Okolo prezidentského paláca Kulliye na okraji Ankary, hlavného mesta Turecka, sa pešo nedostanete. Čierne minivany vyzdvihnú návštevníkov, prevezú ich cez tunel a podzemné parkovisko a odložia ich v jednom krídle. Nad zemou spájajú nekonečné chodby s kobercami 1 100 miestností rozprestierajúcich sa na ploche 300 000 metrov štvorcových, čo je štyrikrát viac ako Buckinghamský palác. Nad areálom sa týči mešita. Ochranka v béžových uniformách a s odborne zastrihnutými fúzmi sa pohybuje v obrnených vozidlách. Zahraničných hodnostárov, ktorí prichádzajú k prezidentovi Recepovi Tayyipovi Erdoganovi, víta 16 kostýmovaných bojovníkov, z ktorých každý predstavuje tureckú ríšu od Hunov po Osmanov.

Bližšie k centru mesta sa nachádza nenápadná ružová budova, kaštieľ Cankaya, ktorý bol viac ako 90 rokov sídlom Kemala Ataturka, zakladateľa moderného Turecka, a jeho nástupcov. S jednou výnimkou. Koncom roka 2014, niekoľko mesiacov po svojom prvom zvolení za prezidenta, sa Erdogan presťahoval do novopostaveného (a podľa rozhodnutia súdu nezákonne) sídla Kulliye. Cankaya potom zastával funkciu dvoch premiérov, kým Erdogan túto funkciu zrušil. Sídlo sa stalo symbolom minulej éry.

Koncom tohto roka si Turci pripomenú sté výročie dňa, keď Atatürk, ktorý sa ubránil invázii gréckej armády, ako aj Britov, Francúzov a Talianov, vyhlásil Tureckú republiku a stal sa jej prvým prezidentom. Je fascinujúce, ako by Atatürk vnímal dnešné Turecko. Určite by ho dojalo, keby videl svoj portrét v každej kancelárii a triede, svoj podpis na mikinách a krajinu, ktorá stojí v pozore každý 10. november, deň jeho smrti pred takmer 85 rokmi. Bol by ohromený jej premenou z ochabnutej agrárnej ekonomiky na regionálnu veľmoc a najľudnatejšiu krajinu kontinentálnej Európy (Turecko s 85 miliónmi obyvateľov predbehlo Nemecko).

Ale spoznal by len málo čo iné. Už takmer 20 rokov je Erdogan, ktorý sa stal premiérom najprv v marci 2003 a potom prezidentom v auguste 2014, dominantnou osobnosťou krajiny. Pôvodné obavy z jeho islamistickej agendy sa možno ukázali ako prehnané, ale jeho autokratické sklony sú čoraz jasnejšie. Turecko má v súčasnosti výkonné prezidentstvo, ktoré Erdogan využíva na kombinovanie funkcií prezidenta, predsedu vlády, predsedu strany a de facto guvernéra centrálnej banky. Armáda, kedysi veľký politický aktér, bola skrotená. Erdogan vedie novú zahraničnú politiku, ktorá oceňuje nezávislosť od Západu a uprednostňuje ozbrojené zásahy, a nový hospodársky model, ktorý považuje nízke úrokové sadzby za liek, a nie za príčinu prudko rastúcej inflácie. Turecko má dokonca nový názov. V máji 2022 Erdogan nariadil, aby sa v angličtine používal turecký názov Türkiye.

