Plán predpokladal prímerie a následné vytvorenie vlády národnej jednoty a ústavných reforiem, ktoré by obmedzili prezidentské právomoci. A čo je najdôležitejšie, potom by sa konali prezidentské a parlamentné voľby pod dohľadom OSN.
V septembri roku 2013, tri mesiace po zvolení prezidenta Hasana Rúháního, Teherán prezentoval Ankare návrh mieru formulovaný na základe konzultácií s Kásimom Sulejmánim, známym veliteľom mocných jednotiek Quds v Iránskej revolučnej garde (IRGC). Prebiehali pritom niekoľkomesačné diplomatické rokovania medzi iránskym ministrom zahraničia Mohammadom Javadom Zarifom a tureckým Ahmetom Davutoğluom, ale nakoniec nič nedosiahli kvôli rôznemu postoju k budúcej úlohe sýrskeho prezidenta Bašára Assada.
“Dohodli sme sa na každom detaile, s výnimkou klauzuly v konečnej fáze plánu, ktorý volal po voľbách pod dohľadom OSN. Tureckí predstavitelia v nich chceli Assada blokovať,” píše sa v správe, citujúc vyjadrenie Zarifa. Turecká vláda totiž neverila, že by Assad prijal nejaký proces prechodu, ktorý by oslabil jeho pozíciu, a stále bola presvedčená o nevyhnutnosti vojenskej porážky. Vtedajší turecký prezident Abdullah Gül “sa nesnažil o dohodu s Iránom, pretože si myslel, že Assad bude zvrhnutý v priebehu niekoľkých mesiacov”.
ICG ďalej uvádza, že druhý pokus v rokovaniach o Sýrii medzi Teheránom a Ankarou ponúkol tohtoročný júlový neúspešný vojenský puč v Turecku, kedy Irán okamžite vyjadril svoju podporu prezidentovi Recepovi Tayyipovi Erdoganovi a vzťahy sa dočasne uvoľnili. Súčasne došlo k zmiereniu medzi Ankarou a Moskvou.
Iránci a Turci sa stále nezhodli na Assadovej budúcnosti, no na druhej strane sa pokúšali preniesť svoje diskusie aj o iných otázkach, napríklad o tom, či by bol v Sýrii lepší prezidentský alebo parlamentný systém a ďalšie rozdelenie moci. Správa píše, že po dvoch kolách rokovaní na vysokej úrovni sa obidve strany utápajú vo vzájomnej nedôvere, pretože Turecko chce priamo zasiahnuť v Sýrii operáciou s krycím názvom Štít Eufratu, aby zaistilo všetky hraničné zóny pred Kurdmi.