Môj profil 
Predplatné
Avšak svätý Peter na to miesto nešiel hneď, podľa svojho pravého povolania. Najprv založil svoju stolicu v Antiochii, hlavnom meste Sýrie. Zriadil tam kvitnúcu kresťanskú obec, ktorú sedem rokov ako biskup riadil a spravoval. Po celý tento čas však neostával vždy v Antiochii, ale z času na čas kázal po celej malej Ázii roztrúseným židom v Ponte, Galícii, Bythýnii a Kappadócii. Tisíce z nich sa obrátili ku kresťanskej viere. Roku 42 po narodení Krista Pána, za času cisára Klaudia sa odobral knieža apoštolov svätý Peter do Ríma, do svetovej metropoly a hlavného sídla najohavnejšej modloslužby a všetkých neprávostí, aby tam vztýčil prápor svätého kríža a zarazil svoju stolicu ako najvyšší pastier Cirkvi Kristovej. Pretože Spasiteľ Petrovi dal pápežskú dôstojnosť a preniesol naň moc a právo, pást ovečky a baránky, teda celé stádo, riadiť celú jeho Cirkev, on a jeho nástupcovia mali byť strediskom jednoty vo viere. Preto to aj božia prozreteľnosť zariadila tak, že Peter práve v Ríme, stredisku všetkých ríší sveta, musel zriadiť svoje sídlo. Dvadsaťpäť rokov sedel sv. Peter na svojej pápežskej stolici, teda dvadsaťpäť rokov riadil a spravoval všetky obce kresťanskej Cirkvi ako najvyšší biskup, a keď roku 67 po Kristu umrel v Ríme mučeníckou smrťou, rímski biskupi zaujali jeho miesto a ako pápeži spravovali celú Cirkev.
Práve preto sa vždy za známku pravovernosti považovalo byť v spojení vo viere a láske s touto stolicou, teda s pápežom, nástupcom sv. Petra a vždy sa uznávalo, že rímska Cirkev má prednosť pred všetkými biskupskými stolicami celého sveta. Pamiatka toho dňa, v ktorý sv. Peter založil svoju pápežskú stolicu v Ríme, sa odjakživa slávila pod menom: „Stolica sv. Petra v Ríme“, na poďakovanie Bohu za zvláštne milosti a zmilovania, aké vždy svätej Cirkvi preukázal, zázračne ju strážil a zachovával, na poďakovanie Bohu za tú milosť, že s touto Cirkvou, ktorá je strediskom jednoty, vytrvávame, pretože toto spájanie je neklamným dôkazom toho, že sme pravoverní učeníci Ježiša Krista, a že ak len učenie Cirkvi zachovávame, istotne dôjdeme ku večnej spáse.
S ustanovením viditeľnej hlavy je to podobne ako so založením základného kameňa pri stavaní. Keby nebolo záverečného kameňa, nedržala by celá stavba a musela by sa zrútiť. Keby sa Spasiteľ náš nebol o to postaral, aby v Jeho Cirkvi bola najvyššia hlava, ktorá by mala dozor nad celou Cirkvou, skoro by v nej povstal zmätok, rozbroj a roztržky.
Zaiste je podivuhodné, ako pevná bola stolica Petrova, t. j. pápežská vláda od čias apoštolských až do dnešného dňa. Najväčšie a najmocnejšie panovnícke domy pominuli, kráľovstva a cisárstva zanikli, takmer zem zmenila rod vladárov svojich, a teraz už niet ríše, ktorá by trvala od apoštolských časov, len viditeľná hlava katolíckej Cirkvi ostala od tých časov dnešného dňa. Je to preto, lebo Ježiš Kristus prisľúbil sv. Petrovi, že na ňom, na skale postaví celú svoju Cirkev, ktorú ani brány pekelné nepremôžu. A Spasiteľ dodržal svoje slovo dodnes a dostojí až do konca sveta.
Preto neľakaj sa toho, čo teraz počuješ, alebo v novinách čítaš, ako nakladá svet s Cirkvou, ale počúvaj, čo ti hovorím: „Najväčšia spása, ku ktorej môže dôjsť človek na tomto svete, spočíva v tom, aby ostal v spojení s Pánom Ježišom Kristom.“ Pán Ježiš všetku pravdu a milosť zložil ako poklad do lona svojej Cirkvi, ktorá z veľkého pokladu veriacim udeľuje. Katolícka Cirkev by však nemala žiadneho života a zdravia, keby nebola spravovaná jednou, viditeľnou, najvyššiu hlavou, ako by aj v ľudskom tele všetka krv v žilách ostala stáť, keby z tela bolo vyrvané srdce. Ty, drahý čitateľu, si tak šťastný, že môžeš byť údom pravej Cirkvi, mať podiel na pravde a sviatostiach,a za to, že sa ti tohto preveľkého šťastia dostáva, patrí tvoja vďačnosť len tej okolnosti, že svätá Cirkev na zemi má jednu viditeľnú, spoločnú a najvyššiu hlavu rímskeho pápeža. Pre každého katolíckeho kresťana je to slávnosť vďaky, máme totiž vďaku vzdávať Pánovi, že nás opatril tým, čo nám je k spaseniu duše nevyhnutne potrebné. Modli sa preto, drahý kresťan, často za hlavu Cirkvi.
Karol Jerguš
.JPG)