Nové Turecko, ktoré  Erdogan kedysi sľuboval a ktorému plánuje vládnuť v dohľadnej budúcnosti, je sotva hotovým produktom. Mnohé z jeho stavebných kameňov sú však už na svojom mieste. Kulliye sa stala jeho symbolom a nervovým centrom. Za posledných desať rokov sa moc vytratila z iných štátnych inštitúcií a dostala sa do rúk prezidenta a jeho dvoranov, priateľov a rodiny. Erdogan má posledné slovo takmer vo všetkých otázkach verejnej politiky. Ako predseda vlády obnovil nezávislosť centrálnej banky. Ako prezident z nej fakticky urobil vládnu agentúru. Ministerstvo zahraničných vecí, kedysi bašta sekulárneho zriadenia, je teraz len niečo viac ako jeho zahraničnopolitický sekretariát

Podobný osud postihol aj vládnucu stranu Spravodlivosť a rozvoj (AK). “Strana ak nikdy nebola a nebude stranou jedného muža,” povedal Erdogan v roku 2014. Vtedy to sotva bola pravda a dnes je to zjavná nepravda. V rámci ak existujú rozpory a konkurenčné frakcie, ale nie je v nej priestor pre disent. Strana je úplne podriadená Erdoganovi, rovnako ako veľká časť jej základne. “Ak prezident povie, že toto je modré,” hovorí poslanec ak a drží biely obrúsok, “potom ľudia povedia, že je to modré.”

Kontroly a nerovnováha

Moc Erdogana je obmedzená. Jedným z nich je hospodárstvo. Bezohľadné znižovanie úrokových sadzieb udržalo vysoký rast, ale za obrovskú cenu. Inflácia dosiahla na jeseň minulého roka vrchol na úrovni 85 % a v decembri sa podľa oficiálnych meraní znížila na 64 %. Podľa neoficiálnych meraní je oveľa vyššia. Nové vládne dávky a výrazné zvýšenie minimálnej mzdy, ktoré malo kompenzovať klesajúcu životnú úroveň, vyvolali ďalší tlak na rast cien. Nové pravidlá, ktoré nútia banky nakupovať štátne dlhopisy a spoločnosti požičiavať si len v lírach, tiež vyvolali obavy z úverovej krízy.

Druhým dôvodom sú volebné urny. Parlamentné a prezidentské voľby sa majú konať v júni, hoci sa pravdepodobne posunú aspoň o mesiac. Najnovšie míňanie si vyslúžilo odklad, keďže Erdogan a ak sa jeho volebný rating zotavuje. Podiel Turkov, ktorí nesúhlasia s tým, ako vláda riadi hospodárstvo, klesol zo 75 % v júli na 62 % v novembri. Prieskumy však naznačujú, že turecký líder stále pravdepodobne prehrá s niektorým z hlavných opozičných uchádzačov o prezidentský post, zatiaľ čo ak a jej koaličný partner, Strana nacionalistického hnutia (mhp), sú na najlepšej ceste stratiť parlamentnú väčšinu. V čase, keď Turecko 29. októbra oficiálne oslávi 100 rokov, môže byť Erdogan už mimo úradu.

Stávka proti tureckému lídrovi je však nebezpečná záležitosť. Erdogan vyhral desať parlamentných a miestnych volieb, dvoje prezidentských volieb a tri referendá. Prežil masové protesty, korupčné škandály, vojnu s mocným hnutím gülenistov a násilný pokus o prevrat. Podarilo sa mu to vďaka represii a cenzúre, ale aj vďaka bezohľadnému pragmatizmu, pevným politickým inštinktom a vlastnej charizme. Žiadny politik v Turecku nedokáže ovládnuť miestnosť alebo dav tak ako Erdogan a žiadny nedokáže viesť takú neúnavnú kampaň.

Erdogan tiež zabezpečil, aby sa voľby konali podľa jeho podmienok. Prezident a strana AK využívajú štátne zdroje na svoje kampane a využívajú médiá na verejnú propagandu. Len asi desatina spravodajských médií v Turecku sa považuje za nezávislé alebo opozičné, a aj tie sa často vyhýbajú oficiálnym červeným líniám, ako je korupcia vlády alebo kritika Erdogana. Internet, ktorý bol kedysi útočiskom kritických hlasov, je dnes niečím iným. Väčšinu dôkazov proti 200 000 ľuďom, ktorí boli od roku 2014 vyšetrovaní na základe obvinenia z “urážky prezidenta”, za čo hrozia až štyri roky väzenia, tvoria príspevky na sociálnych sieťach. Zákon, ktorý kriminalizuje šírenie “falošných správ”, dal vláde nové právomoci na policajnú kontrolu Twitteru alebo Facebooku.

