Olympijským šampiónom sa nečakane stal Poliak Dawid Tomala, ktorý nadviazal na svojho legendárneho krajana Roberta Korzeniowského, držiteľa zlatého hetriku z rokov 1996, 2000 a 2004. Tomala sa výkonom 3:50:08 h stal posledným dvadsiatym víťazom mužskej päťdesiatky na olympijských hrách, keďže táto tradičná a zároveň najdlhšia vytrvalostná disciplína nebude pokračovať v programe OH. V Paríži 2024 ju nahradia preteky na 35 km.

Z boja o striebornú medailu v sapporskom Odori Parku vyšiel víťazne Nemec Jonathan Hilbert, ktorý sa v poslednom kilometri odpútal od Španiela Marca Tura a za víťazom zaostal o 36 sekúnd. Tur napokon skončil až štvrtý, lebo v posledných stovkách metrov sa pred vyčerpaného Španiela dostal Kanaďan Evan Dunfee. Na 45-ročného portugalského veterána Joaa Vieiru zostalo piate miesto. Najlepší z favorizovaných domácich chodcov bol Masatora Kawano na šiestej priečke. Ďalší slovenský reprezentant Michal Morvay došiel do cieľa svojej prvej a zároveň poslednej olympijskej päťdesiatky na 41. mieste. Olympijský debutant zaostal za víťazom o vyše 25 minút. Z celkového počtu pôvodne 59 chodcov klasifikovali v cieli 47.

Olympijský víťaz z Ria de Janeiro 2016 a majster sveta z Pekingu 2015 Tóth sa v náročných podmienkach vo veľkom teple a vysokej vlhkosti vzduchu držal statočne do tridsiateho kilometra, ale potom začal výraznejšie zaostávať za najlepšími. Usadil sa v druhej polovici druhej desiatky a napokon sa v cieli objavil na 14. mieste s odstupom 6:15 min za víťazným Tomalom. Tóth dosiahol vo svojej poslednej štrnástej päťdesiatke kariéry výsledný čas 3:56:23 h. Pre 38-ročného rodáka z Nitry bolo sapporských 50 km medzinárodným koncom úspešnej 20-ročnej kariéry, s fanúšikmi na Slovensku ešte plánuje osobitnú rozlúčku.

Tokijská olympiáda s chodeckými súťažami v Sappore na severe Japonska bola Tóthova piata. Nikto zo slovenských atlétov v celej histórii nemá na konte viac štartov pod piatimi kruhmi. Po 32. a 26. mieste na 20 km na prvých dvoch OH v Aténach 2004 a Pekingu 2008 prišli úspešné päťdesiatky – v Londýne 2012 skončil piaty a v Riu de Janeiro 2016 hrali na počesť jeho triumfu slovenskú hymnu. Záverečné Sapporo nasledovalo rok po plánovanom čase, keďže celá tokijská olympiáda sa posunula pre pandémiu koronavírusu.

Už o pol siedmej ráno sapporského času sa vydali chodci na svoju poslednú päťdesiatku v histórii olympijských hier. Zámer organizátorov predsunúť súťaž na skorú rannú hodinu príliš nevyšiel, lebo už v tom čase bolo v Sappore 26 °C a vlhkosť vzduchu 86%. Matej Tóth sa na svoju poslednú päťdesiatku kariéry vydal ako obhajca trofeje s jasným cieľom – neprepáliť úvod, ísť si svoje tempo v úvodných 30 – 35 km a potom, ak to bude možné, zrýchliť. Neskôr sa ukázalo, že sa mu to podarilo len spolovice.

Číňanovi Luo Ja-tungovi sa nepozdávalo tempo vedúcej skupiny a už po pár kilometroch sa vydal na sólo. Na ôsmom kilometri mal náskok 28 sekúnd, neskôr pridal ďalších osem sekúnd, ale to bol jeho strop. Po 15 km a prvej hodine pretekov bol stále zreteľne vpredu, ale jeho náskok sa postupne zmenšoval. Na méte 20. km sa Číňanov odvážny pokus skončil, ako prvý ho dostihol práve slovenský reprezentant Tóth.

