Varšava 6. augusta 2017 (HSP/Foto:Karol Jerguš)

Poliaci súc rodu slovanského, prijali vieru kresťanskú z Čiech. Už svätý Vojtech im hlásal Ježiša Krista, a keď po jeho mučeníckej smrti kresťanstvo na čas upadlo, pozdvihla ho znovu česká kňažná Dobrovka, manželka Mečislava I. Od tých čias pridŕžali sa Poliaci viery Kristovej ako najdrahšieho pokladu a povstali medzi nimi mnohí sťatí a oslávení Boží. Jeden z nich je svätý Kazimír.

Kazimír narodil sa roku 1458. Dňa 5. októbra práve v ten deň, keď jeho otec Kazimír IV., kráľ poľský, nad rytiermi nemeckého rádu slávneho víťazstva doby. Bohabojná jeho matka Alžbeta, kňažná rakúska  pripravovala zavčasu srdce útleho chlapčeka k životu cnostnému a viery plnému. Výchovu kráľovičovu obstarával kánonník Dlugoš, muž veľmi zaslúžený. Pekné vlohy Kazimírove vyvíjali sa rýchlo, tak že vedomosťou mravnosťou prevyšoval svojich bratov. Hospodin ho obdaril hojnými milosťami, i tak sa stalo, že on už za útlej mladosti, za veku, kde sa ešte dieťa usmieva, hráva a žartúva, bol vážny i usadlý a na veselostiach svojich súdruhov nebrával žiadneho podielu. Ako nevinná a príjemne voňajúca ľalia medzi tŕním a jedovatým krovím dospieval a rástol on, miesto že by bol robil návštevy, kochal sa vo hrách, v tanečných zábavách a honbách: ponáhľal do kostola k oltáru, a tam u Ježiša hľadával potešenie a rozkoš svoju.

Za jeho detinstva panoval Uhorsku Matej Korvín , panovník rovne tak slávny ako prísny. Nespokojní s jeho prísnosťou veľmoži vystrojili roku 1471, skvostné vyslanstvo k poľskému kráľovi, žiadajúc , aby im posial svojho 13 ročného syna Kazimíra za kráľa. Kazimírov otec, kráľ poľský, pristanúc na ich prosby, zasľúbil vystrojiť kráľoviča do Uhier na čele dvanásť tisícového vojska. Ale Kazimir zdráhal sa prijať kráľovský trón, ponúknutý mu cestou nepravou. A tým nadobudol Matej potrebného času priviesť nespokojencov  k poslušnosti, zobrať dostatočného vojska a obrátiť sa s celou silou proti práporom poľským, ktoré na výslovný kráľov rozkaz, s mladým Kazimírom na čele, tiahly k uhorským hraniciam. Ku bitke neprišlo, lebo poľské vojsko, uzrúc výborné čaty kráľa uhorského, pustilo sa na útek a i Kazimír sám pod ochranou niekoľkých sebe verných musel sa utiahnuť., aby nepadol nepriateľovi do rúk.

Musel sa utiahnuť, urobil to však rád, nebažiac po svetských hodnostiach a zemských korunách,  srdce jeho túžilo po večných statkoch nebeských. Život večný, tichý pokoj bez zápasu, radosti bez trápenia, a blahé požívanie toho duševného šťastia, ktoré Boh svojim vyvoleným udeľuje, to bola oná koruna, ktorá mu láskavo a ľúbezne kynula z výšin nebeských. Otec Kazimírov hneval sa nad tým, že sa mu nádeje nesplnili, a preto kráľovič z obavy pred otcovým hnevom nevrátil sa do Krakova, lež uchýlil sa na vzdialený zámok, kým sa pápežovi o niekoľko mesiacov podarilo staré priateľstvo medzi otcom a synom obnoviť. Uprostred dvorného hluku žil napotom v úplnej utiahnutosti , zaoberajúc sa nábožným cvičením a skutkami milosrdenstva. Nádheru netrpel okolo seba, pod rúchom nosil na holom tele vždy pás kajúcnosti a spával na tvrdej zemi. Pôsty zachovával tak prísno, že ani nemocný prestúpiť ich nechcel.