Erdogan sa tiež naučil vyťažiť politické dividendy z použitia ozbrojenej sily. Turecko začalo štyri vojenské operácie v severnej Sýrii, väčšinou proti kurdským povstalcom, ktorých vláda označuje za teroristov (ale Amerika ich považuje za spojencov proti Islamskému štátu). Po smrteľnom bombovom útoku v Istanbule začiatkom novembra, z ktorého vláda okamžite obvinila Stranu kurdských pracujúcich (pkk), ozbrojenú kurdskú separatistickú skupinu, a Ľudové obranné jednotky (ypg), sýrsku franšízu tejto skupiny, sa teraz možno chystá piata ofenzíva.

Nakoniec Erdogan využil súdy na to, aby si vytvoril podmienky vo svoj prospech. Pred viac ako tromi rokmi sa pokúsil pripraviť opozičného lídra Ekrema Imamoglua o víťazstvo vo voľbách starostu Istanbulu. V decembri bol pán Imamoglu, ktorý by mohol byť najsilnejším kandidátom proti Erdoganovi, odsúdený na trest odňatia slobody a zákaz činnosti v politike, hoci oba tresty môžu byť po odvolaní zrušené. Kurdská Ľudovodemokratická strana (hdp), ktorej mnohí lídri sú už roky uväznení, môže byť tiež zatvorená.

V tejto osobitnej správe sa uvádza, že turecká demokracia, hoci je poškodená, pretrváva, takže výsledok volieb nie je vopred istý. V stávke však nemôže byť viac. Ďalších päť rokov “Erdoganizmu” by krajinu posunulo ešte otvorenejšie k autokracii. Patronátne siete, ktorým Erdogan predsedá, sú už teraz také zakorenené, že Turci sa obávajú, že vláda môže zájsť do extrémov, aby sa udržala pri moci. Po dvoch desaťročiach Erdoganovej vlády si tiež ťažko vedia predstaviť, ako by mohla vyzerať krajina bez neho. Mnohé zmeny, ktoré Erdogan uskutočnil, najmä v zahraničnej a bezpečnostnej politike, zostanú zachované.

Na tom, čo sa deje v Turecku, záleží celému svetu, a najmä Európe. Vojna na Ukrajine zdôraznila význam Turecka pre nato a bezpečnosť v Čiernom mori, a to aj napriek nejednoznačným vzťahom krajiny s Ruskom. Pre Európsku úniu je Turecko prvou obrannou líniou, nie vždy spoľahlivou, proti islamskému extrémizmu a nelegálnemu prisťahovalectvu. Rozhovory Turecka s eú o členstve v EÚ, ktoré prebiehajú v kóme, podnecujú európske vlády, aby bagatelizovali ľudskoprávnu situáciu v krajine a namiesto toho sa zamerali na otázky, ako je bezpečnosť hraníc a spolupráca v oblasti spravodajských služieb.

Záber Turecka siaha na Kaukaz a do strednej Ázie, kde začal slabnúť vplyv Ruska, ale aj do Afriky, na Blízky východ a západný Balkán. V minulom roku Turecko napravilo vzťahy s Izraelom, Saudskou Arábiou a Spojenými arabskými emirátmi a zdá sa, že je blízko k zmiereniu s Egyptom a Sýriou. Turecko, ktoré pretínajú ropovody privádzajúce ropu a zemný plyn z Ruska, Blízkeho východu a Strednej Ázie do Európy, má ambície stať sa tranzitnou krajinou pre bohatstvo uhľovodíkov ukryté pod východným Stredozemným morom.

Za jedno desaťročie Turecko zažilo rekordný počet utečencov, teroristické útoky, pokus o prevrat, výnimočný stav a covid-19. Teraz sa objavujú nové problémy. Najnaliehavejším je hospodárstvo.