Môj profil 
Predplatné
Čísla hovoria jasnou rečou: Američania lacno kúpili košické oceliarne a počas desiatich rokov daňových prázdnin, ale aj potom na nich zarobili mnohonásobne viac, než do nich vložili: miliardy dolárov, ktoré odtiekli zo Slovenska preč.
Aký úprimný je nárek zahraničných majiteľov nad osudom dvetisícpäťsto zamestnancov, ktorí majú byť prepustení do konca roka 2021? Aký úprimný je konkrétne napríklad nárek riaditeľa košického závodu nad svojimi úbohými prepúšťanými zamestnancami? Jeho ročný príjem je okolo šesť miliónov dolárov – to je zhruba tisíckrát viac ako ročne zarobí bežný Slovák s minimálnou mzdou.
Tvrdia, že sa nedá nič robiť, že sa to musí urobiť, aby sa firma udržala nad vodou. Isteže majú svoju účtovnícku pravdu, týkajúcu sa okamžitej situácie. Ibaže dobrý majiteľ, ktorého záujmom je dlhodobý rozvoj takého veľkého podniku, na ktorý je naviazaný celý región, sa do budúcnosti nepozerá optikou jedného roka.
Teraz je práve čas, keď by mali začať prinášať ovocie investície, ktoré mali byť urobené zo ziskov z bohatých rokov. Tie peniaze mali byť investované v regióne do výroby s vyššou pridanou hodnotou, s cieľom diverzifikovať riziko, ktoré sa jedného dňa zákonite objaví. Lenže tie peniaze investované neboli, odtiekli do cudziny.
Všetci vedeli, že ten deň raz príde – zrejme s výnimkou prvotriednych manažérov so špičkovým vzdelaním, ktorí berú platy mnohonásobne vyššie než robotník, ktorý vo fabrike drie v pote tváre, a ktorí rozhodli radšej o odlifrovaní ziskov za oceán. Ten deň nastal a oni teraz bedákajú nad úbohými zamestnancami, ktorí prídu o prácu.
Američania v roku 2013 podpísali so štátom memorandum o porozumení, v ktorom sa zaviazali do roku 2018 hromadne neprepúšťať a podnik nepredať výmenou za rôzne výhody a úľavy, ktoré im štát poskytol. Je tok 2019, blížia sa voľby, je tu teda vhodný čas pokúšať sa znovu skúsiť vydierať vládu na čele so Smerom, aby pustila nejaké ďalšie peniaze. Samozrejme, odborári a všetci ostatní sa k tomuto nešťastnému kvíleniu radi pridajú, veď kto by nepýtal, keď môže dostať?
Tak ako v prípade iných veľkých zahraničných spoločností podnikajúcich na Slovensku, aj americkí majitelia košických oceliarní si zvykli ako na samozrejmosť, že ich štát finančne zvýhodňuje. Ale aká je ich odmena Slovákom za takúto štedrosť? Nepovedia to nahlas, ale medzi riadkami je naznačené, že môžeme byť šťastní, že tu sú.
Lebo keby odišli, nastal by súdny deň. Tá fabrika by ostala v rukách nás Slovákov, a iste uznáte, že to je desivá predstava. Skvelý ekonóm pán Mikloš by nám vysvetlil, že by sa všetko vytunelovalo a odovzdalo do rúk cudzincov alebo do rúk niekoľkých oligarchických zoskupení, ako doposiaľ všetky slovenské firmy. Pravdaže, dôvod by nebol v tom, že by azda systém a politické prostredie boli pokrivené, ale výlučne v tom, že skrátka zahraniční majitelia sú lepší.
My Slováci si totiž akosi nevieme poradiť s faktom, že to trhové prostredie, za ktoré sme kedysi štrngali na námestiach, má určité špecifiká: je trhové, keď sa o ňom učíme v škole, a keď ide o tvrdé uplatňovanie biznisových pravidiel tvrdých lakťov v prospech zahraničného majiteľa, napríklad voči zamestnancom. Ale inokedy sa zase javí ako čisto lobisticky-protekcionistické, ba priam až mafiánsko-neokoloniálne: keď neprijmete podmienky kapitulácie, tak v konečnom dôsledku nedostanete zákazky a aj s celým regiónom zahyniete od hladu.
Ale aj keby sa náhodou našli spoľahliví partneri, ktorí by dlhodobo odoberali produkciu, vôbec by to nebola pekná situácia: tie peniaze by neboli správne odkanalizované do zahraničia, tak ako sa patrí, ale by sa neefektívne míňali na rôzne nezmyselné regionálne zábavky ako kultúra, šport, zdravotníctvo, školstvo, dane a v konečnom dôsledku by končili v slovenských vreckách, čiže inými slovami, by boli z pohľadu nadnárodného biznisu úplne nezmyselne a trestuhodne premrhané. Našťastie, u nás to nehrozí, takéto barbarstvo žiadna slušná a progresívna vláda, ktorá bojuje za ľudí, ani v budúcnosti iste nedopustí.
Ivan Lehotský
