť prechodu od “twitterovej diplomacie“ k reálnemu prekonaniu politického konfliktu.
Biely dom však takmer určite na tento variant nepristúpi, až do amerických prezidentských volieb v novembri. Kľúčovým slovom je tu Florida. Tento štát je vo všetkých posledných volebných kampaniach dejiskom urputných zrážok medzi republikánmi a demokratmi (pripomenieme aspoň škandalózne opätovné sčítanie hlasov vo voľbách roku 2000, keď 500 floridských voličov zabezpečilo nie bez podpory vtedajšieho guvernéra štátu Jeba Buscha víťazstvo jeho bratovi Georgeovi). Odvtedy tam hlasovanie stále dopadá fifty–fifty.
Vďaka demografickým zmenám, ku ktorým došlo v tomto štáte v posledných rokoch, sa situácia trochu zmenila v prospech Demokratickej strany. Predovšetkým vďaka značnému nárastu španielsky hovoriacich obyvateľov Floridy (takzvaných Latinos).
S ohľadom na, mierne povedané, komplikované vzťahy medzi Trumpom a voličmi mexického pôvodu (predovšetkým kvôli projektu veľkého múru na hranici s Mexikom) si demokrati vo voľbách 2016 mysleli, že hlasy floridských Latinos už majú zaistené. A boli hrozne sklamaní, pretože nevzali do úvahy fakt, že tento štát neobývajú samotní Mexičania, že tu majú viac prisťahovalcov z Kuby a v poslednej dobe tiež z Venezuely.
Tí nemohli odpustiť demokratom a osobne Barackovi Obamovi zrušenie sankcií proti Havane. Ich hlasy dostal nakoniec Trump. Politickí stratégovia z okolia amerického prezidenta na to samozrejme nezabudnú. Zblíženie s Madurom, dokonca s ohľadom na túto zjavnú porážku svojvoľnej americkej demokracie vo vzťahoch s Venezuelou, by znamenalo odtok hlasov španielsky hovoriacich voličov Floridy k demokratom, čo by zasa znamenalo stratu kľúčového štátu s 29 voliteľmi.
Z hľadiska predvolebných úvah je preto pre Trumpa výhodnejšie robiť, že prezidentom Venezuely je aj naďalej nikým nezvolený Guaidó a, že Maduro “čoskoro odstúpi“. Nie je dôležité, že to odporuje zdravému zmyslu a nemá dnes žiadne formálne dôvody. Do novembra bude všetko vo Washingtone podriadené výhradne predvolebným potrebám.
