Pred 30 rokmi sa konali prvé slobodné voľby po vyše 40 rokoch totality. Čo bolo hlavnou témou volieb? A ako ste vnímali vtedajšiu predvolebnú atmosféru?

Žiada sa mi na úvod upozorniť, že nie celých 40 rokov išlo o totalitu, za to obdobie sa režimy vyvíjali, ale presné je označiť ich všetky ako autokratické. Spoločná pre ne bola absencia slobodných a férových volieb. Aj preto sa voľby v júni 1990 nazývajú ako “zakladajúce”, ktorými sa ukončila prvá fáza prechodu od starého nedemokratického režimu po jeho páde. Zároveň mali vytvoriť legitimitu novej vládnej elity, ktorej úlohou bolo vytvárať inštitucionálny rámec nového režimu a jeho ekonomického systému. Takže v podstate išlo o to, aký typ režimu vznikne. V Českej republike išla hlavná deliaca línia medzi nastupujúcou elitou reprezentovanou Občianskym fórom a stúpencami starého režimu v KSČM (Komunistická strana Čiech a Moravy). Na Slovensku mala volebná súťaž viac pluralitný charakter.

Okrem liberálno-demokratického hnutia VPN, už ako kresťansko-demokratická strana nastúpilo sociálno-konzervatívne sa profilujúce KDH (Kresťanskodemokratické hnutie) a v sporoch o štátoprávnu otázku a silnejúcich protimaďarských náladách sa formovala nacionalistická SNS (Slovenská národná strana). Strana starého režimu KSS (Komunistická strana Slovenska) už do volieb vstupovala s omladeným vedením, ale podporu získavala vyvolávaním a šírením obáv z reforiem. V rámci maďarskej populácie začali pôsobiť tri subjekty MNI (Maďarská nezávislá iniciatíva, jej predstavitelia kandidovali na kandidátke VPN, pozn. red.), MKDH (Maďarské kresťansko-demokratické hnutie) a Spolužitie. Ďalej to bola Strana zelených a znovu zrodená DS (Demokratická strana), ich preferencie však po počiatočnom náraste smerom k voľbám klesali. Vzhľadom na krátkosť času sa politická scéna formovala až prekvapujúco pluralitne a boli v nej reprezentované viac-menej hlavné štiepenia. Podpora pre VPN s narastajúcimi problémami začala klesať, v apríli až na necelých desať percent.

Kým po návšteve pápeža KDH s takmer 25 percentami si už robilo nádej na víťazstvo. Prepočítalo sa však s dôrazom na presadzovanie “mravnosti” v podobe reštrikcií zákona o interrupciách a vyvolalo to obavy z “čiernej totality”. Keď vedenie VPN dalo na kandidátku populárne osobnosti z vlády a parlamentu – Alexandra Dubčeka, Milana Čiča a Mariána Čalfu – teda bývalých komunistov – vyvolalo to u mnohých predstavu vývoja smerom k “socializmu s ľudskou tvárou”, čo bolo pre značnú časť verejnosti prijateľnejšie ako radikálne spoločenské zmeny. Prvý nekomunista na kandidátke VPN František Mikloško bol v rebríčku popularity až na deviatom mieste. Medveďou službou pre KDH bol aj biskupský list, ktorý sa 13. mája čítal počas omší vo všetkých kostoloch s výzvou, aby veriaci “volili hnutie, ktoré má kresťanskú ideológiu”. Také bolo vtedy na Slovensku jedno jediné. VPN nakoniec parlamentné voľby na Slovensku vyhrala.

Väčšina ľudí, azda okrem najstaršej generácie, nemala s voľbami skúsenosti. Do akej miery bolo treba voličom vysvetľovať samotnú podstatu volebného procesu, jeho význam?

Čisto technicky to nebol problém, ľudia mali istý návyk aj z minulých nedemokratických volieb. Zároveň si uvedomovali, že v tých voľbách skutočne o niečo ide, že to nie je len formalita. Preto možno aj niektorí ľudia to prežívali aj s obavami, či ich voľba bude tá správna.

Voliť prišlo viac ako 95 percent voličov. Súvisela rekordná účasť s predchádzajúcim totalitným obdobím, keď boli voľby povinné, alebo sa tu odrazili aj optimistické očakávania ľudí?

Áno, nikdy sa už taká vysoká účasť nezopakovala. Ale to je univerzálny fenomén, ktorý pozorujeme pri prvých slobodných voľbách aj v iných krajinách sveta. Iste, u starších k tomu prispel aj dlhoročný návyk chápať voľby ako povinnosť, ale tá možnosť skutočnej voľby medzi rôznymi stranami bola motivujúca a chceli využiť konečne získané právo.