Svetový rekordér Yohann Diniz mal už na začiatku pretekov zrejme žalúdočné problémy. Na chvíľu musel úplne zastať a neskôr sa začala jeho stíhacia jazda za najlepšími. Na méte 24. km už figuroval vo vedúcej skupine približne 20 chodcov. Z nej však opäť vypadol, akoby sa rozhodoval, či bude pokračovať. Podchvíľou zastal a po občerstvení zasa zrýchlil a zaradil sa do hlavnej skupiny vpredu. O menší trhák sa ešte krátko predtým pokúsil Poliak Dawid Tomala, ale jeho pokus mal len krátke trvanie. Aj po druhej hodine pretekov bola vpredu stále silná 19-členná skupina, v ktorej sa na popredných priečkach ukazoval aj Tóth. Pred tridsiatym kilometrom opäť zaútočil poľský šampión Tomala a zakrátko si utvoril 10-sekundový náskok. V tej chvíli už nebol na trati Diniz, ktorý odstúpil pre zdravotné problémy.

Na medzičase na 32. km Tomalov náskok narástol na 50 sekúnd a zrazu bol z neho adept na víťazstvo. Tóth sa stiahol až na koniec skupiny favoritov a vyzeralo to, že nechce zbytočne plytvať silami. Lenže po chvíli začal obhajca titulu strácať kontakt s najlepšími a na 34. km bol sedemnásty s mankom 13 sekúnd na skupinu pred ním. Líder Tomala mal vtedy k dobru už 1:22 min a zdalo sa, že neohrozene kráča za víťazstvom. Poliak nepoľavoval v tempe a o ďalšie dva kilometre už registroval dvojminútový náskok a pred Tóthom na 16. mieste dokonca dve a pol minúty. Strata slovenského šampióna už len narastala, z krízy sa nedostal do konca pretekov. Na 45. km už značne vysilený zaostával za Tomalom o vyše 7 minút a klesol na 17. miesto. V závere sa slovenský reprezentant s vypätím síl ešte posunul o tri priečky nahor a v cieli sa objavil na 14. mieste. Po víťazstvo si s prehľadom došiel Poliak Tomala, v závere si mohol dovoliť výraznejšie poľavenie z tempa. Pre porovnanie v závere pretekov na 50 km už bola teplota vzduchu nad 30 °C a vlhkosť klesla pod 60%.

Tréner Spišiak o Tóthovi: “Bola to fantastická kariéra”

Matej Tóth definitívne ukončil svoju pozoruhodnú kariéru. Rozlúčil sa s ňou pod piatimi olympijskými kruhmi v Sappore, kde na svojej záverečnej päťdesiatke obsadil 14. miesto.

Tridsaťosemročný slovenský atlét avizoval, že skončí po tokijskej olympiáde už v roku 2019. Potom však zasiahla svet pandémia koronavírusu, Medzinárodný olympijský výbor (MOV) vlani v marci presunul najväčší športový sviatok na leto 2021 a tak obhajca zlata z Ria de Janeiro 2016 zvažoval, či sa vôbec na hrách zúčastní. Síce odloženie hier z celkového pohľadu privítal, no z osobného si spočiatku nevedel predstaviť, že by mal predĺžiť prípravu ešte o jeden rok. Nakoniec sa rozhodol pokračovať, na jeseň v Dudinciach (3:41:15 h) splnil s rezervou olympijský limit a do Tokia prišiel opäť ako obhajca zlata.

