Bratislava 13. decembra 2019 (HSP/Foto:Kombosnímka)

V súvislosti so 140. výročím narodenia Josifa Vissarionoviča Stalina rezonuje v médiách aj meno jeho úhlavného ideologického a názorového oponenta – Leva Davidoviča Trockého (Leiba Bronštejn). V tejto súvislosti si nemožno nevšimnúť, že tradičný antistalinský naratív západných médií sa úzkostlivo vyhýba podobnej démonizácii, očierňovaniu a opľúvaniu Trockého, ako je tomu v prípade Stalina

Tento fakt je o to paradoxnejší, že práve Trockij si ešte za svojho života vyslúžil povesť obávaného „démona revolúcie“. Fakty svedčia o tom, že v prípade opačného výsledku jeho politického zápasu so Stalinom by hlavne Európa zažila revolučné peklo a teror, v porovnaní s ktorým bol stalinizmus iba prechádzkou ružovou záhradou.

Trockij bol notoricky kozmopolita, ktorému boli absolútne cudzie nejaké národné záujmy Ruska. Ako zahraničný agent na výplatnej páske amerických bankárov neprechovával voči Rusku žiadny sentiment. V terminológii dnešných liberálov bolo pre neho Rusko iba niečím ako „táto krajina“, ktorá sa z jeho pohľadu dala využiť na rozpútanie svetovej revolúcie a rozdúchanie ohňa revolučného teroru. Kolektívnemu Západu do istého času vyhovovala hlavne tá časť Trockého politickej agendy, ktorá sa týkala uchopenia moci a zničenia Ruska. Západu veľmi imponovalo odhodlanie „démona revolúcie“ zvrhnúť a zlikvidovať Stalina, skoncovať s jeho politikou budovania socializmu v jednej krajine, vykoreniť pravoslávnu cirkev a potlačiť všetky Stalinove snahy o rešpektovanie ruských národných záujmov vo vnútornej a zahraničnej politike.

Keď sa maršal tankových vojsk ZSSR Pavel Semjonovič Rybalko pri istej príležitosti Stalina dôverne opýtal, ako je možné, že ako Gruzínec tak dobre pozná dušu ruského človeka, Stalin mu lakonicky odvetil: „Ja ne gruzin. Ja russkij gruzinskovo proischoždenija“ (Nie som Gruzínec. Som Rus gruzínskeho pôvodu). Podobné slová boli v prípade Trockého nemysliteľné. Tak ako dnešní progresívni liberáli, aj Lev Davidovič bol sám o sebe skalopevne presvedčený, že je nositeľom progresu a všeobecného ľudského šťastia, ktoré je možné dosiahnuť iba burcovaním rovnako zapálených progresívnych svetoobčanov ako bol on sám. V tomto zmysle bolo Rusko pre neho iba snopom raždia na rozpútanie celosvetového revolučného požiaru. Tak ako v súčasnosti samozvaní vykladači pseudoliberálnych hodnôt a slobôd terorizujú Sýriu, Líbyu, Venezuelu, Ukrajinu, Bolíviu, Irak či Afganistan exportom „demokracie“, aj Trockij chcel terorizovať celý svet exportom revolúcie.

Démon revolúcie Trockij pritom stihol plniť aj úlohu novodobej Transparency International, keď z pozície ľudového komisára zahraničných vecí cielene prezradil celému svetu obsah tajných dohôd západných mocností s cárskym Ruskom. Nevynechal ani britsko-francúzsku Sykesovu-Picotovu dohodu, ktorá by v prípade rešpektovania ruských zásluh v prvej svetovej vojne znamenala nebývalý nárast vplyvu Ruska vo svete, vrátane faktickej ruskej kontroly nad Konštantinopolom (Istanbul) a strategicky dôležitými čiernomorskými úžinami Bospor a Dardanely. To, že sa tak nestalo, bola do veľkej miery Trockého osobná zásluha.

Naopak, ako ľudový komisár armády a námorníctva neváhal Trockij iniciovať avanturistické vojnové dobrodružstvá, ktoré mala realizovať ním založená Robotnícko-roľnícka Červená armáda (RKKA). Tak napríklad dňa 5. augusta 1919 Trockij adresoval Ústrednému výboru Ruskej komunistickej strany tajnú správu, v ktorej zdôvodňoval akútnu potrebu vojenskej výpravy Červenej armády do… Indie! Kto iný by dokázal zrozumiteľne vysvetliť, čo by mala hľadať Červená armáda v srdci najväčšieho „drahokamu britskej koruny“ – Indii?! Čo tam stratila?! „Démon“ to samozrejme vysvetlil, síce nie veľmi zrozumiteľne, ale skôr idiotským spôsobom, respektíve naliehavosťou „svetovej revolúcie“. Jeho argumenty boli sformulované tak, že z nich bolo na sto honov cítiť čisto americké záujmy. Američania, či „podliaci z Washingtonu“ ako ich sám tituloval, vraj držia v šachu Japoncov, čím objektívne chránia mladú Sovietsku republiku pred rizikom, že by Tokio mohlo vojenskou silou odtrhnúť Sibír a anektovať sovietsky Ďaleký východ. Za týchto okolností by vraj bolo zmysluplné, aby Červená armáda recipročne podnikla inváziu do Indie, pretože si to želajú… USA! Američania by sa na to najradšej podujali sami, ale ako to urobiť, keď formálne ešte stále platili spojenecké záväzky v rámci Antanty. Nebola to úplne optimálna situácia, ale riešenie sa ponúkalo – veď stačilo nahnať na jatky ruských mužíkov, vďaka čomu by následne indickí mužíci uviazli v sieti amerického neokolonializmu! Našťastie Trockého v tejto veci odkázali na (celému Rusku dobre známu) adresu, ktorú si užíval vo vyhnanstve a v emigrácii, až pokým jeho biedny život v auguste 1940 definitívne ukončil španielsky komunista Ramón Mercader údermi horolezeckého cepínu (ľadorub), ktoré démonova lebka nevydržala.

