Môj profil 
Predplatné
Zvlášť kresťania by sa mali orientovať na prítomnosť. Pochopiť, že máme iba dnešok
Zdrojom inšpirácie príbehu je Chiarina žiarivá viera. Bola ozajstným “svedkom radosti”. Tam, kde by sa iní odsudzovali kvôli neznesiteľnému utrpeniu – rakovina jazyka a hrdla bola mimoriadne bolestivá a vysiľujúca – dokázala premeniť túto situáciu a aj ľudí okolo seba skrze živé vnímanie reality večného života s Bohom, ktorý ju očakával. Ako jej priatelia odkazujú vo svojej knihe, “jeden z najväčších darov, ktorý nám Chiara a jej manžel dali pochopiť bolo, že máme iba dnešok. V prítomnosti môžeš byť viac šťastnejší, len si to musíš s odvahou predstaviť. ”
Jednou z ciest, ktorá v súčasnosti pomáha takýmto ľuďom je nová moderná terapia “Mindfulness”, technika koncentrovania sa na prítomnosť. Ale kresťanský život, ktorého sú ľudia ako Chiara a Enrico príkladom, to vždy učil v tom najhlbšom zmysle, t.j. “skúsenosťou s Božou prítomnosťou.” Spôsob života, na ktorý my kresťania často zabúdame.
Ktorá matka je viac prolife, než tá, ktorá neváha položiť svoj život za dieťa?
Kniha o Chiare obsahuje aj implicitnú lekciu vzhľadom k tomu ako byť pro-life. Lekári ju informovali, že jej prvé dve deti po narodení neprežijú, Maria Grazia Letizia bola anencefalická a Davide Giovanni trpel deformáciami orgánov nezlučiteľnými so životom. Chiara odmietla úvahy o “terapeutickom” potrate s odôvodnením: “ak by som potratila, nemyslím si, že by som spomínala na ten deň ako na šťastný deň”. Stal sa dňom, v ktorom boli jej deti pokrstené hneď po narodení a vstúpili do večného života. Chiara mala odvahu a intuíciu vysvetliť tým, ktorí boli okolo nej, že na dĺžke času života ” nezáleží, dôležité je, že sme mohli dostať tento dar. ”
Znovu otehotnela a čakala svoje tretie dieťa, zdravého syna Francesca. V piatom mesiaci tehotenstva jej diagnostikovali rakovinu a hrozilo, že zomrie. Lekári chceli naplánovať vyvolanie predčasného pôrodu hneď ako by to bolo možné, dieťa by mohlo prežiť mimo maternice a Chiara by mohla začať radikálnu liečbu nevyhnutnú na záchranu jej života. No ona s tým nechcela súhlasiť. Odložila terapiu o 37 týždňov tak, aby malo dieťa maximálnu šancu, že sa narodí zdravé. Potom už bolo príliš neskoro, aby ju zachránili. V skutočnosti obetovala svoj vlastný život pre syna.
Chiarina radosť neznamenala, že by nikdy nepochybovala o Bohu, alebo že by nikdy nezakúšala temné okamihy vo svojom živote. Nechcela zomrieť, nechcela nechať svojho manžela alebo syna samého. Ale keď prijala svoj kríž, tak pominula táto temná noc jej duše. Začala žiť v nádeji, nie v zúfalstve, s vierou, že Boh “vie, čo robí a doteraz nikdy nesklamal.” (…)
Martin Šuly
Kniha o Chiare Corbellovej je dostupná na: Zachej sk
.jpg)