Na vôbec poslednej “päťdesiatke” v olympijskej histórii sa dlho držal v popredí, ale kríza na 30 km ho odsunula z bojov o medaily. “Boli to určite jedny z najťažších pretekov a asi by som ich ani nedokončil, ak by som nemal motiváciu. Na štyridsiatich kilometroch som mal pocit, že to nedám, ak by tam nebola tá obrovská motivácia prísť do cieľa a ukončiť to so cťou. Som sklamaný, ale bolo to so cťou a môžem sa každému pozrieť do očí, že som spravil maximum. Bolo to najviac, čo som mohol spraviť,” povedal Tóth.

Kým v prvej polovici sa zdalo, že má šancu na pódium, fyzické sily sa postupne vytrácali a ovplyvnilo to aj jeho psychiku: “Musel som sa vyrovnať s tým, že nebudem bojovať o medailu. Že mi odchádza pomerne početná skupina, ja keď som sa necítil zle, bola príliš silná. Musel som si zachovať koncentráciu a bojovať. Ďakujem všetkým, ktorí ma tam podporili, trénerovi, fyzioterapeutovi, ale aj novinárom, ktorí ma tlačili.”

Tóth sa narodil 10. februára 1983 Nitre. Ako chlapec si vyskúšal viacero športov, no nakoniec mu učarovala atletika. Športovú kariéru odštartoval vo veku 13 rokov, keď nastúpil do atletického klubu v Nitre a pod krídla si ho vzal prvý tréner Peter Mečiar. Napriek tomu, že nemal ideálne fyzické parametre, vybral si chôdzu. Vynahradil to však tvrdou prácou, cieľavedomosťou a skromnosťou, ktoré ho sprevádzali počas celej kariéry. Čoskoro sa stal majstrom SR a začal reprezentovať na medzinárodných podujatiach.

Na jeseň 2002 presedlal z Nitry do Dukly Banská Bystrica, kde začal spolupracovať s už legendárnym trénerom Jurajom Benčíkom. Ten v minulosti trénoval aj olympijského víťaza na 20 km z OH 1988 v Soule Jozefa Pribilinca. Veľkým míľnikom v Tóthovej kariére bolo 6. miesto na 20 km na ME 2006 v Göteborgu, po ktorom sa dostal do olympijského top tímu, a v roku 2010 prišiel prvý veľký úspech, keď triumfoval na podujatí Svetového pohára v mexickej Chihuahue na 50 km. To už mal na konte dva štarty na OH, oba ešte na 20 km. V Aténach obsadil 32. miesto, o štyri roky neskôr v Pekingu 26. Po tejto olympiáde sa rozhodol presedlať na kráľovskú päťdesiatku.

O dva roky neskôr prišlo spomínané víťazstvo v Mexiku a o ďalšie dva 5. miesto, po dodatočných diskvalifikáciách ruských chodcov, na olympiáde v Londýne. Na MS v roku 2013 obsadil opäť piatu priečku a potom prišla ďalšia veľká zmena v jeho kariére. Trénera Benčíka vystriedal za Mateja Spišiaka, s ktorým odvtedy pracuje až dodnes. Nová spolupráca priniesla ovocie už v nasledujúcej sezóne, keď sa stal vicemajstrom Európy a o rok neskôr si vybojoval titul na majstrovstvách sveta v Pekingu, kde svojím famóznym výkonom zničil konkurenciu. Na čelo sa dostal už po štyroch kilometroch, náskok stále zvyšoval a druhý Austrálčan Jared Tallent nakoniec zaostal v cieli o takmer dve minúty.

Rok pred hrami v Riu de Janeiro sa razom stal veľkým favoritom na triumf. V úvode olympijskej sezóny si však poranil holennú šľachu a musel dlhšie pauzovať. Uzdravil sa včas, do Ria prišiel už stopercentne pripravený a v životnej forme a po ďalšom skvelom výkone vystúpil na športový Olymp. Opäť pred Jaredom Tallentom.