Pokým ale démon ešte žil, musel plniť pokyny svojich sponzorov. Dňa 20. septembra 1919 opäť vyrukoval s ázijskou témou. A zase nemenej idiotský návrh výpravy Červenej armády do Perzie s cieľom vyslobodiť niekoľko lodí zavlečených bielogvardejcami do perzského kaspického prístavu Enzeli (Bandar-e Anzali) s následným ustanovením Perzskej socialistickej republiky (tzv. Gilanská sovietska republika). Aj keď perzská avantúra nemala dlhé trvanie, bola jasným príkladom presadzovania záujmov amerického kapitálu, ktorý sa cudzími rukami usiloval rozložiť Britské impérium a vytesniť svoju anglosaskú „prababičku“ z Perzie. Následky tejto avantúry silno doľahli na Moskvu, keďže Veľká Británia nestrpela podobné žarty, dokonca ani od Ameriky, a už vôbec nie prostredníctvom Trockého (bližšie viď. Arsen B. Martirosjan „Ruská kultúra verzus anglosaská agresia“, vyd. TORDEN, 2019).

„Držať iné štáty v šachu pod hrozbou revolúcie, je tradičným remeslom Anglicka“, hovoril Otto von Bismarck. „Železný kancelár“ bol dostatočne zorientovaný v britskej politike, takže o jeho slovách nemá zmysel pochybovať. To isté možno konštatovať aj v prípade jeho úvahy o tom, že „socializmus v jednej krajine sa dá vybudovať – ide len o to, ktorú krajinu na tento účel obetujeme“. A ktorej krajiny nie je Západu ľúto? Rusko bolo pre tento účel vždy ideálnym terčom. Jedna vec je pustiť z reťaze „bojovníkov za šťastie ľudu“ v ďalekom Rusku, ale iná vec je pustiť ich k moci v milovanom „Vaterlande“. Britská úvaha bola v princípe správna. Stalin prakticky hneď po Leninovej smrti (1924) vedome odsunul trockistický kurz „svetovej revolúcie“ na vedľajšiu koľaj a otvorene vyhlásil kurz na budovanie socializmu vo vlastnej krajine v záujme svojho národa (pozn. Stalin ani pred „októbrovým prevratom“ nebol nikdy stúpencom konceptu „svetovej revolúcie“). V Londýne však nedomysleli jednu vec. Ani vo sne ich totiž nenapadlo, že „zbraň hromadného ničenia“ v podobe „vedeckého komunizmu“ respektíve marxizmu, ktorá bola pôvodne skoncipovaná za účelom zničenia geopolitického konkurenta, nakoniec poslúži Stalinovi k obrode Západom nenávideného Ruska (stelesneného Sovietskym zväzom) v dimenziách niekdajšieho Ruského impéria, ako mohutného geopolitického faktora celosvetového významu.

Na Západe si prirodzene nemohli nevšimnúť prvé príznaky budúcich zmien. Z obsahu dokumentov britského MZV – Foreign Office 37/11779 № 319 и № 560/53/38 zo dňa 27. januára a 11. februára 1926 – vidieť, že už v tom čase Londýn pozorne registroval, ako „sovietske stranícke a štátne vedenie začína v politike (zahraničnej aj vnútornej) inštrumentalizovať svoje národné záujmy“. Vzhľadom na to, že znepokojenie Londýna sa časovo zhodovalo s obdobím postupného vytlačenia Trockého zo sovietskej politiky, logicky sa dá usudzovať, že to bol práve nástup Stalina, ktorý zjavne prestal vyhovovať Veľkej Británii a jej záujmom. Analogická situácia sa opakovala aj v relatívne nedávnom období, keď bol pri moci večne opitý Boris Nikolajevič Jeľcin, ktorý za potlesku Západu takmer zruinoval Rusko. Akonáhle sa však moci ujal Putin a začal s obnovou poriadku v krajine, západná liberálna mafia okamžite začala zborovo skuvíňať kvôli údajnému porušovaniu „ľudských práv“ a „demokracie“ v Rusku.

Gabriel Gačko