“Ťažko na bojisku…” Konflikty, ktoré treba sledovať aj v roku 2024

Bratislava 3. januára 2024 (HSP/ Foreign Policy/ Foto:AP/Hassan Eslaiah)

Podľa Foreign Policy čoraz viac lídrov presadzuje svoje ciele vojenskou cestou

Dokážeme zabrániť tomu, aby sa všetko zosypalo? Rok 2024 sa začína vojnami v Gaze, Sudáne a na Ukrajine a mierovými rokovaniami počas krízy. Celosvetové diplomatické úsilie o ukončenie bojov zlyháva.

Čoraz viac vodcov presadzuje svoje ciele vojnou. A stále viac z nich verí, že sa im to vojnou podarí. Pozrime sa na konflikty, ktoré treba sledovať aj v roku 2024.

Vojna je na vzostupe už 12 rokov

Po útlme v 90. rokoch 20. storočia a začiatkom 21. storočia je vojna na vzostupe približne od roku 2012.

Najskôr prišli konflikty v Líbyi, Sýrii a Jemene, ktoré vyvolali arabské povstania v roku 2011. Nestabilita v Líbyi sa rozšírila na juh a pomohla spustiť dlhotrvajúcu krízu v regióne Sahel. Nasledovala nová vlna veľkých bojov: azerbajdžansko-arménska vojna o  Náhorný Karabach v roku 2020, strašné boje v etiópskom severnom regióne Tigray, ktoré sa začali o niekoľko týždňov neskôr, konflikt vyvolaný uchopením moci mjanmarskou armádou v roku 2021 a útok Ruska na Ukrajinu v roku 2022. K tomu pridajte ničivé udalosti v Sudáne a Gaze v roku 2023.

Na celom svete pri bojoch zomiera, je nútených opustiť svoje domovy alebo potrebuje život zachraňujúcu pomoc viac ľudí ako za posledné desaťročia.

Na niektorých bojiskách nastolenie mieru neexistuje alebo sa nikam neposúva : Mjanmarská junta a dôstojníci, ktorí sa chopili moci v Saheli, sa snažia rozdrviť súperov. V Sudáne, ktorý je z hľadiska počtu zabitých a vysídlených ľudí azda najhoršou vojnou súčasnosti, bolo diplomatické úsilie pod vedením USA a Saudskej Arábie celé mesiace zmätené a polovičaté. Ruský prezident Vladimir Putin, ktorý sa spolieha na klesajúcu podporu Západu pre Kyjev, sa snaží prinútiť Ukrajinu ku kapitulácii a demilitarizácii – podmienky, ktoré sú pre Ukrajincov pochopiteľne neprijateľné.

Na všetkých týchto miestach sa diplomacia ako taká, zameriavala na zvládnutie následkov: vyjednávanie o prístupe humanitárnej pomoci alebo výmene väzňov. Alebo uzatváranie dohôd – ako napríklad tej, ktorá dostala ukrajinské obilie na svetové trhy cez Čierne more. Tieto snahy sú síce nevyhnutné, ale nenahradia politické rokovania.

Tam, kde sa boje skončili, za pokoj nevďačíme uzatváraniu mierových dohôd, skôr víťazstvu na bojovom poli. V Afganistane sa Taliban chopil moci po odchode amerických vojsk bez toho, aby vyjednával s afganskými rivalmi. Etiópsky premiér Abiy Ahmed uzavrel koncom roka 2022 dohodu s vodcami povstalcov, ktorá ukončila vojnu v Tigraji, ale išlo skôr o upevnenie Abiyovho víťazstva než o dohodu o budúcnosti regiónu. V minulom roku Azerbajdžan získal späť kontrolu nad Náhorným Karabachom, pričom jeho septembrová ofenzíva dokončila to, čo začalo jeho víťazstvo vo vojne v roku 2020. Tým sa ukončila 30 rokov trvajúca patová situácia o enklávu a prinútila etnických Arménov k odchodu.

Vojny v Líbyi, Sýrii a Jemene sa tiež skončili, ale bez trvalého urovnania medzi stranami alebo dokonca, v Líbyi a Sýrii, bez politickej stopy, ktorá by stála za zmienku. V skutočnosti bojujúce strany väčšinou iba čakajú na príležitosť zmocniť sa väčšieho územia alebo moci.

Nie je žiadnou novinkou, že bojujúce strany chcú poraziť svojich súperov

V deväťdesiatych rokoch minulého storočia však konflikty na rôznych miestach od Kambodže cez Bosnu až po Mozambik a Libériu ukončilo množstvo dohôd. Tieto dohody boli nedokonalé a často znamenali škaredé ústupky.

