Môj profil 
Predplatné
Inžinier Jakov Taubin sa začal zaujímať o vytvorenie granátometu už na začiatku 30. rokov minulého storočia. V roku 1934 vznikla nezávislá skupina nadšencov pôsobiacich pod vedením Taubina, ktorá bola neskôr premenovaná na OKB-16 Ľudového komisárstva obranného priemyslu. Jej hlavnou úlohou bol vývoj granátometu.
Pôvodná kadencia granátometu 40,8 milimetrov bola obmedzená konštrukciou zásobníka a nepresahovala 50 až 60 nábojov za minútu, teda približne jeden granát za sekundu. Ďalšie varianty boli projektované už s pásovými zásobníkmi, čo umožnilo zrýchliť rýchlosť streľby zo 460 na 460 nábojov za minútu. Vďaka malým patrónam dochádzalo k nízkemu zahrievaniu hlavne a k jej malému opotrebeniu, tým mohlo byť tempo paľby stále rýchle až do vyčerpania zásobníka. Pôvodná váha granátometu bola znížená na 45,5 a neskôr na 38 kilogramov, čo ale nespôsobilo zníženie jeho efektivity. Zbraň sa jednoducho rozkladala a ručne sa prinášala na bojisko, v zime bola zbraň premiestňovaná pomocou lyží.
Skúšky granátometu 40,8 mm boli priebežne robené od roku 1933. Na konci roku 1937 granátomet absolvoval skúšky v troch vojenských streleckých divíziách. Hodnotenie bolo všade pozitívne, kadencia bola zvýšená na 100 nábojov za minútu.
Podľa výsledku vojenských testov mal byť granátomet koncom roku 1937 prijatý Červenou armádou. Prečo však Sovietsky zväz vstúpil do 2. svetovej vojny bez efektívnej zbrane? Veliteľstvo Sovietskeho zväzu dalo prednosť 50 milimetrovým mínometom. Na začiatku vojny sa ale ukázalo, že mínomety nie sú účinné a ich výroba bola zastavená.
Od začiatku 40. roku až do mája 1941 OKB-16 pod vedením Taubina pokračovalo v projektovaní ďalších zbraní. V máji ale NKVD náhle zatkol Jakova Taubina a v októbri toho istého roku bol bez súdu a vyšetrovania inžinier zastrelený.
.jpg)
.jpg)
