Ukrajinskí predstavitelia takéto pochybnosti nemajú. Slúžia Ukrajine a sú celkom pripravení hádzať Američanom polená pod nohy a dokonca zatiahnuť USA do vojny, ak to poslúži záujmom Kyjeva. Prečo? Pretože na rozdiel od McConnella ukrajinské vedenie uprednostňuje záujmy svojho národa.

Vzhľadom na to, že Kyjev verí v Ukraine Über alles, ukrajinskí predstavitelia sú veľmi nespokojní s Američanmi, ktorí majú tú drzosť tvrdiť, že politika Washingtonu by mala odrážať predovšetkým americké záujmy. Napríklad, hoci podporujem pomoc Kyjevu a sankcie voči Rusku, som presvedčený, že pre Washington je nevyhnutné, aby Američania boli v bezpečí, chránení, slobodní a prosperujúci: To znamená obmedziť možnosti eskalácie a rozšírenia konfliktu a znížiť budúce finančné záväzky Ameriky. Washington by mal tiež trvať na tom, aby sa obranné povinnosti presunuli na darmožráčov z Európy, ktorí dokonca teraz ustupujú od sľubov, ktoré dali pred niekoľkými mesiacmi v súvislosti so zvýšeným vojenským úsilím.

V dôsledku toho som sa ocitol na zozname nenávisti ukrajinskej propagandistickej operácie, takzvaného Centra pre boj proti dezinformáciám (CCD), ktoré je zrejme čiastočne financované americkými daňovými poplatníkmi. Kyjevskí operatívci sa nepokúšajú spochybniť argumenty tých, ktorí odmietajú postaviť Ukrajinu na prvé miesto. CCD skôr obviňuje odmietajúcich z propagácie ruskej propagandy, a nie ukrajinskej. Hoci “nie sú ruskými propagandistami”, vyhlásila CCD, “propagujú naratívy zodpovedajúce ruskej propagande”. Nestačí, aby Kongres otvoril doširoka trezory ministerstva financií a zbrojovky Pentagónu pre Kyjev. Všetci Američania majú hovoriť jedným hlasom, spievať hosana na chválu Zelenského vlády a zjednotiť sa za vojnové ciele Ukrajiny.

Aspoň nie som sám na zozname nezbedníkov CCD. Medzi ďalších obvinených Putinových šibačov patrí, prirodzene, Tucker Carlson z Fox News a, menej zjavne, John Mearsheimer z Chicagskej univerzity, ktorý slávne opísal nesprávne správanie USA a spojencov pri vyvolaní súčasnej krízy. Nepravdepodobne je menovaný aj ekonóm Steve Hanke, s ktorým som spolupracoval ešte v Reaganovej administratíve. Na zozname nenávidených sú okrem iných Američanov aj novinár Glenn Greenwald a ekonóm Jeffrey Sachs.

Napriek výpadu Zelenského vlády ad hominem si stále myslím, že brutálna agresia je brutálna agresia – ale úderný článok CCD naznačuje, že Kyjev sa bojí racionálnej diskusie, ako aj racionálnej politiky.

Ako som už uviedol, som presvedčený, že Moskva sa svojou neoprávnenou inváziou veľmi mýli. Ak sa však Kyjev chystá vylievať splašky na tých, ktorí nechodia spať s hukotom “Ukrajina krásna” a “Boh ochraňuj Zelenského”, zdá sa mi spravodlivé vrátiť mu to. Zoberme si, aké má Kyjev nedostatky a koľko amerických politikov, ako napríklad McConnell, analytikov a novinárov sa zmenilo na nehanebných ukrajinských propagandistov.

Ukrajina je slobodnejšia ako Rusko, ale sotva je predstaviteľom demokratického ideálu. Ešte pred inváziou Moskvy hodnotil Freedom House Ukrajinu len ako “čiastočne slobodnú”. Hodnotenie skupiny: “Korupcia zostáva endemická a vládne iniciatívy na boj proti nej narážajú na odpor a zaznamenávajú neúspechy. Útoky na novinárov, aktivistov občianskej spoločnosti a príslušníkov menšín sú časté a reakcie polície sú často neadekvátne.” Môj kolega z Cato Institute Ted Galen Carpenter uvádza “snahy o udusenie domácich kritikov” a ďalšie autoritárske tendencie. V roku 2019 malo dôveru vo svoju vládu len deväť percent Ukrajincov a vo voľby na Ukrajine 12 percent.