„Pre pôst nestal som sa ešte nikdy nemocnejším“ , hovorieval k lekárovi, „a ak nemajú lieky žiadnej moci k uzdraveniu, neprospeje mi ani keď sa nebudem postiť.“

Včas ráno vstával a vykonával rannú modlitbu, ponáhľal do kostola, aby bol prítomný na svätej omši,  a ak nebol kostol ešte otvorený, kľakol si vonku predo dvermi, modlil sa a čakal, kým otvorili. Pri omši svätej býval tak pobožný, že sa každý domnieval vidieť v ňom anjela. V dospelom veku často i v noci vstával, aby navštívil božského Vykupiteľa v najsvätejšej Sviatosti a rozjímal o jeho horkom umučení. Utrpenie Ježišovo tak hlboko mu vždy dojímalo srdce, že na kríž suchým okom pozrieť nevedel. V tichom rozjímaní sprevádzal obyčajne Spasiteľa na trpkej ceste do Jeruzalemu, kde sa všetko nad ním splniť malo, videl ho v duchu uprostred učeníkov, lúčiaceho sa bolestne s nimi,  videl ho v záhrade getsemanskej úzkostlivo spínať ruky  k nebesám,  sprevádzal ho k súdu a patril slzavým okom, keď ho ubičovaného Pilát predviedol, hovoriac :

„Aj hľa, Človek.“

Sprevádzal ho pod bremenom kríža klesajúceho na horu Golgoty a stál tam v duchu podľa jeho najsvätejšej Matky, videl ho krvácať a skláňať zranenú hlavu, slyšal ho žalovať sa na smäd , Jeho, z ktorého vyviera prameň spasenia,  žalovať sa na svoje úplné opustenie na kríži, jeho, o ktorom svedectvo vydal Otec nebeský:

„Toto je môj premilený Syn.“

Všetko toto videl a slyšal v duchu a ňadrá jeho dvíhali sa citmi bolesti, oko jeho ronilo sväté slzy lásky a vďačnosti. Tu pod krížom slyšal on však i slová Spasiteľove:

„ Aj hľa, matka tvoja“ , preto i plápolalo mu srdce plameňom vrúcnej lásky k Bohorodičke, a nemenúval ju ináč, než svojou milou matkou. Z lásky k nej zložil peknú pieseň v cirkevnej latinskej reči, ktorá sa takto začína:

„Omni die dic Mariae laudes mea anima.“

Túto pieseň prespevoval každodenne. Pred smrťou žiadal, aby táto pieseň odpísaná a do rakve vložená bola. Aby sa svojej nebeskej matke Márii zaľúbil , zložil sľub čistoty panenskej a zadržal ho až do smrti neporušený. Ale jeho vrúcna láska k Ježišu Kristu a k blahoslavenej Panne Márii neukrývala sa len tajne srdci, lež ukazovala sa i zjavne vo skutkoch svetu prospešných. On sa totiž láskavo a chtivo ujímal chudobných a núdzu trpiacich. Už čo chlapec odkladal si peniaze , ktoré na zábavu bol dostal, na stranu aby z nich chudobným udeľovať mohol. Preto. ich každodenne zvolával k sebe v  predsieni kráľovského paláca a keď  dvorania krútili nad tým hlavou a vytýkali, že sa to na kráľoviča nesluši , dal im za odpoveď :

„Spasiteľ povedal, že kto chudobným slúži , jemu slúži ! Môže teda knieža vysoký svoj rod lepšie uctiť , ne takouto službou? Ja si nežiadam vyššej cti, než slúžiť čo i najnižšiemu chudobnému.“

Na takúto odpoveď dvorania ani slova viacej neriekli.

