Práve pred tridsiatimi rokmi zaniklo Československo, ktoré sa zrodilo po prvej svetovej vojne. Dňa 1. januára 1993 vznikli dva nové štáty: Česká republika a Slovensko. Tento rozvod alebo rozdelenie, označované ako “zamatový” rozvod – podobne ako revolúcia, ktorá sa uskutočnila tri roky predtým – má tú zvláštnosť, že prebehol takmer bezbolestne, bez stretov… a bez obetí na životoch: v dejinách je to zriedkavá skutočnosť.

Aj po tridsiatich rokoch sa historici a politici naďalej zaoberajú otázkou nevyhnutnosti a významu tohto rozdelenia. Aby sme ju správne pochopili, je dôležité vrátiť sa trochu späť. Keď sa v roku 1918 na troskách Rakúsko-Uhorska zrodilo Československo, spolužitie Čechov a Slovákov v rámci jedného štátu nebolo zďaleka samozrejmé.

Obrodenie slovanských národov a zveľaďovanie ich špecifického kultúrneho a jazykového dedičstva v priebehu 19. storočia viedlo v strednej Európe postupne k vzniku silného politického cítenia, ktoré presadzovalo vytvorenie národných štátov podľa vzoru západnej Európy – v regióne, kde vždy vládla extrémna etnická rozmanitosť a územná heterogenita. Prvá svetová vojna viedla k pádu mnohonárodnostného štátu, habsburskej monarchie, ktorú republikánski navrhovatelia mierových zmlúv považovali za reakčný anachronizmus. Nástupnícke štáty, ako sa nazývajú štáty, ktoré vznikli v rokoch 1918 – 1919 a prevzali moc po bývalej podunajskej monarchii, však boli v mnohých ohľadoch rovnako mnohonárodnostnými štátmi.

Mladé Československo, ktoré vzniklo vďaka aktivite politikov, ako boli Edvard Beneš a Tomáš Masaryk, združovalo vo svojich hraniciach obyvateľstvo, ktoré bolo rôznorodé z hľadiska histórie aj jazyka. Prítomnosť nemecky hovoriaceho, pôvodne rakúskeho jadra v západnej časti Sudet mala o niekoľko rokov neskôr spôsobiť Európe veľké obavy. Pokiaľ ide o Čechov a Slovákov, títo sa ocitli v jednom štáte napriek tomu, že ich osudy boli dlho oddelené.

Česi, sústredení najmä v Čechách a na Morave, boli počas habsburskej monarchie pod kontrolou Viedne, zatiaľ čo Slováci boli pod kontrolou Budapešti. Slovenské hlavné mesto, dnes známe ako Bratislava – maďarsky Pozsony a nemecky Preßburg – bolo dlho hlavným mestom tej časti Uhorska, resp. kráľovského Uhorska, ktorá sa zachovala pred osmanskou okupáciou. Ilúziu etnického a jazykového spoločenstva Čechov a Slovákov udržiavali slavisti 19. storočia, ktorí nebrali ohľad na stáročné geopolitické a historické skutočnosti.

Slovenský sociológ Michal Vašečka, ktorý vyučuje v Bratislave na Slovensku a v Brne na Morave, si túto zložitú realitu dobre uvedomuje: “My Slováci a Česi si radi hovoríme, že sme si kultúrne veľmi blízki, ale nie je to celkom pravda. Česi majú oveľa bližšie k Rakúšanom a Nemcom, zatiaľ čo Slováci majú veľa spoločného s Maďarmi, hoci si to radšej nepripúšťame.”

Na európskej úrovni sa správa o rozdelení stretla s istým zmätkom, ako pripomína muzikologička Viera Polakovičová, bývalá zástupkyňa Slovenska pri UNESCO a bývalá riaditeľka Slovenského inštitútu v Paríži: “V diplomatických kruhoch bola otázka stále rovnaká: Ale prečo? Prečo práve rozdelenie? Túto otázku mi položil Jacques Delors v Bruseli.”

Rozpory sa prehlbovali a medzi Českom a Slovenskom existoval rozdielny vývoj, ktorý tlačil vedúcich predstaviteľov k úvahám o rozvode, hoci obyvateľstvo, ak by sa ho opýtali v referende, by možno neschválilo vznik dvoch samostatných štátov.

Vtedajší český prezident Václav Havel nebol osobne za rozdelenie, ale podvolil sa tlaku slovenských poslancov. Dňa 20. júla 1992, tri dni po tom, ako slovenský parlament prijal vyhlásenie nezávislosti slovenského národa, odstúpil z funkcie prezidenta republiky. Jeho odstúpenie situáciu trochu uľahčilo. Niekoľko mesiacov rokovaní stačilo na to, aby sa podmienky definitívneho rozdelenia dostali na papier, zatiaľ čo ďalej na juh už v bývalej Juhoslávii zúrila vojna.

Veľkým šťastím Československa preto bolo, že sa dokázalo vyhnúť scenáru v štýle Juhoslávie, keďže blízkosť oboch národov bola dostatočná na to, aby umožnila priateľské rozdelenie pri absencii náboženských problémov, aké existovali medzi katolíckym Chorvátskom, moslimskou Bosnou a pravoslávnym Srbskom. V pondelok 2. januára 2023 večer sa slovenský premiér Eduard Heger spolu so všetkými bývalými predsedami českých vlád od roku 1993 zúčastnil na veľkom koncerte v Prahe pri príležitosti 30. výročia vzniku samostatnej Českej republiky, čo dokazuje, že dobré vzťahy medzi oboma krajinami stále existujú.