V čom sa líšila predvolebná kampaň pred 30 rokmi s tými ďalšími, ktoré sme zažili odvtedy? Kto vlastne politikom radil a pomáhal s kampaňou?

Myslím, že vtedy osobné stretnutia kandidátov na mítingoch zohrávali významnejšiu rolu ako dnes. A boli to veľmi živé debaty, sama som ich pár absolvovala. Zároveň som vtedy aj mohla zažiť, ako ľahko možno ovplyvniť mienku ľudí dobrým i zlým smerom.

Nakoľko boli spoľahlivé prieskumy preferencií? Ako v takom krátkom čase získavali skúsenosti politológovia či ostatní odborníci?

Tých prieskumov nebolo veľa, ale boli tu už profesionálne pripravení sociológovia, ktorí sa rýchlo adaptovali na takto zameranú výskumnú prácu. Takým bolo predovšetkým Centrum pre výskum spoločenských problémov, Inštitút verejnej mienky, ktorý pred Novembrom 1989 robil prieskumy pre potreby ÚV KSS, teda mnohé boli neverejné a tie zverejnené sa nesmeli odkláňať od vládnej ideológie. Prieskumy zamerané na celé Československo robila zase pražská AISA pod vedením sociológa Ivana Gabala. Problémom skôr bolo, že politici prieskumy zvykli spochybňovať keď im ukazovali nízke preferencie. To bol napríklad aj prípad vedenia KDH.

Čomu pripísať relatívne vysoký zisk Slovenskej národnej strany a komunistov?

V prípade SNS začala podpora rásť v čase tzv. pomlčkového sporu o názov spoločného štátu, ktorý nezamýšľane vyvolal Václav Havel svojim návrhom vypustiť s názvu ČSSR adjektívum “socialistická”. Prispeli k tomu protičeské nálady a veľmi účinná ako často aj neskôr bola “maďarská karta”. KSS zase účinne využívala celkom prirodzený strach najmä starších ľudí zo zmeny strašením radikálnou ekonomickou reformou. Celkove práve vďaka prieskumom verejnej mienky vieme, že obavy zo zmien na Slovensku postupne narastali a boli výraznejšie ako v Českej republike.

Napriek vysokému volebnému zisku postihol VPN konflikt medzi jej vedením a Vladimírom Mečiarom a ľuďmi okolo neho. To viedlo k jeho odvolaniu z postup premiéra a k vzniku HZDS, ktoré vyhralo ďalšie voľby, kým ODÚ-VPN prepadla. Ako si vysvetliť takýto rýchly “pád”? Nebola chybou skutočnosť, že prvé volebné obdobie bolo len dvojročné?

Áno, viacerí analytici a komentátori považujú to dvojročné obdobie za chybu. Najmä, ak tá kumulácia problémov, ktoré bolo v prípade ČSFR riešiť – popri politickej zmene a ekonomickej transformácie aj otázku štátoprávneho usporiadania – bola skutočne náročná. Zároveň rozpad hnutí, ktoré sú aktérom pádu režimov je takmer univerzálny. Preto, lebo tá pôvodná jednota pri riešení konkrétnych problémov sa zákonite rozpadá. Politika étosu “revolucionárov” býva prevalcovaná politikou záujmov. Z hľadiska dedičstva minulosti a teoreticky predpokladanej trajektórie nie je prekvapením, že liberálne orientovaná ODÚ-VPN neuspela, ale skôr to, že tento politický subjekt reprezentujúci menšinu spoločnosti dokázal nasmerovať Slovensko za tie dva roky liberálno-demokratickým smerom.

Keďže po roku 1992 došlo k rozpadu Česko-Slovenska a v SR vládol až do roku 1998 politik s výrazným demokratických deficitom (až na pár mesiacov Moravčíkovej vlády), dá sa tvrdiť, že voľby z roku 1990 splnili dôležitú úlohu prechodu od totality k demokracii?

Moja odpoveď nadväzuje na tú predchádzajúcu. Napriek tomu, že VPN odstavením Mečiara z vlády v následných voľbách prehrala, tak za ten čas do volieb v júni 1992 v spolupráci na federálnej úrovni nastavila základný inštitucionálny rámec aj pre SR – parlamentnú formu vlády, proporcionálny volebný systém – tak, že ani Mečiarovi sa to nepodarilo už v samostatnej republike zmeniť na prezidentský systém s väčšinovým volebným zákonom a presadiť svoj autoritársky štýl politiky aj do inštitúcií. Preto vôbec nepochybujem, že voľby 1990 splnili svoju úlohu vytvoriť pevné základy pre prechod od autokracie k demokracii.