Svätý Kazimír vyniká medzi svätými čo krásny a vznešený príklad čistoty. Telo jeho bolo vždy čistým chrámom Ducha svätého, on i v srdci rovnal sa nevinnosťou anjelom. Pred ním nesmelo sa prehovoriť nikdy neslušné a čistotu urážajúce slovo. Keď raz pri hostine, pri ktorej čo k kráľovič prítomný byť musel, dostalo sa ušiam necudné slovo, padol na skutku do mdlôb. Jak veľmi miloval čistotu, vysvitá  z toho, že volil radšej umrieť , než ju porušiť.  Keď mu bolo totižto 24 rokov, zachvátila ho ťažká nemoc, a lekári, vynaložiac všetko svoje umenie, nevládali ho vyliečiť.  Len jeden prostriedok ešte odporúčali, aby sa totiž Kazimír oženil, tým že sa vylieči. Otec, matka i príbuzní prosili ho, povšimnúť si rady lekárskej a zachovať si život. Kazimír však riekol:

„Radšej volím umrieť, než takýmto spôsobom život si predlžiť.“

Zimnica ho konečne strávila a priviedla na pokraj hrobu. Deň, kedy zomrie, vedel popredu, a k nastávajúcemu rozlúčeniu sa so svetom, na ktorý po celý život tak málo bol držal, pripravoval sa prijatím sviatostí a vrúcnou modlitbou k Bohorodičke. Umierajúc chopil trasúcou sa rukou ešte raz svätý kríž a pobozkajúc vrúcne rany Spasiteľove, vravel:

„Do rúk Tvojich, o Ježišu, porúčam dušu svoju.“ A s týmto anjelská duša jeho pozdvihla sa k nebesiam  dňa 4. marca 1483.

Panické telo jeho pochované bolo vo Vilne, v kaplnke Matky Božej, ktorú on tak vrúcne miloval. Po 120 rokov otvorili hrob a našli telo neporušené, i vystavili mu na tom mieste skvostnú kaplnku z tesaného mramoru, ako ochrancovi národa poľského.

Svätý Kazimír rád meškával v kostole a rád zotrvával na modlitbách. Čo súdiš ty, drahý čitateľ, o tomto?  Kazimír bol syn mocného kráľa. Žil na dvore kráľovskom uprostred všetkých možných rozkoší, v ktorých by sa bol mohol rovne tak ako i ostatní kochať. A on predsa bol prísny oproti sebe. Činil to zaiste preto, lebo vedel, že prísny a kajúci život potrebný alebo aspoň veľmi osožný je každému stavu. Svätý Kazimír choval sa so zvláštnou úctou k Ukrižovanému a k jeho nepoškvrnenej Matke. Z tejto príčiny volil radšej zomrieť , než poškvrniť svoju panickú čistotu, ktorú si vážil nad život. Drahý čitateľ, ak miluješ Ježiša a Pannu Máriu, miluj i čistotu tvojmu stavu zodpovednú, lebo im nič nieto milšieho nad čistotný život. Úctu svoju k Ukrižovanému preukazuj predovšetkým vo svätý čas pôstny. K tomuto cieľu čítavaj alebo aspoň duchu rozjímaj často o jeho prehorkom umučení, pozdvihuj často oči ku krížu, objímaj vrúcne toto znamenie spasenia a rozvažuj, čo všetko trpel Kristus z lásky k tebe.

„ Z lásky k tebe“ , hovorím , lebo pravdu má svätý Ján Zlatoústy, keď píše: „Každý z nás vďaky vzdávať má Pánu Ježišu Kristu, ako keby z lásky k jednému každému prišiel bol na svet, lebo  jedného každého rovne tak miluje, ako všetkých ľudí napospol.“

Preto praví aj sv. Pavel: „On mňa miloval a obetoval sa za mňa.“

„Akože sa mu teda“ , pýta sa ďalej tenže veľký učiteľ, „za tak veľkú lásku odmeniť chceš ? Čokoľvek konáš ku jeho službe, všetko je primálo. I keby si z lásky k nemu krv svoju vycedil, keby si z úcty k nemu život svoj položil, lásku jeho predsa dostatočne odmeniť nemôžeš, čiň aspoň svedomito, čo môžeš!

Karol Jerguš