Po vrchole však prišlo najhoršie obdobie kariéry, pre nízku hladinu hemoglobínu vo vzorke z mája 2016 čelil obvineniam z porušenia antidopingových pravidiel a manipulácie s vlastnou krvou s využitím nedovolených metód (autológna transfúzia). Tótha tak čakalo náročné a dlhé dokazovanie svojej neviny, v rámci nej predostrel 250-stranový dokument s 25 prílohami od siedmich odborníkov v oblasti hematológie a metabolomiky zo šiestich krajín. Dlhý boj sa nakoniec skončil víťazstvom a olympijský víťaz svoje meno očistil. Do súťažného diania sa vrátil v marci 2018 víťazstvom na Dudinskej päťdesiatke, v auguste pridal ďalšie striebrom na 50 km na ME v Berlíne. Svetový šampionát v Dauhe, v extrémnych teplotách nedokončil.

Absolvent Filozofickej fakulty UKF v Nitre v odbore žurnalistika je už niekoľko rokov aktívny aj v športovej diplomacii. Od roku 2012 pôsobí v komisii športovcov SOŠV a od roku 2016 je jej predseda. Je zároveň člen výkonného výboru SOŠV i Slovenského atletického zväzu a v rokoch 2014 až 2017 pracoval ako člen komisie športovcov Svetovej atletiky. Tóth je ženatý s manželkou Lenkou a má dve deti Emmu (2007) a Ninu (2009).

Tóth spolupracoval od roku 2013 s trénerom Matejom Spišiakom, s ktorým dosiahli najväčšie úspechy: “Môžem Maťovi len poďakovať, že v 38 rokoch potiahol takúto kariéru až sem a vytiahol mladých na olympiádu. Aj dnes sa až do záveru bil o tú špicu. Osem rokov spolupráce nemôžem hodnotiť inak len úspešne. Na začiatku to nebolo ľahké, bolo tam veľa otáznikov a nedôvery okolo nás. Ale veril som, že keď sa spoja správne póly, tak to pôjde, začalo to šliapať a išlo to až doteraz. Ja tú kariéru hodnotím fantasticky, nič lepšie som si nemohol priať, bol som pri tom najlepšom, čo slovenská atletika a chôdza vyprodukovali. Som za to strašne šťastný. Maťo je vo všetkých smeroch detailista, má obrovský prehľad a aj na sklonku kariéry veľa študuje. A samozrejme má ten talent, ktorý bol podporený stopercentnou tréningovou prácou, a vtedy môžete urobiť aj olympijského šampióna.”

Jedným z jeho nasledovníkov by v budúcnosti mohol byť Miroslav Úradník, ktorý sa v Sappore predstavil na 20 km trati: “Maťo Tóth mi počas kariéry veľmi pomáhal a myslím si, že sme sa podporovali v tréningoch pred olympiádou vzájomne. Nesmierne si ho cením za jeho rady, za všetko čo mi doposiaľ dal a som veľmi rád, že som mohol popri takom človek trénovať.” Tóthovu kariéru ocenili aj rýchlostní kanoisti, ktorí v Tokiu bojujú o medaily v K4. “Podľa mňa sa rozlúčil pekným umiestnením, museli to byť ťažké preteky. Mal krásnu kariéru a prajem mu, nech si užije športový dôchodok,” povedal Adam Botek. “Maťa sme sledovali, nie je mu čo vytknúť. Som presvedčený, že pre úspech urobil všetko, jeho preteky sú extrémne ťažké a každú olympiádu nemôžete vyhrať. Maťo môže byť na seba hrdý,” dodal Erik Vlček.

Tóth o budúcnosti ešte nerozhodol, najbližšiu strávi s rodinou

Posledná päťdesiatka na olympiáde i posledná Mateja Tótha. Obhajca zlata z Ria priznal, že to bolo jedny z najťažších pretekov, aké absolvoval. Šancu na medailu stratil približne v druhej tretine a odvtedy bojoval sám so sebou. V náročných podmienkach v Sappore ho do cieľa hnala najmä motivácia dokončiť svoju poslednú súťaž v kariére.