Obdobie poznačené genocídou v Rwande a krviprelievaním na Balkáne sa sotva dá romantizovať ako zlatá éra mierotvorby. Napriek tomu sa zdalo, že séria dohôd naznačuje budúcnosť, v ktorej pokojnejšia politika po skončení studenej vojny otvára priestor pre diplomaciu. Za posledné desaťročie bolo takýchto dohôd málo. (Urovnanie desaťročia trvajúcej občianskej vojny v Kolumbii v roku 2016 a dohoda Filipín s povstalcami v regióne Bangsamoro z roku 2014 sú výnimkami a v istom zmysle dedičstvom inej éry).

Hrozivý obrat v izraelsko-palestínskom konflikte v posledných mesiacoch je zrejme najvýraznejšou ilustráciou tohto trendu. Mierotvorné snahy v tejto oblasti sa pred rokmi zastavili a svetoví lídri sa zväčša odvrátili. Niekoľko arabských vlád uzavrelo s Izraelom dohody sprostredkované Spojenými štátmi, ktoré väčšinou ignorovali ťažkú situáciu Palestínčanov.

Izrael zaberal stále viac palestínskej pôdy a osadníci sa správali stále brutálnejšie – často v spolupráci s izraelskou armádou. Okupácia bola čoraz krutejšia.

Palestínske nádeje na štátnosť upadali, rovnako ako dôveryhodnosť ich vodcov, ktorí sa spoliehali na spoluprácu s Izraelom. Nič nemôže ospravedlniť vražedné besnenie palestínskych militantov 7. októbra – Izraelsko-palestínsky konflikt sa však nezačal v tento deň. Útok vedený Hamasom a izraelská odplata v Gaze – útok, ktorý zrovnal so zemou veľkú časť pásma a mohol by vyhnať mnoho jeho obyvateľov – môžu zmazať nádej na mier pre celú generáciu.

Čo sa teda deje?

Tento problém sa netýka v prvom rade sprostredkovateľskej praxe alebo zúčastnených diplomatov. Skôr spočíva v globálnej politike. Vo chvíli, keď sa mení situácia, sa rozpadajú obmedzenia týkajúce sa použitia sily – dokonca aj na dobývanie a etnické čistky.

Veľkú vinu na tom nesie kolaps vzťahov Západu s Ruskom a konkurencia medzi Čínou a USA. Dokonca aj v krízach, do ktorých nie sú priamo zapojené, sa veľké mocnosti sporia o to, čo by mala diplomacia zahŕňať a či a ako ju podporiť.

Neistota týkajúca sa USA

Prispieva k tomu aj neistota v súvislosti so Spojenými štátmi. Moc Spojených štátov nie je v stave voľného pádu a jej úpadok v porovnaní s inými krajinami nemusí nevyhnutne znamenať nepokoj. Skutočne by bolo zavádzajúce preceňovať vplyv Spojených štátov ako hegemóna, prehliadnuť ich destabilizujúce neúspechy v Iraku, Líbyi a na iných miestach alebo podceňovať ich súčasnú vojenskú silu.

Uplynulé dva roky ponúkajú množstvo dôkazov o vplyve Spojených štátov – či už v dobrom, keď pomohli Ukrajine brániť sa, alebo v zlom, keď poskytli Izraelu takmer bezvýhradnú podporu pri zničení Gazy.

Problémom je skôr politická nefunkčnosť a kolísavosť Spojených štátov, ktorá vnáša nestabilitu do ich globálnej úlohy. Potenciálne rozdeľujúce voľby v roku 2024 a možný návrat bývalého amerického prezidenta Donalda Trumpa, ktorého záľuba v silákoch a pohŕdanie tradičnými spojencami už otriasli veľkou časťou Európy a Ázie, sú dôvodom na obavy o mimoriadne nepokojný rok.

Niekoľko štátov sa stalo asertívnejšími

Brazília, monarchie v Perzskom zálive, India, Indonézia a Turecko (aby sme vymenovali len niektoré) majú väčší vplyv, neznamená samo osebe nič zlé. To, že stredné mocnosti odmietajú stáť v jednej línii s konkurenčnými veľmocami, do istej miery slúži ako určitá brzda pre tieto hlavné mestá. Najmä na Blízkom východe a v niektorých častiach Afriky sa však regionálne mocnosti začali aktívnejšie zapájať do vojen – ako to už dávno robia veľké štáty – a predlžovať boje.

Bojujúce strany majú dnes viac možností, kde získať politickú podporu, finančné prostriedky a zbrane. Tvorcovia mieru musia počítať nielen s bojujúcimi stranami na mieste, ale aj s externými sponzormi, ktorí vidia miestne boje cez optiku širšieho súperenia.