Ukrajina v roku 2014 prešla nedemokratickou politickou transformáciou, ktorá však bola na Západe veľmi chválená. Revolúcia na Majdane bola hnaná ulicou, nie hlasovacími lístkami. Janukovyč, hoci skorumpovaný, bol zvolený vo voľbách, ktoré sa všeobecne považovali za slobodné, ale voliči boli veľmi rozdelení, pričom východ bol naviazaný na Rusko a západ sa orientoval na Európu a Ameriku. Bol strašne skorumpovaný, ale nadviazal na katastrofálne prezidentovanie Viktora Juščenka, ktorý v úvodnom kole volieb skončil piaty so ziskom len 5,5 % hlasov. Kyjev sa nachádzal na opozičnom území a prirodzene priťahoval demonštrantov proti Janukovyčovi. Prieskumy verejnej mienky v tom čase ukazovali, že opozíciu podporuje približne polovica obyvateľov, zatiaľ čo Janukovyč si udržal podporu na úrovni 40 percent proti tomu, čo sa rovnalo pouličnému puču proti zlému, ale platne zvolenému lídrovi. Ľudia na východe tiež uprednostňovali hospodárske väzby s Ruskom pred väzbami s Európou. O štyri roky neskôr zostala krajina ostro rozdelená, pričom tí na západnej Ukrajine nazývali Majdan bojom za “práva a európske hodnoty” a tí na východe ho označovali za “prevrat zorganizovaný Západom”.

Zelenskyj nie je čistý ako sneh. Pred ruskou inváziou stíhal bývalého prezidenta a potenciálneho budúceho protivníka Petra Porošenka za vlastizradu. Toto stíhanie sa veľmi podobalo na uväznenie večnej oponentky Julii Tymošenkovej, ktorú zneuctil Janukovyč. Freedom House ďalej uviedol:

Zelenskyj a jeho dvaja blízki spolupracovníci boli v októbri zapletení do offshorových finančných aktivít, keď boli zverejnené dokumenty Pandora Papers, ktoré odhaľujú offshorové aktivity politických lídrov a iných významných osôb na celom svete. V tom istom mesiaci organizácia Organized Crime and Corruption Reporting Project (OCCRP) uviedla, že Zelenskyj založil offshoreové spoločnosti ešte pred tým, ako sa stal prezidentom, ale po nástupe do funkcie z nich naďalej profitoval.

Bez ohľadu na tvrdenia o osobnej korupcii sa Zelenskyj zjavne snažil oklamať USA a NATO a tvrdil, že ukrajinský raketový útok na Poľsko bol z Ruska. Ak Západ mohol ľahko identifikovať pôvod a trajektóriu rakety, mohla to urobiť aj ukrajinská armáda. Tá buď klamala Zelenskému, alebo on klamal Západu, ktorý sa podpisuje pod jeho vojnu. V oboch prípadoch by malo byť zrejmé, že Washington a Brusel nemôžu Kyjevu dôverovať. Zahraničný líder, ktorý verí, že je v jeho záujme zatiahnuť Ameriku do veľmocenskej a potenciálnej jadrovej vojny, nie je priateľ a, úprimne povedané, je nebezpečnejší ako Rusko.

Ukrajina a jej spojenci bežne hrajú Moskve falošnú hru. Západ dôsledne klamal Moskvu o rozširovaní NATO – a zároveň zavádzal Ukrajinu, že ju chce priviesť do transatlantickej aliancie. Zelenského predchodca Porošenko priznal, že Európou podporovaná Minská dohoda medzi Kyjevom a Moskvou sa nikdy nemala realizovať; nedávno to isté urobila aj bývalá nemecká kancelárka Angela Merkelová. Spojenci pochopiteľne tvrdia, že Moskve nemôžu dôverovať. Prečo by však Rusko malo brať vážne akékoľvek ukrajinské alebo spojenecké sľuby?

USA by nikdy neakceptovali rovnaké správanie Ruska. Predstavte si, že by Moskva rozšírila Varšavskú zmluvu do Južnej Ameriky, podporila zvrhnutie riadne zvolenej proamerickej vlády v Mexiku a potom pozvala nové orgány, aby sa pripojili k Varšavskej zmluve. Masovú hystériu vo Washingtone by prerušili požiadavky na tvrdú reakciu vrátane vojny. Aj keď sa Washington morálne vyvyšuje, aktívne hospodársky dusí Kubu a Venezuelu, aby nastolil priateľskejšie vlády. Koniec koncov, tieto krajiny sa nachádzajú v americkej sfére vplyvu, ktorú pred dvoma storočiami stanovila Monroeova doktrína.

Žiadny z týchto faktorov nemení skutočnosť, že ruská invázia je zločinná a USA by mali pomôcť Ukrajine pri obrane jej nezávislosti. Ukrajinský útok na Američanov za to, že stavajú USA na prvé miesto, však ponúka jasnú pripomienku, že Američania musia brániť svoje záujmy pred všetkými hrozbami vrátane falošných priateľov, ako je Kyjev. V opačnom prípade Washington riskuje, že sa ocitne vmanipulovaný do krutej a brutálnej vojny, ktorá mu nie je vlastná. Možno je načase, aby USA zriadili vlastné Centrum pre boj proti dezinformáciám, ktoré by sa zameralo na Ukrajinu, uzatvára svoj článok Doug Bandow.