Tridsaťosemročný pretekár sa v prvej polovici piatkových pretekov držal na čele, potom stále vo vedúcej skupine, no od 30. kilometra mu začala unikať. Manko narastalo a keď už bolo zrejmé, že sa do početnej skupiny nevráti, vedel, že o medailu už nezabojuje. Vzdať svoju záverečnú súťaž však za žiadnych okolností nechcel a až do konca bojoval, aby ešte poslednýkrát preťal cieľ.

“Boli to určite jedny z najťažších pretekov. Na štyridsiatich kilometroch som mal pocit, že to nedám, ak by tam nebola tá obrovská motivácia prísť do cieľa, vidieť ho a ukončiť to s hrdosťou. Z výsledku som sklamaný, ale bolo to so cťou a to bolo pre mňa najdôležitejšie. Môžem odísť s hlavou hore a každému sa pozrieť do očí, že som spravil maximum,” povedal.

Tóth po vlaňajšom presunutí hier zvažoval, či bude pokračovať v kariére a či sa v Japonsku vôbec predstaví. Nakoniec sa rozhodol potiahnuť ešte rok driny a či stál za to?: “Určite áno, príprava bola výborná, aj záverečná a aj aklimatizácia v Japonsku. Aj dnešok mi sadol, proste toto bolo moje maximum. Treba sa na to pozrieť reálne, vrchol kariéry už mám za sebou. Áno bojoval som, skúšal som, ale v týchto podmienkach moje telo na viac nemalo.”

Po polovici pretekov bolo pre slovenského športovca najťažšie vyrovnať sa s tým, že v posledných pretekoch nebude bojovať o medaily: “Aj keď som sa necítil zle a tempo nebolo zlé, odišla mi príliš silná skupina a videl som, že som skončil. Musel som si zachovať koncentráciu, nerezignovať a bojovať o každú sekundu. Ďakujem všetkým, ktorí ma tam podporili, trénerovi, fyzioterapeutovi, ale aj novinárom, ktorí ma tlačili. Tam sa nedalo povoliť ani meter, nedalo sa ani na chvíľku rezignovať, drel som až do konca.”

Od toho momentu sa sústredil len na seba a na to, že treba vydržať a prísť do cieľa: “Pretekal som, ale už nie s nimi, ale len sám so sebou.” Tóthovi sa nakoniec podarilo zvládnuť celých 50 km a na posledných stovkách metrov pred cieľom sa mu premietli momenty z celej 26-ročnej kariéry.

“Veľké emócie, som plný dojmov a dojatia. Boli také silné ako na OH v Riu, možno ME v Berlíne. To, čo zažívam, je neporovnateľné so všetkým. Áno, nie je tam tá radosť z úspechu, ale emócie sú. Je to obrovská vďačnosť a hrdosť na tých 26 rokov. Som rád, že je už po tom, ale je mi ťažko predstaviť si čo bude zajtra. No veľmi sa na to teším,” povedal.

Tóth sa ešte nerozhodol, ako bude vyzerať jeho profesijná budúcnosť, či zostane pri chôdzi alebo sa zamieria na inú kariéru. Napríklad žurnalistickú, keďže tento obor vyštudoval na Filozofickej fakulte UKF v Nitre. O tej najbližšej však mal jasno hneď v cieli.

“Teraz chcem byť čo najviac s mojimi babami, na to sa veľmi teším,” povedal so slzami v očiach.

Ešte predtým ho však čaká presun zo Sappora do olympijskej dediny v Tokiu, ktorú navštívi prvýkrát od príchodu do Japonska, a tak si chce aspoň na chvíľu užiť jej atmosféru. Na programe bude hlavne oddych a regenerácia, no možno aj krátky tréning.

“Pôjdeme sa minimálne prejsť a možno sa aj ´hecneme´, zoberiem Maťa Pupiša, tohto lenivca Mira Úradníka a dáme nejakú výzvu. Ale uvidíme, či budem v poriadku, pretože momentálne sa necítim ani na prechádzku,” dodal.

.