Nebezpečenstvá presahujú ľudské obete vojen. Lídri, ktorým dodali odvahu domáce víťazstvá, sa nemusia zastaviť. Diplomati v kaukazskom regióne sa obávajú, že Azerbajdžan, ktorý zvíťazil v Náhornom Karabachu, by sa teraz mohol pokúsiť napadnúť hranice Arménska v snahe vynútiť si od jeho vlády ústupky v súvislosti s tranzitnou trasou cez juh krajiny.

Vedúci predstavitelia krajín Afrického rohu sa obávajú, že etiópsky premiér Abiy, ktorý čerstvo zvíťazil v Tigraji, by mohol použiť silu a usilovať sa o obnovenie trasy pre svoju vnútrozemskú krajinu cez Eritreu k Červenému moru. Pravdepodobnosť, že sa tak stane, je síce stále nízka, ale zároveň dosť vysoká na to, aby vyvolávala znepokojenie.

Norma neútočenia, ktorá desaťročia podmieňovala globálny poriadok, sa už čiastočne oslabuje vďaka ruskej snahe obsadiť väčšiu časť Ukrajiny. V roku 2024 je riziko, že lídri prejdú od potláčania nespokojnosti na domácej pôde alebo zasahovania do zahraničia prostredníctvom svojich zástupcov k skutočnému napadnutiu susedov, vážnejšie ako za posledné roky.

Nebezpečenstvo rozsiahlejšieho konfliktu zatieňuje aj tohtoročný zoznam. Hlavné mocnosti majú silnú motiváciu nebojovať proti sebe, ale na najnebezpečnejších zlomových líniách sveta – medzi nimi na Ukrajine, v Červenom mori, na Taiwane a v Juhočínskom mori – zúria ďalšie konflikty a rastie napätie. Voľné reči o vojne v Pekingu, Moskve a Washingtone riskujú normalizáciu takmer nevyčísliteľných nákladov na stret Spojených štátov a Číny alebo Ruska.

Diplomacia mimo vojnových oblastí môže pomôcť

Zdá sa nepravdepodobné, že svetoví lídri vzhľadom na svoje rozpory uznajú, aká nebezpečná sa situácia stala, alebo že spoločne potvrdia svoje presvedčenie, že hranice sa nesmú meniť silou, a vynaložia viac energie na uzatváranie dohôd na miestach zmietaných vojnou, ktoré by viedli k tomu, že bojujúce strany budú postavené pred súd a zodpovednosť prevezmú civilisti bez krvi na rukách.

Pravdepodobne to najlepšie, v čo môžeme tento rok veriť, je, že sa nám to podarí. Diplomacia mimo vojnových oblastí môže pomôcť.

Svetlým bodom v roku 2023 bolo iránsko-saudskoarabské zblíženie – výsledok irackého, ománskeho a čínskeho sprostredkovania -, ktoré zmiernilo rivalitu, ktorá roky podnecovala arabské vojny. Tureckí a grécki lídri, obaja čerstvo po voľbách a vystrašení ruskou inváziou na Ukrajinu, sa snažili napraviť vzťahy napäté dlhodobým sporom oboch krajín o Egejské more.

Dobre koordinovaný samit medzi americkým prezidentom Joeom Bidenom a čínskym prezidentom Xi Jinpingom koncom roka 2023 trochu zmiernil napätie v najdôležitejších bilaterálnych vzťahoch na svete. Aj uprostred nepokojov môžu lídri vidieť prínos v upokojení vôd a posilnení ochranných zábran v najrizikovejších oblastiach sveta.

Ťažko na bojisku…

Na bojisku je to však zložitejšie – ide skôr o to, aby sa včas rozpoznali príležitosti na zastavenie bojov a zmiernenie utrpenia a aby sa zdvojnásobilo úsilie o zastavenie šírenia konfliktov.

To takmer určite znamená akceptovať nedokonalé dohody medzi bojujúcimi stranami ako lepšie riešenie než zdĺhavé vedenie vojny a spolupracovať so zúčastnenými stranami na tom, aby sa zvýšila pravdepodobnosť, že dohody vydržia.

Dnes nemá zmysel vylučovať tých, ktorí stoja za násilím – či už na mieste, alebo z diaľky – no zároveň sú dôležití pre jeho ukončenie.

Ideálne by bolo, keby svetoví lídri venovali aj údajne zmrazeným konfliktom pozornosť, ktorú potrebujú, skôr než bude neskoro. Ako to dokazuje tragédia v Gaze.

Dúfajme v to najlepšie, alebo inak povedané : mierotvorba dnes spočíva najmä v zastavení toho najhoršieho. Ako ukazuje aj tohtoročný zoznam, to by už samo o sebe nebolo málo.